"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

Noc na vrchole mrakodrapu (I.)

6. listopadu 2015 v 19:18 | FirLy |  One-shots FF (Ostatné fandomy)
Zvodná duša nočného života sa jej obtierala okolo tela, zvádzala ju podľahnúť všetkým hriechom, ku ktorým by ju v tej neskorej nočnej hodine mohla zaviesť. No ona v odpovedi len natiahla ruku do priestoru, prstami jemne hladiac nehmotný vzduch, priateľsky tej pokušiteľke dávajúc najavo, že ani túto noc nepodľahne a zostane na svojom mieste tichého pozorovateľa. Keď zavial nežný vánok aby ju od nej zobral zase preč, vyprevadila ju šedými očami v ktorých sa odrážal dotyk úsmevu.

"Možno nabudúce," zašepkala jej na rozlúčku, sledujúc jej cestu naspäť dolu k ľudom na uliciach, kde bude mať väčší úspech.

K ľudom, ktorý od nej boli vzdialení výškou dvesto metrov čistého pádu - stačil jeden zlý pohyb.

Stála na vrchole mrakodrapu, ktorý bol jej domovom. Stála tu rovnako, ako tu stávala každú noc, odkedy sa presťahovala do najvyššieho bytu a uvedomila si, že jej nestačí pozerať na tú výšku pri sede v okne. Chcela ju cítiť všade okolo seba, preto netrvalo dlho, kým začali jej nočné návštevy rovnej strechy budovy. Ani tam sa neuspokojila s tým, aby stála za nizučkým múrikom, ktorý ohraničoval jeho okraje, dávajúc najavo, že za ním už nasleduje len prázdnota.
Vrch múrika bol stavaný presne na jej chodidlá - pätu mala na jeho začiatku z vnútornej strany a vrch palca na jeho vonkajšom okraji. To zistila hneď v prvú noc, keď sa naň postavila, pretože chcela byť čo najbližšie k temnej oblohe a zároveň tiež závratnému pohľadu na svet pod ňou dole. Jeden neprávny pohyb, pár sekúnd straty rovnováhy alebo silnejšie zafúkanie vetra... a ona by okúsila slobodný let, končiaci až na chodníku, po ktorom by sa rozprsklo to, čo sa kedysi nazývalo jej telom.

Toľko k nočnej morbídnosti, usmiala sa pri pohľade na osvetlené ulice pod ňou, pri ktorom jej tá myšlienka vždy prebehla mysľou.



Nebola samovrah ani nemala chuť zomrieť. Nechcela zomrieť. Len patrila medzi tých ľudí, ktorý milujú život tak veľmi, že ho pokúšajú každým svojím činom, aby sa uistili, že im lásku ešte stále opätováva natoľko, aby ich uchránil pred smrťou. Ju zatiaľ nesklamal, preto verila jeho neviditeľným rukám, ktoré držali jej útly pás s prísľubom, že ju ani tentoraz nenechajú spadnúť. Dlžil jej to, obaja to vedeli. Sám ju často počas jeho priebehu zrazil k zemi alebo nechal spadnúť až na jej hlboké dno. Bolo načase, aby jej to vynahradil tým, že uchráni jej telo pred fyzickým pádom, keď nezabránil tým duševným. Dlžil jej to, pretože aj napriek tomu všetkému ho stále milovala - vždy život milovala, nezáležalo na tom ako dlho a ako veľmi s ňou v minulosti hrával nepekné hry. Už to bolo za nimi.

Rozprestrela ruky akoby chcela vzlietnuť a zavrela oči, vychutnávajúc si najväčšiu slobodu, akú poznala... slobodu života na hrane smrti.

***
Vzduch sa s nedobrovoľným hlukom rozrážal o jeho prilbu, keď si na motorke razil cestu nočnými ulicami. New York v noci nespal, práve naopak, ožíval, bez ohľadu na to, aký bol deň. Jediný rozdiel bol v tom, že nekonečné množstvo ľudí v sakách, náhliacich sa do svojej práce, nahradili turisti, ktorý do žiadnej vstávať nemuseli, mladý ľudia, ktorým na vstávaní do nej nezáležalo, bezdomovci, ktorý nemali vstávať do akej a osamelé duše, vychádzajúce medzi tie ostatné len v noci, ktoré často žiadnu nemali. Nočné ulice vylákali na svetlo pouličných lámp tých ľudí, ktorých mal najradšej - tých skutočných, ktorý sa nenechali zviazať falošnými povinnosťami života.

Nočné mesto aj s jeho obyvateľmi sa stalo len šmuhou, plynúcou okolo neho. Vedel, že to isté je on pre nich a práve tak to chcel. Miloval rýchlosť, miloval ju viac než čokoľvek iné. Nedokázal si predstaviť noc bez toho, aby sa nepreviezol na čiernom sedadle svojej dvojkolesovej krásky. Nebolo to tak dávno, čo ho dobehol život aj tvrdá realita, pevne ho uzamkli vo svojom zovretí a mlátili ako náhodnú obeť, na ktorej si zase raz chceli vybiť svoju nespravodlivosť. Nezáležalo na tom, ako veľmi sa pokúšal utiecť, nemohol. Nemohol, až pokým sa nedostal k svojej motorke, na ktorej smrteľnou rýchlosťou unikal pred všetkým, aj pred nimi, každú jednu noc... aspoň na chvíľu.

Pred mrakodrapom v ktorom býval sa ocitol skôr, než by si prial. Zaparkoval na vyhradenom mieste, s ťažkou dušou opúšťajúc svoj jediný únik od reality, a vybral sa ku vchodu. Hlavou sa mu mihali nepríjemné myšlienky, ktoré vyvolali jeho spomienky na pokusy utiecť z reality. Utiecť zo života. Jeho oči automaticky zablúdili ku streche mrakodrapu, na ktorej v jednej zúfalej chvíli stál, vyľakaný a s beznádejou v očiach, hľadajúc cestu ďalej pri inom pohľade na jeho mesto. Na mesto, ktoré ho inokedy pohlcovalo vo svojich útrobách a ktoré sa odrazu, odtiaľ zhora, zdalo tak nádherne neškodné. Bol rozhodnutý, že ak cestu nenájde, bude to posledný pohľad, ktorý svojim očiam dopraje. A ani ju nenašiel, ale nespravil to... neskočil, napriek tomu, aký bol vtedy zahnaný do kúta. Možno bol zbabelec, možno práve naopak, nezáležalo na tom. Nakoniec sa cesta našla sama a z tých najhorších problémov sa vyškriabal.

No teraz, pri pohľade na to osudné miesto na ktorom stál s roztrasenými kolenami, mu srdce vyskočilo až do krku, kde prestalo biť. Pár sekúnd bol presvedčený, že má halucinácie, že jeho spomienky len vyvolali predstavu jeho samého, ako tam znovu stojí. No potom si uvedomil, že drobná postava, ktorej za chrbtom žiaril mesiac a on ju vďaka tomu mohol vidieť, nie je jeho prelud spomienky. Je to niekto iný, stojaci na okraji vysokého mrakodrapu a jeho - súdiac podľa seba - napadol len jeden dôvod, prečo by tam niekto stál.

Ani nepremýšľal, keď sa rozbehol k dverám a potom k výťahu, ktorému trvalo celú večnosť, kým sa dostal až na strechu budovy. Hlavou sa mu mihali hrozné predstavy o tom, ako neznámy za ten čas už skočil dole a rozmliaždené telo sa teraz vyníma na chodníku. Jeho hlava sa točila okolo faktu, že sa odrazu náhli zastaviť samovraha pred skokom, že možno je to práve on, na kom teraz záleží ten život, ktorý si zrejme len on všimol, že je v ohrození. Videl tam vtedy tú noc aj jeho niekto, ako tam stojí? A ak by videl, pokúsil by sa ho zastaviť? Odohnal tie myšlienky trhnutím hlavy, pretože teraz na ne nebolo miesto. Ani nevedel, čo chce tomu neznámemu povedať, čo vôbec chce spraviť. "Stál som tam, kde teraz ty. Nespravil som to a neľutujem to." Bolo by to vôbec úprimné? Skutočne to neľutuje?

Srdce mu splašene bilo, keď aj tieto myšlienky zmizli pri zvuku otvárajúcich sa dverí výťahu, rovno na strechu mrakodrapu. Pomaly z neho vyšiel, hľadiac na vzdialenú siluetu črtajúcu sa oproti svetlám noci, rovno oproti nemu. Hneď ako zbadal obrysy jej postavy, uvedomil si, že to je žena. A nezáležalo na tom, či to bolo správne alebo nie, pri tomto uvedomení sa jeho nutkanie zabrániť jej v skoku len zvýšilo. Či za to mohol pradávny pud muža chrániť ženu, alebo už vtedy vedel, že práve táto neznáma mu mala vojsť do cesty, to vedeli len hviezdy nad nimi, ktoré ich tú noc ticho pozorovali.

Bál sa niečo povedať, pretože stačilo aby sa trochu zľakla a spadla by dole nedobrovoľne. Pomaly k nej podišiel, delilo ich už len pár krokov a on absolútne netušil, čo má spraviť. Na moment zastal, vnútro sa mu triaslo pri pohľade na to, ako ľudská bytosť pred ním pokojne stojí na okraji, ktorý môže zapríčiniť, že tou bytosťou o chvíľu prestane byť. Nedokázal sa ubrániť zvláštnej fascinácii pri obraze, ktorý videli jeho oči - štíhla postava, nemo stojaca oproti hrozbe smrti. Ten pohľad ho zaujal tak veľmi, že mu takmer ušiel pohyb jej hlavy, ktorá sa pootočila jeho smerom, keď sa kútiky jej očí uistili, že za ňou niekto stojí.

Vo chvíli, keď sa pohla, zamrzol na mieste. Ak by vtedy skočila, dokonca života by si vyčítal, že nebol schopný pohybu a teda ani jej záchrany. Na jeho úľavu však len prekročila pravou nohou tú ľavú, otáčajúc sa čelom k nemu.

"Prosím, nerob to," vyletelo z neho prvé, čo v tej situácii dokázalo jeho myseľ napadnúť.

Neznáma naklonila hlavu na bok a on sa nedokázal ubrániť ohúreniu pri pohľade na jej krásu. Bola drobná, ani keď stála na múriku, nedosahovala plne jeho výšku. Okolo štíhlej postavy jej poletovali vlasy dlhé až pod zadok, ktoré boli odeté do bledunkoružovej farby. Črty mala také jemné, až ju podozrieval, že ušla zo sveta víl a vo svete všednej reality sa ocitla len omylom. Avšak hĺbka jej očí, ktorých šedú farbu odhaľoval práve svietiaci spln, ho presvedčila o tom, že si je tvrdej reality nielen plne vedomá, ale tiež mala možnosť okúsiť veľa z jej nepekných stránok.

Čelo mu skrivilo zmätené zamračenie, keď sa jej z úst vydral zvoniví smiech.

"Myslíš, že som samovrah?" Usmiali sa naňho jej oči pri otázke.

"A nie si?"

Naklonila hlavu o niečo viac, s úsmevom si ho premeriavajúc. "A nie sme nimi všetci?" Odpovedala nakoniec protiotázkou, ktorá ho zmiatla ešte viac.

"Ako to myslíš?"

"Všetci sa ženieme životom v ústrety smrti..." vyslovila ticho a on si bol odrazu istý, že by ten pokojný nežný hlas dokázal počúvať do konca všetkých dní. "A potom, keď sa z toho kolobehu niekto vymaní, keď sa rozhodne, že sa zastaví - aj keď práve na okraji mrakodrapu - a ocení krásnu nočného mesta, tak je to práve on, na koho sa pozerá ako na samovraha."

Otvoril ústa, ale slová z neho nevyšli. Je to možné? Je možné, aby niekto stál na vrchole dvestometrového mrakodrapu a z jeho najkrajnejšieho okraja hľadel na svet pod sebou, bez toho, aby sa toho sveta chcel vzdať? Prečo by človek, ktorý má čo stratiť, pretože nechce zomrieť, riskoval tak veľa?

"Myslíš, že som blázon?" prerušila ticho otázkou, ktorá z jej úst už pred chvíľou zaznela, len zmenila konečné označenie.

A on sa ticho zasmial, napriek tomu, že to vôbec neplánoval. Ešte pred chvíľou ho pohľad na mladú ženu stojacu na okraji desil k smrti, a stále z toho nemal dobrý pocit, no odrazu videl, ako isto na tých nohách stojí. "Nie, nemyslím. Za tú krátku chvíľu si ma stihla naučiť, že nie všetko je tak ako vyzerá a nie každý funguje podľa zabehnutých pravidiel."

Venovala mu jeden z najkrajších nočných úsmevov, aký mal možnosť za život vidieť. "Možno som konečne našla dobrého žiaka."

"Nebojíš sa, že spadneš?" Nedokázal zabrániť otázke, ktorá ho trápila najviac.

"Nie," odpovedala bez zaváhania. "Život ma drží."

"Ak ťa pustí?" Nadvihol vyzývavo ľavé obočie. Neuvedomil si, kedy sa v jej prítomnosti uvoľnil, no niekedy počas toho krátkeho rozhovoru sa to stalo.

"Tak sa mi aspoň raz v živote splní prianie lietať. Ak to bude moja posledná činnosť na tomto svete, ani sa naňho nebudem hnevať... a myslím, že pristanie už cítiť nebudem," mierne natočila hlavu za seba, pozerajúc na mesto pod ňou a jeho znovu zamrazilo.

Ked naňho znovu pozrela a videla že strach o jej život v ňom znovu vyplával na povrch, pomaly sa na múriku posadila. Potom sa telom obrátila späť k svetu pred ňou a pod ňou, spúšťajúc nohy do prázdneho priestoru, spokojne nimi hompáľajúc vo vzduchu, ako malé dievčatko na príliš vysokej stoličke.

"Môžeš sa pridať, ak chceš," prehodila niekam za svoj chrbát, smerom k neznámemu.

A na jej prekvapenie to spravil. Trochu neisto a trochu roztrasene podišiel k múriku, na ktorý si sadol a nohy, rovnako ako ona, spustil pod seba. Videla ako sa jeho ruky kŕčovito chytili povrchu na ktorom sedel, a preto sa bez rozmýšľania natiahla a položila svoju drobnú ruku na tú jeho, ktorej krásu musela skutočne oceniť. Na mužoch si všímala hlavne dve veci - oči a ruky. A on ju nesklamal ani jedným. Keď na ňu pri jej geste pozrel, takmer nedokázala uveriť tomu, že také nádherné čokoládové oči na svete existujú. Bolo to, akoby odrazu všetko okolo vybledlo a oni zabrali celý priestor. No bol to ten pohľad v nich, ktorý ju prinútil k otázke, na ktorú už poznala odpoveď, pretože ju v nich videla.

"Už si tu raz stál, že áno?" Jej jemné črty skrivilo zamračenie, keď sa mu vpila pohľadom až do duše.

Neodpovedal hneď. Ak by to bol niekto iný, určite by sa nedočkal pravdivej odpovedi. No niekto iný by nikdy nebol taký starostlivý pozorovateľ, aby tú spomienku na jeho tvári dokázal zahliadnuť. Dlžil jej za to tú odpoveď. "Áno, stál. A nebolo to preto, aby som si nebojácne užil pohľad na nočné mesto..."

"Ja viem, že nie," prikývla ticho a ruku, položenú na chrbte tej jeho, natiahla k jeho tvári. Líca mal mierne prepadnuté dovnútra, čo využili tiene, ktoré sa na tých miestach usadili, ešte tento fakt zvýrazňujúc.

"Poznám ťa..." zašepkala svoje náhle uvedomenie, keď jej pamäť prijala jeho tvár. "Viem, kto si. Nikdy som tvoje filmy nevidela, na také veci v mojom živote vtedy nebol priestor. Ale tvoja tvár bola známa, predtým, než zmizla zo sveta. Bol to ten dôvod, prečo si tu stál, Dylan?"
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama