"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

Noc na vrchole mrakodrapu (II.)

6. listopadu 2015 v 19:19 | FirLy |  One-shots FF (Ostatné fandomy)
Hľadel na ňu, na jej veľké šedé oči a drobný nos, okolo ktorého tancovalo pár pieh. Aj na jej nádherne vykrojené pery. A uvedomil si, že sa nikdy s nikým po takej chvíli necítil tak nenútene, tak príjemne a tak veľmi sám sebou. Mala črty tváre, ktoré sa nikdy neskrivili odsúdením. Všetko, čo sa dalo nájsť v jej očiach bolo tiché porozumenie pre všetky ľudské duše, ktoré sa okolo nej ocitli. Akoby chcela vynahradiť to, že tá jej bola tak často nepochopená. Ak by to bol niekto iný, hocikto iný, cítil by sa nepríjemne pri vedomí, že ho pozná - a tiež jeho minulosť. No všetko čo z nej cítil, bol skutočný záujem o osobu v jeho vnútri. A preto pred ňou nemal žiadne zábrany, nemal ich mať prečo.

Prikývol. "Bol. Stratil som vtedy všetko - a môj život aj kariéra boli tak rozbehnuté, že viac som už ani stratiť nemohol. Nemal som to ani na koho hodiť, bola to moja chyba, že som nedával pozor. Zakopol som a život tú chvíľu straty rovnováhy využil na to, aby ma súril do priepasti."

"A ty si nevidel inú možnosť, než skok do tej priepasti zopakovať. Definitívne." Drobnú ruku premiestnila späť na tú jeho, nakláňajúc sa mierne dopredu, aby lepšie videla jeho tvár, ktorú otočil k mestu. Na nekonečnú výšku pod sebou takmer zabudla. A on na ňu skutočne zabudol, cítila to, pretože jeho ruka sa už nechvela, keď jeho oči hľadeli dopredu, na osvetlené mesto, pripomínajúc si inú situáciu, v ktorej naň už raz pozeral.



"Prišiel som sem, aby som to ukončil, alebo videl iný pohľad na vec. Aby som videl inak New York, ktorý ma pohltil. Nezáležalo na mojich zásadách, ani na mojej morálke. Niekde počas tej cesty to všetko rozmliaždil. Po Teen Wolfovi a Maze Runnerovi bola moja tvár známa takmer všade. Moja kariéra sa rozbehla rýchlosťou, z ktorej sa mi motala hlava. Miloval som svoju prácu, no ponoril som sa do nej tak veľmi, až ma zničila. Nabral som si príliš veľa projektov a unavovalo ma to k smrti. Snažil som sa zabudnúť na to na všetkých tých nekonečných večierkoch. Veľa z nich patrilo medzi tie, kde si musíš dávať pozor na to, čo piješ a čo v pití máš. A ja som to vedel, no nestaral som sa..." nadýchol sa, pripravujúc sa na ďalšie slová a ona videla v každej črte jeho tváre, ako si vyčíta tú noc, keď dovolil sám sebe, aby sa na takom večierku vôbec ocitol. "Niekoľko dní som sa spamätával z účinkov drogy, ktorá sa ocitla v jednom z mojich drinkov. A ďalšie tri roky som sa spamätával zo závislosti, ktorú vyvolala. Tri roky, počas ktorých som stratil všetko, čo som v živote mal a mať mohol. Tri roky, keď sa na mňa pozerali ako na ďalšieho úbožiaka, ktorý sa stal príliš slávnym na to, aby to dokázal zniesť. Tri roky, keď som si vlastnými nechtami driapal kožu až do mäsa, snažiac sa prekonať neznesiteľné absťáky, len aby som nedovolil chvíľkovej nepozornosti na večierku zničiť celý môj život...tri roky, keď som sa znovu a znovu sklamával, pretože som nakoniec aj tak skončil pri ďalšej dávke."

Zabolelo ju, ako sa jeho hlas pri poslednom slove zlomil.

"Jedného dňa si pri nej ale neskončil. A jednej noci si neskočil," povedala ticho s istotou v hlase. S istotou, ktorá bola venovaná viere v jeho osobu. "To sú jediné dva okamihy, na ktoré by si sa mal sústrediť. Jediné dva, na ktorých teraz záleží, pretože len kvôli nim tu ešte si, dávajúc sebe a mestu pod tebou ďalšiu šancu. Pozri sa naň, Dylan... pozri sa na ten nekonečný New York. Vdýchni ho, nechaj ho nech ťa naplní. Nechaj ho nech sa stane tebou, aby si sa ty mohol stať ním. A potom ťa už nikdy znovu nezničí."

Prikývol, no predtým, než ju poslúchol, na ňu ešte raz pozrel. Nechal pohľad na dievča pred ním, ktoré akoby bolo jedným z tajomných výplodov nočného mesta, aby sa mu vryl do mozgu, do pamäti, do vnútra... Nikdy nikoho takého nestretol a ak si bol niečím istý, tak tým, že ju zo svojho života nechce nechať zmiznúť tak náhle, ako sa v ňom objavila. Už nedokázal na život hľadieť spoza všeobecného vnímania... už nemal toľko zábran. V jeho živote pri ňom často zostávali nesprávny ľudia, pretože mal príliš veľa zábran na to, aby sa pri sebe tých správnych snažil udržať. Rovnakú chybu už nespraví. Potreboval ju... potreboval tú vílu z iného sveta, ktorej bledé vlasy, ktoré boli teraz, keď sedela, dlhšie než ona, poletovali hravo okolo jej tela. Potreboval tú mladú ženu, aby ho tak ako túto noc pochopila aj v iné noci a dni, pretože to vyzeralo, že nik z tých ľudí, ktorý po nociach nestávajú na vrchole mrakodrapu, ale prechádzajú sa pod ním, toho nie je schopný. Nič o nej nevedel a vôbec mu to nevadilo. Vedieť najskôr fakty o človeku, až potom mu podľa nich dať hodnotu, bola len ďalšia z hlúpych ľudských vlastností a potrieb. Cítil z nej všetko, čo v tom čase z niekoho cítiť potreboval a to bolo všetko na čom záležalo. Život je krátky a vrtký, to sa už naučil. A tak, ako by sa nemali premárniť chvíle, ktoré sú nám dané, tak by sa nemali nechať odísť ľudia, ktorí nám vošli do cesty a pri ktorých chceme, aby na nej zostali. Zaprisahal sa, že ju odísť nenechá. A ani nenechal.

Držiac sa za ruky hľadeli spolu z dvestometrového mrakodrapu na nočný New York. Neboli súčasťou diania pod nimi, a neboli ani súčasťou diania nad nimi. Boli práve v ideálnom strede medzi oboma. Mesto pod nimi bolo výškou vzdialené natoľko, aby si mohli dovoliť cítiť slobodné odosobnenie sa od neho aj všetkých radostí a starostí, ktoré prinášalo. A napriek tomu im týčiace sa mrakodrapy, vyššie ako ten ich, pripomínali, že aj tam kde teraz sedia, sú stále jeho súčasťou. Práve mix tých dvoch pocitov bol zo všetkého najkrajší. Hľadeli spolu na New York, ktorého ulicami prúdil život v každej hodine, ako v tele nehybného obra. Nezáležalo na tom, kam sa pozreli, v ďalekej tme zanikal všetok ostatný svet, vytvárajúc dojem, že okrem New Yorku nič viac neexistuje. Tisíce svietiacich okien a lámp splodili nádherný obraz, na ktorý nezabudol nikdy nikto, kto ho videl. Obraz, ktorý bol odrazom nočnej oblohy nad nimi, ktorá sa premiestnila na zem a ožila v podobe nočného mesta.

To bolo všetko, na čom v tej chvíli záležalo. To, a ich prepletené ruky, ktoré si uvedomili, že do seba zapadajú tak presne, akoby boli stvorené jedna pre druhú.

***
Jej dlhé bledé prsty mu pomaly prechádzali po hrudi, ešte stále mierne vychudnutej po závislosti, ktorú jeho telo roky znášalo. Natočil hlavu doľava, aby mohol zaboriť nos do jej hebkých vlasov a nasať vôňu jahôd, ktorá sa v nich ukrývala.

Prešiel mesiac, odkedy našiel svoje nočné dievča na streche mrakodrapu. Zaprisahal sa vtedy, že ju zo svojho života nenechá len tak odísť a ani nenechal. Nie však preto, že by ju držal, ale preto, že ona pri ňom zostala, akoby od prvého pohľadu naňho vedela, že to bude on, kto ju nakoniec bude mať po svojom boku.

Delili sa o svoje nočné úniky z reality - on ju vozil na motorke spolu so sebou, usmievajúc sa pri smiechu, ktorý tlmene zaznieval spod jej prilby pri smrteľnej rýchlosti. A ona ho každú noc držala za ruku, keď spolu sedeli alebo stáli na vrchole mrakodrapu, dávajúc mu tak istotu, že ak spadnú, budú lietať spolu.

Pri ich nekonečných rozhovoroch spoznal jej príbeh, tak, ako ona spoznala ten jeho. A pri nežných dotykoch jeho prstov, prechádzajúcich po jazvách na jej tele, mu odhalila tajomstvá, ktoré zahojené rany skrývali. Vyrezané tajomstvá, ktoré tam zanechali hrôzostrašne príbehy o jej staršom bratovi, ktorý ju fyzicky šikanoval, keď ich rodičia zahynuli pri havárii.

Aby zniesla všetku bolesť, fyzickú aj psychickú, ktorej bola vystavená, začala unikať predstavami do iných svetov, až nakoniec sama začala pôsobiť ako stvorenie, ktoré do tohto nepatrí. Bola jeho nočná víla, ktorá pri ňom verne zostávala aj počas dňa. Potrebovali sa tak veľmi, ako sa dvaja ľudia potrebovať môžu. Toľko pochopenia a sily, ktoré sa skrývali v jej očiach, nevidel ešte v žiadnych iných. Potreboval ju, aby mu ich dodávala. A ona potrebovala jeho, potrebovala po tých hrôzostrašných rokoch plných krutosti cítiť dotyky nehy a bezpečia. On ju držal pri zemi, keď začala lietať privysoko v oblakoch na to, aby to bolo bezpečné, a ona ho niekedy ťahala so sebou hore, keď mu mohol prospieť iný pohľad na svet a veci okolo.

Usmial sa do jej vlasov tak úprimne, ako sa dokázal usmievať len pri nej. Spolu to zvládnu, vedel to. Život ich oboch zmrzačil, na tele aj na duši, no za to, že to všetko ustáli im doprial liek v podobe toho druhého. Obaja si ho zaslúžili a ani jeden z nich nemal po tom všetkom toľko zábran na to, aby si ho nedoprial - aby si nedopriali jeden druhého.

Jej ústa sa na jeho nahej hrudi pohli v úsmeve predtým, než ho na ňu zľahka pobozkala.

V odpovedi ju zovrel v náručí. Zovrel ju v nej tak pevne, akoby ju z nej už nikdy nechcel nechať vyjsť. A ona sa do nej zavŕtala tak hlboko, až v jeho náručí zostala po zvyšok života.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama