"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

19. Odchod ryšavých bratov

2. března 2016 v 15:43 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Hermiona postávala pri jednom zo stolíkov, neďaleko tanečného parketu. Čakala na Desiré, ktorá si musela niekam odskočiť. Večer si už nasadil masku noci a okolie potemnelo. V zamyslení sa jej boky nevedome pohybovali do lákavých melódií keltskej hudby, ktorá v jej mysli prebúdzala zvláštne myšlienky.

Zo začínajúceho tranzu ju vytrhla až teplá ruka na jej páse. Prekvapene sebou trhla a prudko sa otočila tvárou rovno k Charlieho modrým očiam.

"Prepáč, nechcel som ťa vyľakať," usmial sa a dal ruku preč. Na mieste, ktoré stihla zohriať, ju pošteklil chlad.

"Nič sa nestalo," pokrútila hlavou a takmer zatúžila, aby ju tam nechal.

"Nemohol som ťa nájsť," kútiky jeho úst o niečo poklesli. "Chcel som sa rozlúčiť."

"Rozlúčiť?" zopakovala zmätene, význam jeho slov jej plne nedochádzal.

"Odchádzam do Rumunska," povedal a ona cítila, ako ju oblial chlad. Veď predsa... nič nehovoril, ani ostatní nie. Ešte nemal odísť. Vedela, že bude v blízkej dobe musieť, ale myslela si, že tu bude ešte... dlho. Nedávalo to zmysel, ale rátala s ním a uvedomila si to až teraz.


"Odchádzaš?" zopakovala znovu a snažila sa to vstrebať. "Myslela som... teda... nevedela som..."

"Bolo to narýchlo," prerušil ju jemne. "Vedel som - aj ostatní -, že blízke dni sa tam budem musieť vrátiť. Dostal som sovu, objavili sa problémy s drakmi a musím im ísť pomôcť, takže je to trochu urýchlené. Nakoniec, možno to tak je dobre, už sa tu nemám prečo zdržovať ani prečo zostávať..."

Pochopila dôvod jeho posmutneného úsmevu, ktorý mal na tvári, keď jej vravel, že sa ešte uvidia. Naposledy. A vedela, že by jeho odraz našla teraz na svojej tvári pri slovách, že nemá prečo zostávať.

Chcela niečo povedať, ale ústa sa jej nechceli otvoriť. Ktorá z myšlienok z nich mala vyjsť? Že ju to prekvapilo a že vlastne nechce, aby odišiel? Že je to zvláštne, pretože všetky tie roky ho vnímala len nejasne, keď sa tu objavil, a ešte nejasnejšie, keď odišiel... a odrazu sa jej to dotýka? Že si za ten rok zvykla na jeho prítomnosť, ktorú niekedy vnímala viac, inokedy menej, ale stále bola pri nej a nechce, aby sa vzdialila?

Charlie ju od ktoréhokoľvek z tých priznaní ušetril, keď k nej natiahol ruku. "Dovolíš mi, aby som si s tebou aspoň raz zatancoval?"

"Akoby som mohla odmietnuť," podarilo sa jej usmiať sa a vložila ruku do jeho teplej dlane.

Cítila jeho mozole aj silu, ktorá sa v nich skrývala, keď ju viedol k parketu. Rukávy na košeli mal tentoraz vyhrnuté, čo odhalilo jeho svalnaté ruky. Jemne si ju pritiahol k sebe a ona premýšľala, ako sa môže skrývať toľko nehy pod takým tvrdým telom.

Ako na povel sa hudba zmenila. Bola o niečo menej typická a menej veselá. Tóny gitary brnkali na struny jej duše a rozohrali jej tvár emóciami. Keď sa ich telá spoločne hýbali, premýšľala, prečo si príťažlivú silu osobnosti niektorých ľudí uvedomíme až vtedy, keď sme k nim fyzicky blízko. Teraz to už vnímala všetko - nielen jeho tvrdé svaly, ktoré sa jej hýbali pod prstami, ale aj to, ako ochranársky pôsobil a ako bezpečne sa pri ňom cítila. Jeho hrejivé oči, v ktorých sa neskrývalo nič zlé, aj dlhé ohnivé vlasy, ktoré ju, naopak, nútili premýšľať, čo všetko sa v ňom skrývať môže. Jeho vetrom ošľahanú tvár plnú pieh, vďaka čomu pôsobil stále opálene a tak dobrosrdečne ako žiaden muž, s ktorým sa kedy stretla.

Keď si priveľmi zvykla na blízkosť jeho tela, neodolala a prešla prstami po hladkej jazve zo spáleniny, čo mal na bicepse a o ktorej počula, že sa ťahá cez rameno až po kľúčnu kosť. Na odozvu zovrel jej pás pevnejšie a ona obmotala ruky okolo jeho krku, keď jej telo pritlačil k tomu svojmu. Položila si hlavu na jeho rameno a on si oprel bradu o jej spánok, takže cítila jeho jemné strnisko.

Zatiaľ čo hudba neustávala a Charlieho telo ju zohrievalo stále viac, dávala si dokopy vlastné pocity. Nebola jediný človek na svete, ktorý sa odrazu zblížil s niekým, s kým sa predtým obchádzal. A napriek tomu sa stále snažila nájsť ten prelomový moment. Musela to byť tá prvá nočná mora... chvíľa, keď bola v jeho náručí taká slabá a mohla si to dovoliť. Vedela, že ak sa Charlieho ruky raz obmotajú okolo ženy, môže si byť istá tým, že ju nepustia ani nevydajú nástrahám sveta. A ak aj nejaké prídu, nebude váhať s tým, aby ju ochránil vlastným telom - možno doslova. Cítila to z neho a chápala, prečo ju priťahujú muži ako on a nie ako Demetri. Kúsok nebezpečenstva, neznámeho, možno aj temného, vie byť príťažlivý - veľmi. Ale naša duša sa pri tom nikdy neuvoľní, časť z nej bude pri takých ľuďoch vždy na pozore. Pri Charliem, z ktorého cítila len dobro a starostlivosť, sa mohla uvoľniť úplne. Mohla byť úplne sama sebou. Bol ten človek, pri ktorom sa cítila rovnako pohodlne ako v teple domova. A takými ľuďmi sa chcela obklopovať.

Čím viac si to uvedomovala, tým viac si uvedomovala aj prázdne bodanie niekde vo svojej hrudi pri pomyslení na jeho odchod. Mala ho rada, to vedela. Ale či to bolo niečo viac, to už nie.

Pieseň odznela a obaja zastavili. Nepustil ju a ona namiesto toho, aby sa odtiahla, zavŕtala sa hlbšie do jeho náruče, pretože netušila, kedy ho znovu uvidí. Nikdy dovtedy ho neobjala a preto nikdy nevedela, ako veľmi to potrebovala. Zovrel ju a ona sa cítila, akoby ju pred svetom chránila skala, o ktorú sa rozbije všetko, čo by jej chcelo ublížiť.

Zhlboka sa nadýchol - vedela, že jej vône - a o kúsok sa odtiahol. "Musím ísť..."

Na chvíľu sa oprela čelom o vrch jeho hrude, potom zdvihla hlavu a zachytila ešte raz pohľad jeho očí.

"Neviem, kedy znovu prídem. Ale ak ťa bude niečo trápiť, ak budeš niečo chcieť vedieť, alebo jednoducho... byť v kontakte, napíš mi," vzal jej tvár do dlaní a hľadel na ňu, až pokým neprikývla.

"Napíšem." Vedela, že to spraví.

S úsmevom prikývol, potom sa k nej sklonil. Hlavou jej prebehla myšlienka, že ju pobozká. Aj ju pobozkal - na čelo. Na rozlúčku.

"Maj sa, Hermiona." Palcom jej prešiel po líci, potom teplo jeho tela zmizlo rovnako ako jeho dotyk a horúci letný večer jej odrazu pripadal neurčito chladný.

Na pozdrav sa naňho usmiala. Nemala rada slová lúčenia, keď znamenali rozlúčku. Ani teraz sa neprinútila povedať ich. Zakývala mu a potom už sledovala iba jeho odchádzajúci chrbát, na ktorom dominoval cop vlasov rovnako ohnivých, ako boli dračie plamene, ktorým sa znovu chystal čeliť.

Cítila sa, akoby všetko teplo odišlo spolu s ním.

***

"Takže odišiel?" ozvala sa Desiré, ktorá sledovala jej výraz. Objavila sa tesne po Charlieho odchode.

"Takže odišiel," potvrdila.

Severanka sa neurčito zahľadela do diaľky. "Je ti to ľúto, však?"

"Viac, než by som kedy myslela, že bude," odvetila ticho.

"Chápem ťa. Charlie je správny chlap. Podobných jemu veľa nenájdeš."

Povzdychla si. "Ja viem. A okrem toho, po toľkom čase, čo sme tu boli všetci takto pokope, ma mrzí vidieť tých ľudí znovu odchádzať. Bill, potom Charlie a tiež Ron-" zasekla sa, keď si uvedomila, že na to takmer zabudla. "Pre Merlina, Ron. Aj on dnes odchádza. A ja som sa ešte ani nerozlúčila, čo keď už odišiel?" Vyplašene sa obzerala okolo seba v snahe nájsť jednu z mála ryšavých hláv, čo tu zostali.

"Neodišiel, po ceste som ho zahliadla. Je pri stole s občerstvením."

"Kde inde," odfrkla si pobavene a cítila, ako sa jej uľavilo. "Bude ti vadiť, ak pôjdem za ním?"

"Nie, len bež. Sľúbila som Georgeovi, že ho nájdem, tak potom príď za nami."

Dovolila si mierny úsmešok. "Pozdravuj ho."

"Budem," oplatila jej ho Desiré a znovu zmizla.

Vybrala sa k stanom s občerstvením, ktoré boli neďaleko. Prepletala sa medzi ľuďmi a musela sa usmievať vždy, keď uvidela známu rozosmiatu tvár. Nebolo to tak dlho od doby, čo toto všetko boli len nereálne predstavy v temných časoch.

Netrvalo jej dlho, kým uvidela Rona. A prekvapilo ju, že pri ňom stojí Luna.

"Ahojte," ozvala sa spoza jeho chrbta a mladý Weasley sa prekvapene otočil.

"Hermiona! Už som ťa chcel ísť hľadať. Ginny a Harry sa boli rozlúčiť pred chvíľou, všetci ostatní tiež a vážne som sa začínal báť, že ty sa tomu vyhneš."

Prevrátila očami. "Presne to som mala v pláne, ale nakoniec ma premohlo svedomie."

"Ja som to vedel," obvinil ju pobavene. "Dokonca aj Luna ťa predbehla."

"Hermiona má dnes plno práce s rozlúčkami," prehovorila spomínaná. "Nesmieš ju viniť za to, že sa jej do nich nechce."

Otvorila ústa, ale potom ich zavrela. Nemalo cenu pýtať sa Luny, ako to vie. Namiesto toho len súhlasne prikývla a otočila sa na Rona. "Bol sa so mnou rozlúčiť Charlie. Nevedela som, že odchádza..."

"Bolo to narýchlo," povedal Ron vetu, ktorú už počula. "Ale myslím, že to tak je fajn. Čaká ma niekde za oslavou, preto som sa bál, že ťa už nestihnem. Ideme sa ešte raz rozlúčiť s našimi a potom odchádzame..."

Povzdychla si. Takmer sa začala cítiť ako pani Weasleyová - všetci odchádzali a ona mala chuť ich zastaviť. Nechcela, aby sa rodina, ktorá bola rodinou aj pre ňu, znovu roztrúsila po svete. Všetci mali pocit, že už je na to vhodný čas a nemajú prečo zostávať, a ona donedávna tiež... teraz jej však prišlo, že sa mýlia.

Luna sa o pár metrov vzdialila, aby im dopriala súkromie.

"Dúfam, že ty sa doma ukážeš častejšie ako Charlie s Billom," prehovorila, kým ešte mohla. Pohľad na usmievavú tvár Rona, ktorý sa z nich všetkých s vojnou vyrovnal najlepšie a získal za ten čas po nej najviac sebavedomia, ju odrazu bolel.

Samozrejme, bolo jej ľúto za Billom, pretože aj s tým si za jej celoročný pobyt u Weasleyovcov viac porozumeli. Cítila tiež niekde v sebe kúsok prázdna, keď pomyslela na neprítomnosť Charlieho. Lenže za všetky tie roky, čo ich poznala, boli oni dvaja preč každú chvíľu. Ale Ron... s Ronom trávila sedem rokov takmer všetok čas. Možno teraz, po ich rozchode, sa trochu obchádzali... napriek tomu on a Harry pri nej boli stále. Čím všetkým si spolu v živote prešli... Zlaté trio.

Hádam, že nič netrvá večne. V teplom letnom vzduchu okolo nej zaváňala pachuť konca životného obdobia, ktoré ešte nie tak dávno vyzeralo ako niečo, čo sa nikdy neskončí. Ľudia si uvedomia, že dospievajú, menia sa a život sa hýbe, až keď sa to všetko stane.

"Jasné, že áno," odvetil. "Neviem, ako dlho vydržím bez mamkiných jedál, ale dlho to nebude. Takže sa tu párkrát do mesiaca ukážem."

Prikývla a úsmevom sa pokúsila zahnať to, ako veľmi na ňu fakt jeho odchodu doliehal. Dokonca ešte znásobený odchodom Charlieho, ktorý jej tiež začal dochádzať až teraz, keď do seba nasala atmosféru lúčenia. Bola by radšej, keby si túto chvíľku odžila sama a inokedy.

Ron ju pozoroval a keď z nej nevyšlo ani slovo, nepotreboval viac na utvrdenie sa vo svojom podozrení. "Hermiona..." Čelo mu zvraštila prekvapená vráska a pritiahol si ju do náručia. Bez rozmýšľania okolo neho obmotala ruky a samozrejme, ako na povel sa jej do očí nahrnuli slzy. "No tak... veď neodchádzam navždy," utešoval ju, ale napriek tomu počula, ako sa mu zachvel hlas. Vedela, že od nej takú reakciu nečakal... sama ju nečakala. Taká emotívna nebola dávno.

"Ja viem," zamrmlala tlmene do jeho hrude. Potom zdvihla hlavu a namiesto toho si oprela bradu o jeho rameno, aby dovolila vzduchu zahnať jej slzy. "Len som si niekde počas diania zabudla uvedomiť fakt, že spolu už všetci traja nepôjdeme do ďalšieho ročníka na Rokforte."

"To ešte nie je stratené." Cítila, ako sa usmial. "Možno nám to vôbec nevyjde tak, ako plánujeme. Ty budeš nakoniec učiť dejiny, Harry obranu proti čiernej mágii a ja skončím ako profesor elixírov, vo voľnom čase imitujúci Snapa - pozostatok traumy z čias štúdia. Potom, keď sa budeme mlátiť rozvrhmi, bude ti ľúto, že nie sme každý v inom kúte sveta."

Rozosmiala sa a chrbtom ruky si utrela slzy, čo jej pomaly utekali z očí. "Harry by s nami mohol byť len rok," poukázala na zádrhel v ich alternatívnej budúcnosti.

"Ale čoby. Len by po roku zmenil fleka. Veštenie by mu podľa mňa išlo, už má nejaké tie skúsenosti."

Pobavene pokrútila hlavou a o kúsok sa odtiahla. "Neznie to zle. Len mám pocit, že by nás odtiaľ McGonagallová po pár dňoch hnala s metlami za zadkami."

"Teba nie. Ale mňa s Harrym pravdepodobne hneď, ako by sme jej predniesli svoj návrh na post profesorov."

So širokým úsmevom si zahryzla do pery. "Vieš... budeš mi chýbať," dovolila si nakoniec povedať. Ronovi neuškodí počuť to.

"Vieš... aj ty mne," usmial sa.

"Chcem tie lístky na zápas. Zadarmo. S najlepším výhľadom. A pohodlnými sedačkami," vyhlásila naoko prísne.

"Všetko, čo si prajete, madam," kývol hlavou a ona premýšľala, kedy takýto zostal. Jednoducho... šťastný.

Nie, nebude mu to kaziť. Zaslúži si to - odísť trochu ďalej a môcť sa prejaviť, nezatienený nikým iným.

"Musím ísť... myslím, že to nebude trvať tak dlho, kým sa znovu uvidíme."

Ticho prikývla a on ju naposledy objal. "Veľa šťastia," zamrmlala.

"Aj tebe," pobozkal ju na líce, ešte raz jej dovolil vidieť jeho úsmev, ktorý bol v tie dni na jeho tvári prekvapivo často, a potom sa vyparil rovnako ako Charlie pred ním.

Zostala stáť na mieste a premýšľala, prečo aj tak stále nemá pocit, že by teraz bol správny čas na odchody.

*****

Vedela, že by mala ísť nájsť Desiré, ale chcela to ešte nechať chvíľu vstrebať. Posadila sa do trávy ďalej od ľudí aj oslavy. Červené šaty sa jej vyhŕňali, keď pokrčila kolená a objala si ich rukami, pozorujúc tichý les, ktorý bol teraz len pár krokov od nej.

Všade, kam sa pozrela, videla svojich priateľov na ceste za ich budúcnosťou. Trochu ju upokojovalo, že už nie je až tak pozadu... že už sa jej život tiež začína organizovať.

Včera ju odchytila pani Weasleyová, keď sa dozvedela, že si zháňa byt. Mala pocit, že tam pri toľkých členoch rodiny zavadzia. Dokonca aj Harry si prerábal Grimmauldovo námestie, nechcela tam obťažovať - čo jej Molly veľmi rýchlo a nie až tak stručne vyvrátila. Po tom, ako zomrel Percy, odišiel Bill, teraz aj Charlie s Ronom a dvojičky mali vlastné byty, tam zostala iba Ginny... a dokonca aj tá sa po pôrode odsťahuje za Harrym. Celý Brloh aj so všetkými jeho izbami zostane prázdny. Z ich rozhovoru mala pocit, že ju tam Molly udrží aj reťazami, ak bude treba. A vlastne jej to vyhovovalo. Nechcela ísť preč... už dávno sa pre ňu z toho miesta stal domov. Súhlasila, že zostane a že jej za to aspoň bude pomáhať v domácnosti. A nezabudla dvojičkám aj Ginny s Harrym prízvukovať, aby tam boli čo najčastejšie, inak si všetko vykrmovanie ich mamky vyžerie ona. Doslova.

Mala by ísť tiež navštíviť rodičov... po tom, ako im vrátila spomienky a ich život sa vrátil do normálu, sa doma často neukazovala. Dokonca ani nevedeli, čo ich dcéra teraz robí a čo robiť bude.

Prstami si prešla po spánkoch. Všetko to po škole a po vojne bolo akési zvláštne... vždy sa jej páčila predstava, ako sa ľudia vyberajú časom vlastnými cestami, každý za svojím cieľom, ako si budujú život a niečo v ňom dosahujú. Teraz v tom už ale videla aj kúsok smútku, o ktorom jej predtým nenapadlo premýšľať.

Otočila sa, keď sa ticho vedľa nej posadila Luna. "Premýšľaš nad budúcnosťou?"

S ľahkým úsmevom prikývla. "Ako vieš?"

"Na tvári sa ti usadil ten výraz, čo pri tom ľudia mávajú. Nikdy sa mi nepáčil."

Chvíľu hľadela do jej veľkých bledých očí, potom sa odvrátila. "Asi začínam chápať prečo," prehovorila ticho.

"Netráp sa nad tým, Hermiona," nespúšťala z nej Luna znak. "Každý úsek života prináša niečo nové a krásne. Nikdy si neužiješ, čo máš a čo je pred tebou, ak namiesto toho budeš hľadieť za seba. Myslím, že tvoja priateľka - Desiré - vie, ako žiť prítomnosťou a užívať si jej chvíle. Možno by ti pomohlo, keby si sa s ňou o tomto viac porozprávala. Všimla som si, že pri nej ožívaš."

Zhlboka sa nadýchla a premýšľala, čo povedať. Nakoniec sa uspokojila s prikývnutím. Práve, keď sa chcela ozvať, že by ju mala ísť nájsť, vynoril sa ako duch z lesa oproti nim Demetri.

Všimla si ho, až keď ho osvetlil mesiac a svetlá z oslavy. Prekvapene vyskočila na nohy.

"Pre Merlina..." zamrmlala a položila si ruku na tlčúce srdce. S prepadnutými lícami, bledou tvárou a desivo zelenými očami vyzeral v prvej chvíli ako prízrak.

Lunu zrejme neprekvapil, pretože zostala sedieť na mieste.

Demetri sa zasmial a zdvihol ruky na ústup. "Nechcel som ťa vyľakať, prepáč. Len ťa už zháňa Desiré, tak som ťa šiel nájsť. Dlho mi to netrvalo," usmial sa.

"Čo si robil v lese?" spýtala sa ešte stále trochu v šoku. V tých pár sekundách, v ktorých ho považovala za hrozbu, si uvedomila, že ako hrozba skutočne dokáže vyzerať.

"Nemám rád toľko ľudí pokope. Bol som si od nich dať na chvíľu pauzu," pokrčil plecami.

Nebola si istá prečo, ale verila mu. Možno to bolo kvôli jeho vlčím inštinktom.

"Tak ty nosíš tú druhú runu... dvojičky," ozval sa Lunin melodický hlas.

Demetri sa na ňu otočil a Hermione neušiel pohľad v jeho očiach. Premeral si zvláštnu mladú ženu pred sebou pozornejšie než kohokoľvek iného v ten večer. Nemohla si pomôcť, mala pocit, že väčšina komunikácie medzi nimi dvomi prebehla v pohľadoch. Utvrdil ju v tom fakt, že nastalo ticho, ktoré nemal potrebu ani jeden z tých dvoch prerušiť, kým si hľadeli do očí. A ktoré trvalo pridlho.

Vzduch okolo nabral neznámy náboj a Hermiona sa odrazu cítila vynechaná. "Akú druhú runu?" spýtala sa nakoniec.

Demetri si spod trička vytiahol prívesok, ktorý mu visel na šnúrke. "Ehwaz," odvetil, nespúšťajúc z Luny pohľad. Hermiona si spomenula, že rovnakú má Desiré na svojom náramku. Demetri sa nepýtal, ako si to Luna tak rýchlo spojila. Jej pozornosť ho nevyviedla z miery. Mala však pocit, že jej za to venuje viac tej svojej. Ak by tak dlho a tak uprene hľadel tými jasnými očami na ňu, nevydržala by jeho pohľad ani polovicu toho času čo Luna.

"Umm," zamrmlala a snažila sa prísť na dôvod, prečo sa medzi nimi cíti tak nepatrične. "Takže... Luna, toto je Demetri, brat Desiré... čo... si už asi zistila. Demetri, toto je Luna," kývla na svoju spoločníčku.

Pri jej mene sa mu na tvári objavil úsmev, ktorý sa ani nepokúšal zakryť. "Luna?" naklonil spýtavo hlavu a Hermiona vedela, prečo toho vlka jej meno tak zaujalo.

"Len Demetri?" ozvalo sa na oplátku mesačné dievča.

"Len Demetri," prikývol pobavene a Hermiona mala zase pocit, že jej uteká význam tej otázky a odpovede.

Nastalo ďalšie ticho, kým sa tí dvaja skúmali. Nevedela si predstaviť, že by sa s niekým tak dlho mlčky pozorovala ona bez toho, aby to bolo divné. Chvíľu na nich hľadela, potom sa na moment odvrátila k oslave. Hudba hrala hlasnejšie a bola veselšia, na parkete už nebolo pár ľudí, ale väčšina osadenstva. Ostatní stáli pri stolíkoch s červenými lícami.

"Asi... by som mala ísť nájsť Desiré," ozvala sa a otočila sa späť k dvojici.

Demetri prikývol a Luna sa konečne obrátila na ňu. "Ja som videla Ginny, chcela som jej ísť zablahoželať. Tak... sa ešte uvidíme," usmiala sa na ňu, naposledy pozrela na Demetriho a vykročila smerom k večierku. Hermiona premýšľala, čo jej nesedelo na jej slovách, a keď jej to došlo, otvorila ústa. Zablahoželať Ginny? Ale veď o tom nikto okrem rodiny nevedel...

Z prekvapenia ju vytrhli Demetriho oči, ktorých pozornosť sa zamerala na ňu, a jej zovrelo vnútro. Nemala pocit, že by sa s tým vlkom chcela ocitnúť osamote.

"Ja vás potom nájdem," kývol jej, akoby počul jej myšlienky, a vybral sa niekam medzi ľudí.

"Dobre..." stihla odvetiť, kým znovu osamela.

Dovolila si ešte okamih hľadieť do lesa a premýšľať nad tým všetkým, kým pokrútila hlavou a vybrala sa nájsť Desiré.

*****

Zopár sekúnd navyše stál na okraji lesa a hypnotizoval Darraghov nechránený chrbát. Jemný vánok sa hral s jeho plavým copom a prinášal k nemu rôznorodé pachy. Zhlboka sa nadýchol a postavil sa vedľa ryšavého muža.

"Charlie odišiel?"

Škót prikývol. "Už teraz mi tu chýba. Nie som rád, že musel ísť preč, radšej by som ho mal tu."

Demetri to chápal. A o to radšej bol, že tu Weasley nie je.

"Vravel si, že by si s nami chcel spolupracovať. Prečo? Aký zmysel má pre čarodejníka z Británie pracovať s Vargami na severe?"

"Pretože, ako som hovoril, to prostredie mi nie je cudzie. A ty si zase sám povedal, že stupňujúce sa problémy sa tam vždy odrazia na situácii s vlkolakmi. Jednoducho mám podozrenie, že sa niečo deje, a rád by som mal informácie od niekoho, kto tam s tým je spojený."

Vlk chvíľu mlčal. Potom svoj zelený pohľad vpil do Darraghovej tváre. "Budem s tebou spolupracovať, ak to bude obojstranné. Ja ťa budem informovať o situácii s vlkolakmi, ty mňa o tom, čo zistíš mimo toho. Stačia aj tvoje podozrenia. Tiež chcem vedieť, čo sa deje."

"Platí."

Ryšavý muž k nemu natiahol ruku a Demetri ju zovrel. Krátky moment si vzájomne pozerali do očí, kým sa Darragh neodvrátil.

"Musím už ísť. Zostaneme v kontakte." Pustil mu ruku a kývol na pozdrav. Demetri odzdravil miernym sklonením hlavy a sledoval ho, ako odchádza, až pokým sa nepremiestnil.


Potom, keď už to nemohol nikto vidieť, sa na jeho tvári objavil úsmev, ktorý sa už nejaký čas nedokázal zbaviť svojej nebezpečnej posmešnosti.



Menej reálna podoba Charlieho :)
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktoré z bratov Weasleyových máte najradšej?

Bill
Charlie
Percy
Fred
George
Ron

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama