"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

16. Búrka minulosti II.

21. září 2015 v 9:42 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Malfoy Manor, Anglicko, 20. júla 1999

Stál a so zavretými očami počúval, ako kvapky agresívne útočia na presklenú stenu. Vonku vládla temnota, ktorú prerušovali len oslepujúce záblesky nasledované hrmením, z ktorého mu dunelo celé vnútro. Už druhý deň prebralo vládu nad svetom toto počasie. Spomenul si na podobnú noc, keď tu stál takto isto v podobnom počasí a čakal na ich záhadnú návštevu.

Na návštevu, o ktorej vedel, že sa práve postavila vedľa neho. Napriek tomu, že ju nepočul, cítil jej prítomnosť. Pomaly otvoril šedé oči a mierne otočil hlavu jej smerom.

Freya stála presne tak ako on pred pár sekundami. Nehybne a ticho si so zatvorenými očami užívala silu prírody, pred ktorou bola v bezpečí. A v momente, ako si to uvedomil, vedel, že to nie je to, čo ona chce. Neprekvapilo ho preto, keď pomaly otvorila mrazivé oči a bez toho, aby naňho pozrela, odkráčala preč. Sledoval smer jej cesty, ktorý už poznal, pretože poznal aspoň natoľko ju.

Podišla k dverám a na chvíľu to vyzeralo, že zaváhala, no on vedel, že si len vychutnáva okamih "pred". Predtým, než niečo spraví, povie alebo uvidí. Robila to často. Keď dvere otvorila, až tam kde stál cítil závan chladného vzduchu. Jej tvár už teraz museli bičovať kvapky dažďa, ale to ju len povzbudilo ku kroku vpred. Ešte predtým, než zmizla v temnote, v ktorej sa odohrávalo divoké divadlo prírody, otočila sa naňho. V miestnosti horelo len pár sviečok, a on napriek tomu jasne videl zelenú farbu jej očí, ktoré sa doňho zarezávali a ticho ho vyzývali. Trvalo to len pár nekonečných sekúnd a zmizla za zatvorenými dverami. Hľadel na ne bez pohybu a obraz jej ticho rozradostenej tváre lemovanej mokrými pramienkami vlasov ho pálil pred očami.

Nevedel prečo to robí, ani načo to robí. A vedel, že by to inak nikdy nespravil. Napriek tomu nedokázal rozkázať svojim nohám, aby ten obraz nenasledovali. A nedokázal zakázať svojej duši, aby nasledovala tú jej. Vedel, že to nezáleží na nich. Tak, ako ju volalo niečo von, čo zastaviť nechcela ani nedokázala, tak jeho volalo niečo za ňou.

Otvoril dvere a musel ich zovrieť pevnejšie, aby ustál nápor vetra nesúceho obrovské kvapky, ktoré naňho okamžite zaútočili. Bol to vchod do ich záhrady a tam bolo len jedno miesto, ktoré vyhovovalo jej potrebám. Napriek tomu, že takmer nič nevidel, vyšiel von.



Cítil sa ako nejaký šialenec honiaci sa za pokladom cez všetky prekážky, ktoré mu život postaví do cesty. Vonku vládlo skutočné peklo. Silný vietor ho vyhadzoval z cesty, kvôli bičujúcim kvapkám nedokázal udržať oči ani prižmúrené, a keď temnotu konečne osvetlil blesk, bol taký jasný, že ho to oslepilo ešte viac. Dunivá sila hromu, ktorá pri tom nasledovala, mu vždy zovrela všetky vnútornosti. Keď niekoľkokrát zapraskal hrom neďaleko od neho tak hlasno, až si musel prikryť uši, skutočne sa obával o vlastný život. Nevedel, čo ho to posadlo a celá jeho bytosť sa mu chystala skutočne Malfoyovsky vynadať. Malfoy má v takomto počasí sedieť za múrmi svojho sídla a nie sa cezeň predierať za nejakou ženskou. Napriek tomu niekde v pozadí cítil šteklivý pocit vzrušenia a práve na ten sa sústredil. Už si prestal odôvodňovať svoje správanie v prítomnosti Freyi. Rovnako tak, ako sa veľakrát ťažko chápalo to jej, ťažko sa chápalo aj to, ako sa ľudia správali okolo nej.

Podišiel k altánku uprostred záhrady, ktorý bol útočiskom jeho matky. Po vojne sa začala venovať kvetom a práve tu ich bolo najviac. Tak krásne, ako pôsobili za slnečného dňa, dokázali pôsobiť hrôzostrašne za búrky. Ich výhonky, ktoré sa často pohybovali, sa naťahovali do temnoty, akoby chceli ujsť k prírode, ktorá k sebe dnes všetko volala pradávnou silou, na ktorú dokázali reagovať len tí niekoľkí, ktorí ju v sebe vnímali.

A jedna z nich sedela v mágiou nechránenom priestore pred altánkom, strieškou ochránená pred najväčším prívalom kvapiek, čo jej dovoľovalo vnímať divadlo odohrávajúce sa okolo s otvorenými očami a stále byť jeho súčasťou.

Draco zastal oproti nej, mokré vlasy, ktoré boli najdlhšie, aké v živote mal, sa mu popriliepali na líca. Z niekoľkých odstávajúcich pramienkov mu kvapkala voda na premočenú bielu košeľu, ktorá bola po prilepení na jeho telo takmer priesvitná. Hľadel dole na tichú Freyu, ktorá po tom, čo jej zastal výhľad, zdvihla tvár k nemu hore.

A bola krásna.

Krajšia než obvykle. Veci mala premočené rovnako ako on, na rukách mala zimomriavky, no jej telo sa zimou nechvelo. Dlhé premočené vlasy si rukou odhrnula dozadu, vďaka čomu vynikla jej tvár. Bola mokrá a po jej lícach aj čele pomaly stekali čerstvé kvapky, ktoré k nim privial vietor. Lícne kosti mala prepadnuté dovnútra, čo ešte zvýraznilo tiene, ktoré sa na nich zachytili. Videl jazvy na jej krku, ťahajúce sa až ku kľúčnej kosti. Vynikali viac než inokedy, bledé pásy, ktoré pri každom záblesku kričali z jej hladkej pokožky. Až nakoniec pozrel do jej očí, ktoré ho ako vždy celý čas pozorovali.

Mali v sebe zvláštnu pokojnú pochmúrnosť zmiešanú s hravosťou, ktorú už poznal. Videl v nich však aj melanchóliu, ktorá ho trochu prekvapila. No nie viac ako tichá radosť, ktorá v nich nenápadne plápolala. Cítil z nej, že je vo svojom živle. Pôsobila preto ešte nebezpečnejšie, a zároveň... tak strašne zraniteľne. Už dávno sa nepokúšal rozdeľovať protiklady, ktoré z nej išli. Ona sama bola protiklad a cítil, že dávno vzdala snahu spojiť to dokopy. Spojiť sa dokopy. Vzdal to preto aj on.

"Vedela som, že prídeš," pohla jemne perami, aby umožnila myšlienkam vyjsť von. "Rozum mi hovoril, že Draco Malfoy by ma nenasledoval do takéto nečasu bez dôvodu... no niečo iné vedelo, že by spravil presne to. Som rada, že si to nesklamal."

Uhol z cesty jej očiam a usadil sa vedľa nej. Vedel, že jeho telu je zima, videl zimomriavky na svojich rukách rovnako ako ich videl na tých jej. No nebolo mu chladno. Zvláštne vzrušenie vo vnútri zohrievalo jeho krv, ktorej prúdenie v žilách cítil viac ako inokedy.

"Neviem, prečo tu som," vyšlo z neho bez toho, že by to plánoval. "Neviem, prečo som prišiel."

"Na to nezáleží," odmietla to takmer neviditeľným pokrúteným hlavou. "Ak nasleduješ volanie, prídeš len tam, kde byť máš. Možno neskôr zistíš prečo."

Neodpovedal, namiesto toho si oprel hlavu o drevený stĺp za sebou. Cítil sa, akoby celý svet končil a len im dvom bolo umožnené pozerať sa na to.

"Kam odišiel Freyr s tvojimi bratmi?" spýtal sa do ticha. Už ráno si všimol neprítomnosť vlkov v dome. Nedala sa prehliadnuť.

"Na lov," odpovedala a on prikývol, pretože takú odpoveď akosi čakal.

Chvíľu mlčal, no nedalo mu to. Búrka ich nielen že odrezala od okolitého sveta, ale vytvorila dojem, že žiadny neexistuje. A že to, čo existuje, nie je podstatné, pretože to rovnako rýchlo byť zase nemusí. Necítil v sebe tie zábrany, ktoré si vybudoval, pretože teraz na nich nezáležalo. A preto sa jej odrazu nebál nič spýtať.

"Prečo Freyr loví aj v čase, keď je človek?"

"Nie je človek. Nie pri love. Mení sa vtedy na vlka - do svojej podoby animága. Niekedy premýšľam, kedy zistil, že to dokáže, no nepamätám si to. Odkedy bol vlkolak, bol aj vlčí animágus, pretože sa toho vlka vzdať nedokázal. Vždy to tam bolo," začala odpoveď obšírnejšie než očakával, a keď na ňu pozrel ako neprítomne hľadí pred seba, vedel, že toto je ten čas, keď Freya rozpráva. Za hluku búrky, keď nič iné nie je podstatné, dovolí tichým slovám predierať sa cez jej pery. "Naši bratia potrebujú loviť a Freyr lov miluje. Nedokážem si predstaviť, že by sa nepridal. Pamätám si, keď som ho ako malá so starými rodičmi vyhliadala z okna, celú noc čakajúc, kedy sa môj brat vráti z lesa. Z lovu. Toľko nocí sme čakali zbytočne... až sa raz, o niekoľko rokov, stalo to, čoho sme sa báli. Freyr sa nevrátil."

Hľadel na ňu a bol si istý, že má možnosť vypočuť si ďalší príbeh z jej života. Mala ho vpísaný v neprítomnej tvári aj vo vzdialených očiach. Už vedel, prečo ju búrka volala von. Bola pre ňu spomienkou. Ešte nevedel akou, ale čoskoro vedieť bude.

Tak málo a tak vzácne o sebe hovorila. Nezáležalo na tom, či to bolo podstatné alebo nie, vždy to z nej musel ťahať a málokedy sa mu to podarilo. Freya vždy rozprávala vtedy, keď to najmenej čakal. Keď sa už vzdal myšlienky na to, že by to mohla spraviť. Rozprávala však rada a uňho boli jej príbehy v bezpečí, pretože by ho dokázala zabiť skôr, než by stihol pred niekým otvoriť ústa. Vedel to on a vedela to ona. A nevadilo mu to. Pretože to znamenalo, že mu ten ďalší príbeh nakoniec povie.

"Nevrátil...?" naklonil hlavu, povzbudzujúc ju ďalej, no ona to nevidela. Jej oči sa nepohli z miesta a on vedel, že vidia niečo iné, niečo viac. Kúsok minulosti, ktorý so sebou priniesla jej podobná prítomnosť.

"Freyr je bojovník, Draco. Myslím, že to vieš. Vždy ním bol, už od narodenia. Starý otec ho odmalička učil strieľať z luku - bolo to zvláštne, pretože môj brat miluje priamy boj. Nechápala som, prečo si vybral za zbraň luk. A doteraz to neviem, nikdy som sa nespýtala. Vždy som sa to chcela dozvedieť sama, mala som pocit, že musím. Že ako sestra, dvojča, by som ho natoľko poznať mala. No výber jeho zbrane je jediná vec, ktorú som nikdy nepochopila." Na jej čele sa vytvorila jemná vráska a jeho prekvapilo ako ľudsky odrazu pôsobí. Ako milujúca sestra, ktorá je nespokojná sama so sebou za to, že nepozná svojho brata dostatočne.

"Aby si to pochopil," otočila sa naňho s výrazom, ktorý ho stále plne nevnímal. "V našej spoločnosti má každý svoju zbraň. Vyberieš si ako dieťa tú, ktorá ti je najbližšie a bojuješ s ňou celý život. Rovnako tak to platí aj u Vargov."

"Akú zbraň si si vybrala ty?"

"Dýky."

Znovu neprekvapene prikývol. Dýky na ňu sedeli. Napriek tomu mal pocit, že si zbrane s bratom v určitom zmysle vymenili - Freyr skutočne pôsobil ako niekto, kto sa vyžíva v boji zblízka, zatiaľ čo na Freyu sedel tichý vzdialený luk, ktorého šíp, prichádzajúci zdanlivo odnikiaľ, odrazu usmrtí. Keď svoju myšlienku vyslovil nahlas, prekvapene sa naňho otočila.

"Tak som nad tým nikdy neuvažovala. Možno to je ten dôvod... že si kompenzujeme výberom zbraní náš skutočný spôsob boja. Freyr bol ten, kto strávil život bojom zblízka. Ja som často bojovala inými zbraňami, nenápadne z diaľky. Možno sme si to chceli vynahradiť..." Pokrčila plecami, strácajúc sa v myšlienkach, no Draco ju nenechal. Vybočili z témy, ale on si ju stále pamätal.

"Vravela si, že jednej noci sa Freyr nevrátil..."

Zhlboka sa nadýchla, akoby do seba chcela znovu natiahnuť to čokoľvek vo vzduchu, čo jej pripomenulo práve túto časť jej minulosti. Jasná farba jej očí sa akosi zvláštne stlmila, keď sa jej oči vzdiali do iných časov a ona začala rozprávať, dovoľujúc Dracovi poznať ďalší kúsok jej života.

"Freyr bol vždy bojovník," začala odznovu. "A stále je, no mám pocit, že teraz už sa radí skôr medzi zabijakov. Je ťažké povedať, kde - a či vôbec - je rozdiel medzi týmito dvomi slovami. Možno žiadny nie je. Nakoniec, uňho na tom ani tak nezáleží - ktorékoľvek slovo z tých dvoch použiješ na jeho označenie, ani jedno nebude mylné." Rukami si automaticky zovrela hrudník, akoby sa chcela udržať pokope, zatiaľ čo sa definitívne ponorila do minulosti. "Fenrir ho premenil na vlkolaka, keď bol malé dieťa. Dosiahol tým svojím spôsobom to, čo chcel - Freyr vyrastal odmalička s vlkom v sebe, preto v čase dospelosti už vlkom dávno bol. Starí rodičia sa však postarali o to, aby nedopadol tak ako ich syn - náš otec. Aby nezabudol na svoju ľudskú stránku. A podarilo sa im to - nanešťastie pre okolie. Freyr je nebezpečný práve tým, že je zviera v ľudskej koži. Má silu a zmysly šelmy, zmiešané s inteligenciou človeka. A on tú kombináciu dokáže náležite využívať - teraz. Boli časy... keď tomu tak úplne nebolo."

Pomedzi pery jej unikol výdych, ktorý znel takmer trasľavo a Draca to vyľakalo. Vyľakalo ho to, pretože nebol zvyknutý na to vidieť Freyu v akejkoľvek podobe, ktorá by sa dala označiť slovom "zraniteľná". Nevedel, možno to bola ďalšia z jej hier alebo jej súčasť, možno presne vedela, čo robí. Mal však pocit, že tomu tak nie je. Videl to už dávno - ak Freya a Freyr dokázali byť bezcitní k okoliu, nedokázali to k sebe. Neboli len súrodenci, boli dvojičky. A Draco medzi nimi videl prepojenie, ktoré ho svojou silou takmer desilo. Jediný, za koho by niektorý z nich dvoch bol ochotný položiť život, bol ten druhý. Nikto iný. A preto si bol istý, že tak, ako je jej povahová slabosť zvedavosť, ktorá dokáže narušiť jej kontrolu, tak jej celková slabosť je jej dvojča. Bol jediný človek, ktorým by sa Freya dokázala dať vydierať. Draco bol spokojný sám so sebou, že ohľadom jej osoby stihol prísť na toľko vecí, zatiaľ čo iní nepoznali ani jej tvár. A zároveň to s ním nič nerobilo, pretože vedel, že je mu to nanič. Ak by čo len pomyslel na to, že to proti nej zneužije, jeden z tých štyroch vlkov - alebo všetci naraz - ktorí ho nespúšťali z dohľadu, to okamžite vycíti, a posledné, čo pochopí, bude to, ako sa cíti srna, ktorej vlk zaryje zuby do krku.

Všetky tie myšlienky a pocity trvali len chvíľu - len ten moment medzi jej výdychom a ďalším nádychom, ktorý bol zároveň prísľubom pokračovania príbehu. Hneď ako otvorila ústa, bolo to všetko úplne jedno, pretože sa opäť bezmocne stratil v lákavom tóne jej hlasu.

"Ako dieťa mal príliš veľa starostí s tým dať svoje dve stránky dokopy na to, aby s tým robil aj problémy. Zvládal to dobre. Keď však prišlo dospievanie... prišlo tiež búrlivé obdobie jeho života, ktoré trvalo niekoľko rokov. Žili sme v lese, čo v prostredí, v ktorom sme vyrastali, nebolo nič nezvyčajné. Veľa severských čarodejníkov, ktorí stále veria v pohanských bohov, tak žije. No severské lesy sú známe ešte jednou vecou... tým, že sa tam nachádza veľké množstvo vlkolakov. Naše dejiny si prešli obdobím nazývaným vlkolačí mor - nebudem ti rozprávať aj o tom, jednoducho to zanechalo stopy až do prítomnosti. V Škandinávii sa nachádza najväčší počet vlkolakov - takmer každá čarodejnícka rodina nejakého má priamo v rodine. Niektorí dokonca niekoľko. Väčšina patrí k najpočetnejšej svorke vlkolakov, aká kedy existovala - k Vargom. Svorka, v ktorej je môj brat Beta... Sú však skupinky alebo tiež jednotlivci, ktorí žijú v lesoch na vlastnú päsť. A väčšina z nich sa nakoniec svojej ľudskej stránky vzdala. Proste a jednoducho, ak sa niekedy dostaneš na sever... nechoď sám do lesa. Zrejme z neho nevyjdeš. "

Po týchto slovách nastalo ticho a on videl, ako si dáva dokopy myšlienky. Chcel sa jej spýtať na to, ako je možné, že s tým ministerstvo nič nerobí, ako je možné, že tam majú toľko nakazených a ako to vôbec všetko funguje. Ale nespýtal sa. Nepatrilo to do príbehu, ktorý chcel počuť. Všetky tieto veci si mohol zistiť aj sám. Freyrov príbeh, ktorý bol zároveň aj ten jej, mu však mohla povedať len ona.

"Freyr už od mala trávil veľa času v lese. Čím bol starší, tým viac a tým ďalej v ňom zachádzal. V trinástich už poznal niekoľko vlkolakov z lesov a vedela som, že s niektorými chodieva na lov, s inými prichádzal do sporu. A to bol vtedy ešte len malé vĺča - pre nich. Postupne sa začlenil do jednej svorky, ktorá sa skladala zo štyroch členov - dvaja muži, dve ženy. Fungovali dobre, pretože to bol alfa pár a beta pár, rešpektovali svoje pozície. Avšak boli v lesoch tiež príliš dlho, ich ľudská stránka bola v úzadí za tou vlčou. No Freyr im vyhovoval, bol mladý, ale už vtedy bol silný, preto ho nechali začleniť sa a pomáhať im pri love. Postupne začínal byť viac s nimi ako s nami - so svojou rodinou. Bolelo ma to, pretože sa mi môj brat vzďaľoval. Bála som sa, že výchova starých rodičov bude na nič, že sa z neho stane len ďalší lesný vlkolak, ktorý postupne zabudne na to, kým bol. Niekedy v jeho 15-tich sa v tej svorke strhla bitka - beta pár chcel postúpiť vyššie. Freyr bol pri tom, robil to, čo mal - chránil alfu a jeho partnerku. Spoločne beta pár zabili, no zomrela tiež alfa samica. Otriaslo to s ním, pretože boli dva roky jeho svorkou a odrazu pred ním traja členovia, s ktorými lovil a často aj žil, ležali mŕtvi a roztrhaní. A najhoršie na tom bolo, že ich tak s alfa samcom nenašli, ale sami ich zabili - bolo to prvýkrát, čo Freyr niekoho zabil. A hneď prvýkrát to nebol ani jeho nepriateľ, ale jeho brat zo svorky. Ešte stále bol mladý chlapec, zanechalo to na ňom stopy. Hlboké stopy. Zostávajúci Alfa samec šiel svojou cestou a Freyr zostal sám. Myslela som, že bude bývať častejšie doma, ale bolo to presne opačne - blúdil lesmi vo svojej vlčej podobe a ja som mala pocit, že sa tam nepokúšal nájsť ďalšiu svorku, ale samého seba."

Prsty, ktorými si objímala hruď, zovrela do pästí. Draco pocítil reflexnú potrebu uľahčiť jej prácu tým, že ju zovrie v náručí on. Miernym trhnutím hlavou tie pocity však čo najrýchlejšie zahnal. Stále to bola Freya...

"Práve vtedy to bolo v širokom území našich lesov skutočne divoké - boli plné osamelých samcov a vládli tam skutočne krvavé bitky o územia. Nie všade to tak je, niektoré lesy sú dokonca relatívne bezpečné. Tie naše však práve v tom období patrili medzi najnebezpečnejšie. A Freyr, keďže je Freyr, sa do tých bojov tiež zapojil. Prvýkrát to bolo, keď sa nejaký vlkolak zatúlal príliš blízko nášho lesa za zrubom. Freyr si chránil svoje územie a nechtiac tak z celého nášho okolia, kde sme bývali, spravil svoje územie - územie vlkolaka. Nemal príliš na výber, ale samozrejme, že sa o tom dozvedeli všetci okolití vlkolaci - stačilo len poraziť Freyra, to malé vĺča, a mali by o chvályhodný kus územia viac. Tie noci sme dobre nesprávali. Starí rodičia mávali v posteli vedľa seba nabité zbrane a ja, už nejaký čas si vedomá svojej podoby vlčieho animága, som trávila väčšinu času v podobe zvieraťa a čakala na každý závan cudzieho pachu. Nikdy sa ku mne však žiadny nedostal. Namiesto toho sa vždy po niekoľkých dňoch objavil špinavý a krvavý Freyr, ktorý zahnal ďalšieho vlkolaka. Boli to zlé časy, môj brat sa niekedy doma neukázal týždne. Pridal sa do nejakej pochybnej svorky zdivočených vlkolakov, ale na nejaký čas mu bola dobrá, pretože si pomáhali udržať svoje územia. Keď boje ustali, začali samozrejme bojovať medzi sebou. Aj z toho môj brat vyviazol živý a my spolu s ním - tým, že si držal svoje územie, chránil aj nás. Situácia s vlkolakmi bola vtedy opäť zlá, pretože Temný pán znovu povstával a severská Fenrirova svorka, pohybujúca sa v blízkosti našich lesov, roznášala vlkolačiu nákazu. Freyr mal vtedy sedemnásť a za sebou viac bojov, než hocikto iný. Jeho tvár z toho zázrakom vyviazla - okrem škrabanca pri oku - ale keby si videl jeho telo, Draco... to telo nesie stopy každého z tých jednotlivých období. Niekedy som sa naňho nedokázala pozrieť. Moja matka ma už vtedy brávala do Anglicka, vzdelávala ma v rôznych smeroch, aby som bola dobrá smrťožrútka. Chcela som byť pri svojom bratovi a bojovať po jeho boku, ale nebola som tam. Väčšinou svojho života si Freyr prešiel sám - a ak aj nejaký čas niekoho mal, nejakú svorku, nakoniec sa jej členovia vždy obrátili proti sebe a on bol nútený bojovať proti vlastným bratom. V sedemnástich naňho dokonca už ani neútočili okolití dospelí vlkolaci. Neodvážili sa. A v sedemnástich... keď konečne mal celé to búrlivé obdobie za sebou - alebo sme si to aspoň mysleli - keď už mal v sebe ten pokoj, ktorý vidíš teraz, tak vtedy... zmizol. Ako už toľkokrát som pozerala, ako ide večer loviť do lesa, z ktorého sa už nevrátil. A nevrátil sa ani nasledujúce dni, ani týždne... a ani mesiace. Vedela som, že nie je mŕtvy, ak by bol, cítila by som to. Napriek tomu som ten rok nedokázala fungovať tak, ako by som chcela. Časť mojej mysle bola stále s ním, tam kdekoľvek, kde bol...."

Znovu sa zhlboka nadýchla a Draca ten zvuk vrátil do prítomnosti. Ponoril sa do jej slov, do nebezpečných lesov plných vlkolačích bojov a mladého Freyra uprostred toho všetkého. Na chvíľu takmer zabudol kde je a videl, že ona to skutočne zabudla. Nadýchla sa znovu, ale výdych z nej nevyšiel. Zasekol sa niekde v jej hrudi, keď sa rozhliadala po okolí, ktoré mala vo svojej moci stále búrka a dážď, a videla opäť niečo, čo on nie.

"Jednej noci, presne takejto noci," pokračovala a Draco sa obzrel okolo na nepriehľadnú temnotu zdivočelú dažďom a bleskami, aby si to vedel predstaviť, "keď okolitý svet pod mocou prírody prestáva existovať, som sedela po nejakom čase znovu doma, u starých rodičov. Bolo ticho, vnímali sme obrovskú silu dažďa a búrky za oknami, ktorými lomcoval vietor, len v krbe praskal oheň. Cítila som v sebe strašný tlak, akoby sa niečo malo stať, niekto mal prísť... jednoducho niečo tam vonku čakalo. A vtedy niekto zaklopal na dvere. Necítila som pach, pretože dážď ho zmyl. Neutekala som preto k dverám, aj keď z neznámeho dôvodu to bolo presne to, čo som chcela. Starý otec zobral pušku, stará mama prútik a ja som bola pripravená premeniť sa na vlka. Nevedeli sme, čo za tými dverami stojí a akým spôsobom proti tomu budeme musieť bojovať, ak bude treba. Keď stará mama prútikom otvorila dvere, všetci sme boli prichystaní vrhnúť sa na neznámeho. A takmer sme to spravili. Muž, ktorý stál vo dverách, na sebe mal len roztrhané nohavice. Dlhé špinavé vlasy mu padali do tváre a po jeho krvavej a zjazvenej nahej hrudi z nich stekali pramienky špiny miešajúce sa s krvou. Takmer sme si ani nevšimli dve malé vĺčatá, ktoré si k tej hrudi tisol. Nebol to pekný pohľad. Napriek tomu z neho však bolo cítiť silu preživšieho. A nezáležalo na tom, aký bol zarastený, špinavý, či krvavý, spoznala som ho v sekunde, ako som ho uvidela. A starí rodičia tiež. Môj brat sa po roku vrátil a ja som videla, že za ten rok prešiel bojmi a situáciami, oproti ktorým bola aj jeho minulosť predtým takmer ničím. Nikdy o tom priveľmi nehovoril, ale odrážalo sa to nielen v jazvách na jeho tele, ale tiež v jeho očiach. Povedal mi, že bol členom Fenrirovej svorky. Ako jeho syna ho dokonca takmer brali za vodcu, on ním však byť nechcel. Nepýtala som sa, ako sa v nej udržal tak dlho, pretože som vedela, že nerobil pekné veci. Cez svorku chcel nájsť nášho otca, aby ho mohol zabiť. Fenrir sa však v tých časoch na severe neukazoval, a keď, tak len na chvíľu, počas ktorej ho Freyr nestihol vystopovať. Svoju svorku nenavštevoval - až potom, keď vojna skončila a on ušiel, sa Freyrovi podarilo takmer okamžite ho vystopovať. Práve kvôli tomu roku v jeho svorke vedel, kde ho má hľadať. Vedela som, že sa vrátil preto, pretože sa stalo to, čo sa mu stávalo v každej svorke - pobil sa so svojimi bratmi. Tentoraz to však bol on, kto sa obrátil proti nim. Vtedy našiel tiež našich dvoch polovičných bratov - Hatiho a Skölla, ktorých po sebe Fenrir pri jednej z návštev severu zanechal v bruchu nejakej divej vlkolačice. Freyr počkal, kým sa narodia, obrátil sa proti jeho svorke, zobral našich bratov a konečne išiel tam, kde patril - domov. Po toľkých bojoch mal už v osemnástich pocit, že si svoj život odžil - pretože prežil viac, než ktokoľvek iný. Nikdy som sa ho nepýtala, koľko ľudí či neľudí zabil. Viem, že to číslo je veľké, žil v divom prostredí so surovými pravidlami a prispôsobil sa im. Po celom tom búrlivom období sa v ňom však objavil aj zvláštny divý pokoj, ktorý mu zostal. Pridal sa k Vargom, ktorí o ňom vedeli, pretože Freyrovo meno hlavne vo vlkolačej spoločnosti bolo známe. Takého bojovníka chce mať vo svojej svorke každý. A môj brat, konečne upokojený, prvýkrát našiel svorku, ktorá funguje viac disciplinovane a o niečo viac ľudsky. Ktorá dokázala zmiešať tú ľudskú inteligenciu s vlčou lojalitou a jej členovia sa proti sebe neobracajú. Darilo sa mu tam, aj sa mu darí - stal sa Betou, čo je druhá najvyššia pozícia v celej svorke. Až vtedy som si bola istá tým, že Freyr je v bezpečí - aspoň nejaký čas - pred tým, aby jeho telo muselo prijať ďalšie jazvy. Pretože Draco, keby si ho videl, tak vieš, že už sa ich tam viac nevojde... "

Keď sa pozrel do jej zamračených, stále vzdialených očí, videl v nich smútok. Smútok, ktorého dôvodom bolo divoké dospievanie jej brata, plné vrážd a bratovrážd, bojov a jaziev... celého obdobia, keď nestála po jeho boku tak, ako chcela. Videl to vo výraze jej tváre, v jej odhodlaných očiach... videl, že spraví všetko preto, aby telo jej brata nemuselo byť zohavené ďalšou jazvou. Ľutoval každého, kto sa tomu životom neporazenému vlkovi a jeho odhodlanej sestre postaví do cesty. A v tej chvíli vedel, že on sa o to ani nepokúsi.

Freya mlčala a on tiež. Hľadel na prírodu búrlivú ako Freyrovo obdobie dospievania a uvedomil si, že voči tomu vlkovi cíti rešpekt ešte väčší než doteraz. Okrem bledého škrabanca cez oko nevidel žiadnu jeho jazvu - doteraz bol vždy celý zahalený. A v jeho tvári, dokonca ani v jeho očiach, sa žiadne jazvy, ktoré musel mať tiež na duši, neodrážali. Teraz, keď vedel, že tam sú, musel ho rešpektovať aj za to, že také niečo dokáže skryť. Cítil to z neho - to, čo Freya nazvala silou preživšieho. Vedel, že musel zažiť veľa vecí a tiež veľa zlých vecí, pretože to, že z nich všetkých vyviazol z neho bolo cítiť. Napriek tomu si to všetko nedokázal predstaviť... Povedala mu hrubý príbeh jeho života, ale ak by to rozprával on, muselo by tam byť nekonečne veľa pocitov, udalostí a detailov, o ktorých nevie ani jeho sestra. Už to, čím vedel, že si prešiel bolo priveľa, viac vedieť nepotreboval. Pretože vedel, že ak sa aj na jeho telo viac jaziev nevojde... tak ten vlk ich viac znesie. A znesie ich rád. Ak by nemal rád krv a boj, nikdy by sa nemiešal do takých spoločností a prostredí.

Freyr bol bojovník, vlk v ňom bol zabijak. A zatiaľ čo sa Freya ponorila do živých spomienok na minulosť, mladý Malfoy, ticho hľadiaci do hlučnej temnoty, sa modlil, aby toho vlka v ňom, plného krvavej minulosti, nikto neprebudil.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú z týchto postáv máte najradšej?

Desiré
Freyr
Ester
Thorbjörn
Darragh
Deirdre

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama