"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

I Used To Be a Baker... (I.)

6. listopadu 2015 v 19:12 | FirLy |  One-shots FF (Ostatné fandomy)
Chladný vánok, vychádzajúci z úst sychravej jesene, roztancoval hnedé listy na chodníku, ktorým kráčala. Čerstvý vzduch sa jej zaryl do tela, čo ju prinútilo objať si hruď pevnejšie, reflexne sa snažiac udržať pod kabátom čo najviac tepla. Napriek tomu že sa chvela zimou a hnedé vlasy jej poletovali neposlušne okolo tváre, pretože už dávno vzdala snahu udržať ich na mieste, na ústach jej pohrával úsmev. Nezáležalo na tom, koľko ľudí nemalo rado neprívetivú jeseň, ona ju o to viac milovala.
Mala pocit, že odráža jej vnútro, že videla jej dušu a rozhodla sa ju preniesť na svet okolo. Spraviť ho sivým, chladným a pochmúrnym, odrádzajúc každého, kto to nedokáže zniesť. Ale potom, keď si pomedzi šedé mraky nájde cestu zapadajúce slnko, presne tak ako teraz, všetko sa zmení na krásny kontrast prázdnoty a nádeje. To bolo ono... to bola jej duša. A ju upokojovalo ju konečne cítiť aj v okolitom svete, nie len v sebe.

Prižmúrila čokoládové oči, keď uvidela cieľ svojej cesty na druhej strane ulice. Pekáreň. Ráno do nej po ceste na autobus nestihla zájsť, no mala chuť malinovú marmeládu na niečo využiť a doma nič nemali. Rozhodla sa preto prejsť večernými ulicami skôr, než ju zavrú. Pozrela cez cestu, no žiadne auto nebolo v dohľade, rovnako ako žiadny človek na chodníku. Všetci sa schovávali vo vnútri...

Niekoľkými svižnými krokmi prebehla na druhú stranu a podišla k dverám svojho cieľa. O chvíľu zatvárali, no ešte to stíhala. Žlté svetlo pekárne hrejivo osvetľovalo jej tvár spolu s chodníkom na ktorom stála, a ktorý pomaly pohlcovali tmavé tiene, pretože slnko zapadlo. Vôňa čerstvého pečiva ju šteklila v nose a ona si chvíľu s rukou na kľučke vychutnávala ten malý, jednoduchý okamih. Potom zovrela kľučku pevnejšie v ruke, ktorú chránili čierne rukavice s dierami na prsty, a s úsmevom vošla dnu.

Pozrela za pult, za ktorým vždy stávala milá bucľatá Emily s prešedivenými vlasmi, a na moment sa jej zastavilo srdce. Emily tam nebola. Namiesto nej, pri zvuku otvárajúcich sa dverí, zdvihol hlavu mladý chlapec, ktorého oči jej vyryli dieru do srdca hneď v tej prvý okamih. Nezáležalo na tom, že diera bola predzvesťou budúcej jazvy... na to poznanie ešte nenastal čas. Záležalo len na jeho hnedých, anjelských kučerách, ktoré mu lemovali tvár, nezbedných očiach, ktoré si vypožičali niečo zo zelenej farby a neplánovali to vrátiť, a jamkách v lícach, ktoré jej rozochveli vnútro, rovnako, ako predtým chlad zakrádajúci sa ulicami. No toto bolo iné... bolo to príjemné. Neovládala svoje kútiky, ktoré sa pri pohľade na tú prívetivo nezbednú tvár zdvihli do ešte širšieho úsmevu.


"Dobrý večer, slečna," oslovil ju hravým tónom a miernym úklonom hlavy, zatiaľ čo iskričky v jeho očiach plápolali stále jasnejšie. "Čo si želáte?"

Vykanie ju mierne vykoľajilo, predsa len boli podobne - ak aj nie rovnako - starí. Vedela však, že jej vyká zo žartu a možno tiež z tej zvláštnej slušnosti, ktorá z neho išla a vďaka ktorej sa v jeho prítomnosti cítila bezpečne hneď, ako ju oslovil. Bezpečne pred nepeknými poznámkami, ktoré jej často venovali jej nevyspelý vrstevníci. Vedela, že z úst tohto chlapca si nič škaredé nevypočuje. Nebol ako oni...

"Um..." vyšlo z nej ešte stále trochu zmätene, zatiaľ čo podišla bližšie k pultu. "Dva rohlíky... prosím."

"Ako si dáma želá," usmial sa ešte širšie, plniac jej prianie. Sledovala ho nesmelými očami, ktoré patrili napoly dieťaťu, napoly mladej žene. Sledovala hlbokú jamku na jeho líci, ktorá z neho vôbec neschádzala, rovnako ako trvalý úsmev, úprimnejší než väčšina z tých, ktoré mala možnosť za život vidieť. Bola ním taká zaujatá, až jej ušlo, že jej dva rohlíky balil dlhšie, než by mal.

"Nech sa páči," položil jej prianie na pult medzi nich a ona tam za to položila pár drobných.

"Ďakujem," zobrala vrecúško do rúk a otočila sa na odchod, napriek tomu, že sa jej vôbec nechcelo.

Nestihla spraviť ešte ani prvý krok, keď ju zastavil jeho hlas. "Nie si odtiaľto však? Ešte som ťa tu nevidel."

Vykanie bolo preč, a napriek tomu, že sa jej tá hravosť, ktorá ho sprevádzala páčila, bola rada, že jej tykal. Mala tak pocit, že sa poznajú.

"Ak by som ťa tu videl, pamätal by som si to," dodal, keď sa naňho otočila. Jeho slová mu uverila, nemohla inak pod jeho upretým pohľadom.

"Nie som. Prisťahovali sme sa cez leto..."

"Dúfam, že tu aj zostanete. Už by mi bolo ľúto, ak by jesenné dievča nikdy znovu neprišlo do mojej pekárne." Úprimnosť za jeho slovami ju privádzala do rozpakov, napriek tomu sa s červenajúcimi lícami zasmiala nad jeho oslovením. Jesenné dievča. Asi mal pravdu... presne to bola. Doteraz si to však nikto iný nevšimol. A možno veciam zase len prikladala priveľký význam. Objavila sa v pekárni uprostred jesene, preto ju tak oslovil...

"Mne by bolo ľúto, ak by mi nemal kto tak pekne baliť rohlíky," odpovedala so širokým úsmevom, a dokonca nechala jej pery, aby sa pri tom od seba oddelili, čo robievala málokedy.

Keď vyšla z bočnej miestnosti Emily, oznamujúc Harrymu - ako ho oslovila - že zatvárajú, pričom nezabudla s úsmevom pozdraviť aj ju, zakývala obom s posledným pozdravom aj úsmevom na rozlúčku a odišla z pekárne.

Za tých pár minút prebral moc nad ulicami chlad a šedivé tiene, ktoré boli poslom noci, oznamujúc jej príchod. Naposledy sa ten večer otočila za seba, na útulnú budovu pekárne, ktorá stále svietila do súmraku ako hrejivý maják, a potom sa už za sprievodu lámp vybrala domov.

..........

Keď si v kuchyni vybaľovala svoje dva rohlíky, prekvapilo ju, že z balíčka vypadol papierik. Srdce sa jej rozbúchalo v nádeji a v predtuche, čo by to mohlo byť. V predtuche, ktorá sa vyplnila.
Písmom, ktoré malo ďaleko od úhľadného, no o to viac priateľskejšie pôsobilo, bol na ňom napísaný krátky odkaz : Máš krásny úsmev. Prosím, používaj ho častejšie. A neboj sa nechať ho dotknúť sa tvojich očí.

Srdce v jej hrudi sa trepotalo ako splašený vták, zatiaľ čo jej pery vykúzlili úsmev, na ktorý by bol hrdý, keď stála sama v kuchyni, zvierajúc v ruke tých pár písmen, ktoré pre ňu toľko znamenali. A ktoré sa nechystala pustiť - z ruky bude musieť, ale v jej vnútri zostanú.

O chvíľu neskôr si vonkajší svet pod svoju vládu definitívne zobrala noc, s ktorou prišiel hustý dážď a silný vietor. Žiadne svetlo tú temnotu nemohlo zahnať dostatočne na to, aby zabránilo vkrádajúcim sa tieňom potichu sa priplaziť do ľudských obydlí a duší. Len jedno dievča pred nimi bolo v bezpečí, pretože tej jesennej noci nemohlo nič utlmiť radosť, ktorá jej žiarila z očí. A ktorá bola vždy ešte výraznejšia pri pohľade na už požmolený papierik, alebo spomienku za viečkami, nesúcu jeho tvár.

Obaja tej jesennej noci boli ešte deti. Dospievajúce, no stále štrnásťročné deti, ktoré vedeli veľa o láske, no málo o tej, s ktorou prichádza bolesť, po ktorej v srdci zostane jazva. Tej noci o nej však ešte vedieť nemali. Tej jesennej noci im bolo dovolené vychutnať si tú z časti detskú, z časti vážnejšiu okamžitú prchavú lásku, po ktorej zostane len večná spomienka.

*****
Dni plynuli, týždne sa míňali a život v Holmes Chapel stále išiel svojim zabehnutým tempom. A napriek tomu sa niečo zmenilo. Niečo, čo mal na svedomí ten chlapec z pekárne a jeho jesenné dievča. Bolo to jeho jesenné dievča, o tom už nebolo pochýb. Prezrádzal to každý uprený pohľad, ktorý jej venoval, aj jamky v jeho lícach, ktoré sa objavili vždy, keď sa večer otvorili dvere do voňavej pekárne a stála v nich ona.

Už nechodila do pekárne ráno cestou na autobus, pretože vtedy tam nebol, bol v škole. Chodila tam večer, zabalená v kabáte, neskôr tiež v šále a nakoniec sa pridala aj čapica s rozkošným brmbolcom, ktorý mal tak rád, a necítil žiadne rozpaky pri tom ako jej to okamžite oznámil, keď s ním na hlave prvýkrát vošla v zime do pekárne.

Nikdy spolu neboli vonku, nikdy sa nestretli inde než tam. Tri mesiace trávili v spoločnosti toho druhého vždy len večer v pekárni. Obaja mali plno starostí so školou a s brigádami, ktoré si našli. A ona mala okrem iného plnú hlavu toho, čo sa dialo u nich doma. Rodičia sa hádali každý večer, a vždy bolo len jedno miesto, kam pred tým utekala. Za ním. Za jej chlapcom z pekárne. V tom čase tam už žiadny iný zákazníci nechodili, preto tam zostávala až do chvíle tesne pred zatvorením, opretá o pult a rozprávala sa s chlapcom, ktorý ju vďaka tým rozhovorom poznal viac, než ktokoľvek iný. Rozprávala sa s ním cez pult, ktorý ich delil. A napriek tomu sa ani jeden nepokúsil zmeniť to. Ani jeden z nich neprešiel zaň, alebo nevyšiel spoza neho, ani jeden toho druhého nezavolal von. Ani Harry, spontánny Harry, nezavolal to dievča na rande, napriek tomu ako veľmi chcel. Obaja to cítili. Cítili, že je medzi nimi niečo krásne, niečo krehké. A obaja sa báli pohnúť s tým, aby sa to nerozbilo.

Mali trojmesačný vzťah, napriek tomu, že to ani jeden nepovedal, obaja to vedeli. Trojmesačný vzťah zložený z teplých a voňavých večerov v malej pekárničke, kde spolu viedli také nepodstatné rozhovory, až sa z nich o sebe dozvedeli to najpodstatnejšie. Trojmesačný vzťah, ktorý delil pult pekárne, a nikdy mu nebolo súdené, aby ho deliť prestal.

Nepovedala mu nič o tom, čo sa dialo u nich doma. Nemusela mu nič hovoriť, videl to.
Videl tými prenikavými očami tak hlboko do jej duše, ako už nikto nikdy nedohliadol.
Nepovedal jej na to nič.. Nemusel jej nič hovoriť, cítila to.
Cítila, že vie, že chápe... cítila to z dotyku jeho prstov, ktoré zovreli tie jej, keď jej podával balíček pečiva. Cítila to z jeho očí, ktoré na ňu na tú chvíľu hľadeli tak vážne, ako si nemyslela, že vôbec hľadieť dokážu. Cítila to z celej jeho bytosti, ktorá kričala, že stojí pri nej a ona ho pri sebe cítila, aj keď tam pri tom nikdy naozaj nebol. Dodával jej viac sily než ktokoľvek kedy mohol. Napriek tomu, že bol vzdialenejší než väčšina, bol to práve on, kto pri nej stál najbližšie. Aj napriek tomu, že stál na opačnej strane pultu.

Nikdy spätne nedokázala vyjadriť, čo medzi nimi bolo. Boli spolu menej, než hocijaký iný pár, ktorý sa nazýva párom. Menej fyzicky. A napriek tomu pri sebe už nikdy nikoho necítila tak veľmi duševne. Vždy, keď sa jeden druhému pozreli do očí, mohli vidieť ich duše, ktoré sa k sebe cez tie oči naťahovali a dotýkali sa. Nechceli to pokaziť, ani jeden z nich. Bolo to nádherné také aké to bolo a oni si to vychutnali naplno, kým to trvalo.

Možno to mohlo byť ešte nádhernejšie, keby život nebol životom, a nekrútil cesty ľudí iným smerom než tým, ktorým chceli kráčať.

Jedného večera, keď prišla domov, rovno do hádky rodičov, vypadol jej z balíčka opäť papierik. Dlhší než ten predtým, ten, ktorý mala doteraz uchovaný v obľúbenej knihe. Bol to papierik, ktorý mal všetko zmeniť, všetko posunúť. Papierik, na ktorom písal všetko to, čo obaja cítila a volal ju von. Konečne ju volal von a napriek tomu ako sa toho bála, ako sa bála aby sa to nepokazilo, pretože už vo svojom živote viac pokazených vecí nechcela, tak sa tešila. Tešila sa tak strašne, až prvýkrát prestala vnímať krik rodičov vo vedľajšej izbe.

Papierik však prišiel neskoro na to, aby niečo zmenil, niečo posunul. Keď krik, ktorý nakoniec odignorovala so sluchátkami v ušiach, konečne ustal, a ona išla s motýľmi v bruchu spať tešiac sa na ďalší deň, deň, keď mala ísť von so svojím chlapcom z pekárne, prišla za ňou jej uplakaná mama. Mama, ktorá jej s plačom oznámila, že sa s otcom rozvádzajú, že on si našiel nový byt a oni dve sa musia odsťahovať preč do ich bývalého mesta k starej mame, pretože by tento dom nemohla sama zvládnuť. Mama, ktorá jej vravela že jej to je ľúto, že vie ako to tu má rada a že keď si vybaví hypotéku a nájde lepšie platenú prácu, vďaka ktorej ju zvládne, tak sem prídu naspäť... Mama, ktorú už nedokázala počúvať.

Dokázala myslieť len na to, ako to všetko mohlo byť krásne aj napriek tomu zlému a ako sa všetko pokazilo ešte viac, berúc so sebou do hlbín aj zárodky akéhokoľvek šťastia, ktoré mohla kedy cítiť. Noc, ktorú mala stráviť hore kvôli radosti z nadchádzajúceho dňa, ktorá by jej nedovolila zaspať... strávila nakoniec hore kvôli nekonečnému smútku a slzám, ktoré jej nedovolili zaspať. Dieru, ktorú jej do srdca vyryli jeho oči v ten prvý večer, zobral do svojich pazúrov nekonečný žiaľ z toho, aké to bolo jemné a krásne, a aké krásne to ešte mohlo byť, a rozorval ju dokorán.

Tej zimnej noci, keď snehové vločky ticho a nežne dopadali na zem, prikrývajúc svet bielou perinou, zatiaľ čo vo vzduchu voňali prichádzajúce Vianoce, tej zimnej noci, keď všetko bolo také krásne a nádejné, že do ľudských obydlí a duší sa nemohli prikradnúť žiadne tiene... tej noci sa všetky do jedného ukrývali v srdci mladého dievčaťa, ktoré bolo prvýkrát zlomené. Zlomené nežnou láskou, ktorej nikdy nebola daná šanca rozkvitnúť v krásny kvet, zlomené rozpadnutou rodinou, ktorá nebude sedieť spolu pri Vianočnom stole, zlomené pri živej spomienke na jeho hrejivé prsty, potajomky sa jej dotýkajúc, schované za voňavým balíčkom pečiva...

Tej noci už jeden z nich dieťa nebol. Tej noci už jeden z nich vedel veľa nielen o láske, ale vedel aj o tej, ktorá so sebou prináša bolesť, po ktorej v srdci zostane jazva. Tej noci o nej už jeden vedel a druhý sa to mal čoskoro dozvedieť. To bola tá zimná noc, ktorá odsúdila obe mladé srdcia na to, aby sa v nich čoskoro usídlila večná jazva.

*****
Bolo to už vyše roka, takmer dva, čo touto ulicou naposledy kráčala. Takmer dva roky... a napriek tomu mala teraz pocit, akoby žiaden čas neprešiel. Akoby ňou nikdy kráčať neprestala. Akoby nikdy neodišla bez poriadnej rozlúčky. Zostal po nej len papierik, ktorý v posledný deň ráno, keď tam ešte nemohol byť, zaniesla Emily s prosbou, aby mu ho dala. Papierik, ktorý bol presným opakom tých dvoch, ktoré jej dal on. Tých dvoch plných nádeje. Bol to papierik, ktorý bol poslednou bodkou. Poslednou neosobnou rozlúčkou. Krátke vysvetlenie situácie a jediné Zbohom. To bolo všetko, čo na ňom mohol nájsť.

Ráno potom, ako jej matka oznámila že sa rozvádzajú a sťahujú, za ním nedokázala ísť. Možno mala, možno keby sa prvýkrát stretli nerozdelený pultom, tak by na niečo prišli, zostali v kontakte a veci by boli iné. Možno by teraz bežala po dvoch rokoch do jeho náruče. Možno... lenže život sa s "možno" nehrá. Bola príliš zlomená na to, aby ho mohla vidieť a pripomenúť si tak od čoho odchádza. Odišli v priebehu niekoľkých dní, všetko bolo také rýchle. Jeden deň bývala v krásnom dome so svojou rodinou, ktorá sa síce rozpadala, ale ešte stále držala pokope, a s vedomím, že tam žije jej chlapec z pekárne, s ktorým to mohlo byť také krásne. A nasledujúci už žiadnu rodinu nemala, jej domov sa balil do krabíc a jej chlapec sa jej mal na míle vzdialiť. A ona ho jednoducho nedokázala naposledy vidieť. Nedúfala, že by sa mohli vrátiť, ale stalo sa. Jej mama splnila to, čo sľúbila - našla si lepšiu prácu, vzala si hypotéku, ktorú dokázala splácať a presťahovali sa späť do domu, ktorý obe milovali. Na miesto, ktoré obe milovali. A bolo tam ešte niečo, ešte niekto, koho aj po takom čase jedna z nich milovala a dúfala, že sa to ešte bude dať nejako zachrániť. Nejako vrátiť.

Kráčala v ten jesenný večer, ktorý bol taký podobný tomu prvému jesennému večeru, na miesto, ktoré pre ňu toľko znamenalo. Kráčala do pekárne. Ruky sa jej chveli a vnútro tiež, mala pocit, že ju ten tlak, tá radosť a to očakávanie zadusia. Už neboli deti, mali šestnásť. Boli dospievajúci ľudia, ktorý sa za ten čas priblížili k zisteniu čo od života chcú. A ona chcela jeho. Chlapca, s ktorým bola menej než s kýmkoľvek iným a napriek tomu po sebe zanechal najhlbšiu stopu. Už nemala čo stratiť... už sa toho nebála. A už sa nebála ani všetko mu to povedať, nie na papierik, ale do očí. Preskočí aj ten pult ak bude musieť. Už tu zostáva, dokonca konečne prestúpi aj na miestnu školu. Už sa nemusí obávať, že jeho jesenné dievča za ním do pekárne nepríde. A ona sa nemusí báť, že jej už nikdy tak pekne nezabalí rohlíky. Bude tu. Už nikam inam nepôjde.

Zastala pred dverami tej osudnej malej budovy a roztrasene sa nadýchla. Rovnako ako vtedy otvorila dvere pekárne a pozrela s úsmevom za pult. A aj tentoraz sa jej srdce na moment zastavilo. Nie však preto, že by tam ako vtedy stál Harry, ale preto, že tam nestál. Stála tam len milá bucľatá Emily, ktorej vlasy sa definitívne sfarbili do striebornej. Na moment, na ten krátky moment, keď sa jedna druhej pozreli do očí, a keď ju spoznala, sa zastavil čas. A ona to videla - videla to v jej očiach, čo sa chystá povedať hneď potom, ako sa zvítali a prešli úvodné frázy.

A aj to povedala. "Harry tu už nepracuje, zlatko. Už tu nie je."

Cítila, ako sa rana v jej srdci, ktorej nikdy nedala šancu zahojiť sa, pretože verila, že ju zahojí až on, znovu otvára dokorán.

"Odišiel do X-Factoru," dodala žena oproti nej s ľútosťou a zároveň ubezpečením. Ubezpečením, že keď súťaž skončí, tak sa jej chlapec z pekárne znovu vráti. Lenže sa mýlila a ona to už vtedy vedela.

Odišiel do X-Factoru.

A už sa nevrátil.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama