"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

16. Búrka minulosti I.

21. září 2015 v 9:42 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Brloh, 19.júla 1999

Chrbát jej zohrievalo hrejivé letné slnko, no keď zdvihla oči od pergamenu a pozrela pred seba, videla, že ich o chvíľu dostihnú ťažké búrkové mračná. Posledné dni sa nezaobišli bez pravidelnej večernej búrky. Nesťažovala sa, pretože po horúcom dni prečistenie vzduchu vždy privítala. No znamenalo to, že by pomaly mala dokončiť poznámky, ktorých spracovanie si na dnes naplánovala.

Hermiona zamyslene okusovala brko a mračila sa na momentálny - veľmi obsiahly - odsek. Ako má toľko dôležitých vecí skrátiť do niečoho výstižného...

"Ak si hladná, stačí povedať," ozval sa George oproti nej. "Mamka by ma nepochválila, keby vedela, že sa o teba nestarám a ty musíš od hladu jesť brká."

Prekrútila očami a začala si dlhý odsek zapisovať celý. Nemôže z neho predsa niečo dôležité vynechať. "Také zúfalé to so mnou nie je. Okrem toho už prichádza búrka a ja budem končiť. Pôjdeme dovnútra a tam ma môžeš vykŕmiť."

"Veľmi rád, drahá, ale najskôr vykŕmim seba. Po tom, čo tu s tebou sedím celé doobedie, si to už snáď zaslúžim."

"Pokiaľ viem, tak ťa tu nedržím," zamrmlala, sústredená na poznámky.

"To si len myslíš. Ako správny gentleman ťa tu predsa nenechám samu so všetkými tými nebezpečnými chorobami," kývol znechutene na tlstú knihu, ktorej sa dnes venovala. Stačilo mu raz ju zbežne prebehnúť a vedel, že ju viac do ruky nechytí.

Zasmiala sa, no neodpovedala. Chcela to dokončiť čo najskôr. George sa s povzdychom začal opäť venovať svojim objednávkam.

Posledné dni trávila väčšinou prekvapivo práve s Georgeom. Fred, Charlie aj Ron boli rozlietaní všade inde, len nie doma, Ginny bola väčšinou s Harrym na Grimmauldovom námestí a ona tu zostávala sama s pani Weasleyovou. Nevadilo jej to, mala pokoj, mohla si aspoň konečne porobiť to, čo chcela. George, ktorý po tieto dni nechával väčšinu práce priamo v obchode na Leem Jordanovi, ktorý sa pridal k ich podnikaniu, nechcel svoje papierovačky vybavovať zavretý sám v kancelárii. Ich zamestnankyňa Verity bola na dovolenke a Fred na tieto veci nebol, nemal mu preto kto pomôcť. Bral si to teda všetko do Brlohu a na prekvapenie oboch, mali niečo spoločné - prácu. Robili ju preto vždy v pokoji vonku za stolom s tým druhým. A obom to vyhovovalo.

Hermione netrvalo dlho, aby si uvedomila, že jej je s Georgeom dobre. Čím dlhšie s ním trávila čas, tým viac si uvedomovala, že sa s Fredom v povahách skutočne líšia. Nemyslela si, že by našla priateľa, s ktorým si bude rozumieť práve v ňom, ale stalo sa a ona za to bola rada. Jeho veselé podpichovanie jej často pomáhalo.



Zdvihla oči od popísaného pergamenu s dokončenými poznámkami a pozrela na jeho sklonenú hlavu. Bolo to zvláštne, no nemala pocit, že by hľadela na nejakú podobu Freda, aj keď bol jeho dvojča. Ľudia vidia podobnosti na rozdielnych ľuďoch, no na rovnakých naopak hľadajú rozdiely, aby ich rozlíšili. A teraz, keď bola s dvojičkami viac ako inokedy, videla aj tie najdrobnejšie rozdiely v ich tvárach. Videla ich tak veľmi, až sa tie rozdiely stali ich tvárou, a odrazu už nevidela dvojičky, len dvoch rozdielnych ľudí, ktorí sa na seba podobajú o niečo viac, než je zvykom. Fredova tvár bola súmernejšia, Georgeov úsmev krivý a na ľavej strane mu vlasy vždy viac odstávali. Videla dokonca aj to, že George mal hlbšie vyrezané jamky pri úsmeve a Fred zase ostrejšie rezané lícne kosti. Vrcholom bolo, keď začala vidieť v ich tvárach aj ich rozdielne povahy. To, ako má George oči vždy hravo prižmúrené, akoby sa v nich snažil udržať nezbedné iskričky, ktoré sa chystajú preskočiť na človeka, na ktorého práve pozerá, zatiaľ čo oči Freda boli prižmúrené ležérnou drzosťou, pretože svoje iskričky akosi stratili. Všimla si tiež, že Georgeovi úplne chýba Fredov nepokojný tik dotýkania sa tváre alebo vlasov. A dokonca sa obaja nakláňali iným spôsobom...

"Viem, že som krásny Hermiona, ale nemusíš ma tak hltať pohľadom," ozval sa George a zdvihol pohľad od momentálnej objednávky. "Možno by sme sa mali ísť vážne najesť skôr, ako sa na mňa vrhneš..."

"To nehrozí," odpálkovala ho a zavrela objemnú knihu. "Len som sa zamyslela."

"Nad tým, ako sa na mňa vrhneš?" Nevzdával to.

"George..." upozornila ho pobavene.

"Prečo mi stále ničíš nádeje..." povzdychol si teatrálne a potom sa na ňu zahľadel pozornejšie. "Tak nad čím si sa teda zamyslela pri pohľade na moju oslnivú tvár?"

Chvíľu bola ticho, než odpovedala. "Nad tým, že ste s Fredom rozdielni..."

Prekrútil očami. "Takže si pri pohľade na mňa myslela na to, ako sa vrhneš na Freda? To je veľmi... povzbudivé. A odpudivé, aby som bol úprimný."

"GEORGE..." zvýšila pohoršene tón svojho upozornenia.

Pri pohľade na jej tvár sa rozosmial. "Žartujem, Hermiona, ako inak. Samozrejme, že sme rozdielni, sme predsa dvaja rozdielni ľudia."

"A tiež dvojičky," doplnila.

"Detail."

Pobavene pokrútila hlavou, práve vo chvíli, keď jej nahlas zaškvŕkalo v bruchu. "Beriem to ako oficiálne oznámenie toho, že na dnes stačilo," okomentovala to a začala zbierať svoje poznámky.

"To je... pekné, ale mám pocit, že si na niečo zabudla."

Prekvapene naňho pozrela. "Na čo?"

"Nevšimol som si, že by odtiaľto odletela sova s listom pre Desiré."

Dovolila svojej tvári, aby vyčarovala úškrn hodný jeho dvojčaťa. "Že si tu so mnou celý čas sedel len preto, aby si sa uistil, že ho napíšem a pošlem?"

"Samozrejme, nič lepšie som nemal na práci," ochotne prisvedčil jej slovám, potom sa zarazil. "Vlastne počkaj... mal. Sedieť tu a naozaj pracovať ."

"To určite," venovala mu neveriaci úsmev. "Ale aby si mal pokoj na duši..." Z pergamenu, ktorý nebol celý zapísaný, prútikom oddelila kúsok papiera a začala písať. Príliš nad tým nepremýšľala, nemala na to náladu. S Desiré sa rozišli zvláštnym spôsobom a ona nechala myslieť na to, že sa vtedy v jej prítomnosti prvýkrát necítila príjemne. Možno sa to teraz aspoň vyjasní...

"Mimochodom..." ozval sa ryšavec opatrne. "Na tú oslavu ide aj Angela."

Hermiona sa na sekundu zasekla v písaní, potom s pokojom pokračovala. "To je dobre, dávno som ju nevidela," odpovedala nakoniec. Kedy sa, pre Merlina, dostala do stavu, aby jej George oznamoval, že Fredova bývalá bude na rovnakom mieste ako ona? Nevedela. Zvláštne, ako sa niekedy ľudský život hýbe bez toho, aby si to človek uvedomoval.

Neklamala však, Angelu mala rada a dávno ju nevidela. Dokonca mala pocit, že sa jej uľaví, keď ju zbadá potom, ako sa o ňu bála, keď zmizla. Aj keď to skutočne nebolo nič vážne - ochorela jej stará mama, tak za ňou náhlivo odišla a zabudla zanechať odkaz.

George už neodpovedal, len ticho čakal, kým dopíše.

"Spokojný?" strčila mu pod nos kúsok pergamenu, keď bola hotová.

Prevzal ho, preletel ho pohľadom a prikývol. "Môže byť."

"Výborne. Odošlem ho vnútri, ak sova Desiré ešte neodletela." Dnes ráno jej na okno zaklopala krásna plamienka s krátkym listom od Desiré, či sa niekedy v blízkej dobe uvidia. Neodpísala, pretože ju chcela rovno pozvať na oslavu, no po raňajkách na to pozabudla. Našťastie George nemal problém jej to pripomenúť. Bála sa však, že už je neskoro, pretože ak sova odletela, nebude mať Desiré ako pozvať. Jej adresu nepoznala...

"Neodletela," odvetil, postavil sa so všetkými svojimi pergamenmi už v ruke a ukázal na parapet kuchynského okna, kde spomínaná sova práve netrpezlivo pristála.

"Tak to idem hneď poslať," odvetila, postavila sa a so svojím nákladom vykročila k Brlohu.

"Možno si to vykŕmenie nakoniec predsa len zaslúžiš," počula za sebou Weasleyho hlas.

Zasmiala sa a spomalila, aby mohol kráčať vedľa nej.

*****

Eilean Donan Castle, Škótsko

Sedela v knižnici za podlhovastým dubovým stolom na jednej zo štyroch stoličiek a počúvala, ako víchor naráža do okien, za ktorými prevzali vládu na oblohe tmavé búrkové mračná. Blesky už predvádzali svoju desivú krásu, no hrmenie bolo stále počuť niekde v diaľke. Búrka ešte nedorazila, no už teraz si bola istá, že táto skutočne ukáže svoju silu.

Odložila brko vedľa popísaného pergamenu a postavila sa práve vtedy, keď na jediné vysoké okno v hrade začali ostro dopadať malé kvapky poháňané vetrom. Podišla k obloku a zahľadela sa na nepokojnú hladinu jazera. Naklonila sa tak blízko, až sa takmer dotýkala skla nosom. Kvapky sa vždy neškodne rozprskli niekoľko milimetrov od jej tváre.

Nepohla sa, ani keď počula, že sa za jej chrbtom otvorili ťažké drevené dvere.

"Chcela si so mnou hovoriť?" ozval sa studený hlas.

Ester sa zhlboka nadýchla a na chvíľu zavrela oči. Každý rozhovor s touto ženou bol skúškou jej sebaovládania, keď sa snažila vštepiť nejaké jej. Vedela, že ani teraz to nebude inak, napriek tomu sa pokojne narovnala, rukou si prešla po dokonale uhladenom čiernom drdole a otočila sa smerom k Bellatrix.

"Áno. Posaď sa, prosím," kývla rukou k stolu a sama sa k nemu vybrala. Prútikom privolala ďalšiu čašu na víno.

Lestrangeová ju pozorovala ako si sadá, až potom sa uráčila sadnúť si oproti. Ester nič nehovorila, starostlivo obom naliala tmavočervené víno, jednu čašu posunula k svojej spoločníčke, z druhej sa sama napila.

Jej labužnícke vychutnávanie jeho chuti na jazyku však Bellatrix prerušila. "O čom si so mnou chcela hovoriť?" Na čašu pred sebou ani nepozrela.

Ester tu svoju s hlbokým nádychom a ešte dlhším výdychom postavila na stôl. "O tebe, Bellatrix."

Ruky si zložila do lona a pomaly sa oprela, hľadiac na ženu pred sebou. Prehovorila však skôr, ako mohla ona. "Nezabúdaj, že to telo nie je tvoje. Prežila si svoju smrť a to nie je vec, ktorá by sa obišla bez komplikácii. Všetko sa môže pokaziť, ak tomuto nebudeme venovať pozornosť. To, že tí ľudia - jej rodina, a teda tvoja - nie sú podstatní pre teba, neznamená, že nie sú podstatní vôbec. Časy neopatrnosti máme za sebou, tentoraz nás neporazia takéto detaily."

Lestrangeová sa nadychovala, ale Ester jej nedala príležitosť na žiadnu z jej poznámok. Čím kratšie tento rozhovor bude trvať, tým lepšie. "Premýšľala som nad tým a uvedomila som si, že sa to dá vyriešiť hladko a tak, aby nám to vyhovovalo obom. Ja sa nebudem musieť obávať, či konfrontáciu s nimi zvládneš, pretože to spravím sama a ty nemusíš ani pohnúť prstom."

"Naozaj? Čo to je za dokonalý plán?" prižmúrila Bellatrix belasé oči.

Ester ukázala bokom od nich, na dlhý stôl nachádzajúci sa pod jednou z knižníc. Na stole stál medený kotlík, v ktorom sa niečo varilo. Okolo boli drevené misky, niektoré naplnené, iné prázdne. "Plán je jednoduchý, no zložitý na prípravu. Všehodžús. Ešte pár dní potrvá, kým bude hotový. Mne však chýba už len posledná prísada..." veľavravne prešla ženu pred sebou pohľadom.

Bellatrix zamračene hľadela na kotlík. "Načo to všetko? Bola napoly šibnutá, už neverili, že by sa mohla spamätať. Keď sa tak stalo a ona sa rozhodla, že už nechce žiť život, aký žila doteraz, pretože to nevie, nemajú ju prečo podozrievať."

"Majú ju prečo podozrievať. A jej telo sa nachádza tu a si v ňom ty, takže myslím, že sa všetci chceme vyhnúť komplikáciám s jej rodinou," odpustila si poznámku, že polovičnú šibnutosť majú spoločnú. "Jej brat pracuje pre ministerstvo, myslíš, že je hlúpy? Ľudia ho rešpektujú. Vraj tiež patrí k aurorom, aj keď ich podozrievam, že to je len maskovanie. Nič bližšie sa mi o ňom a jeho práci nepodarilo zistiť. Na tom však nezáleží, pretože už pokiaľ má s aurormi niečo spoločné, je veľmi nebezpečné, že si prebrala telo jeho sestry. Bude podozrievavý a neskončí pri tom, ak mu dáš ďalšie dôvody na to, aby ťa podozrieval ešte viac. Musí sa to s jej rodinou vyriešiť tak, aby jej - a teda aj nám - dali pokoj. To isté v jej práci. A ty to tak nevyriešiš , obe to vieme. Už len pre ten detail, že by si si musela zakryť temné znamenie na tvojej ruke, čo nikdy nespravíš."

Bellatrix jej neoponovala. Nakoniec, prečo by aj mala, to riešenie pre ňu bolo pohodlné. Nasala vzduch a s očami modrými aj studenými ako ľad upretými na Ester si vytrhla z hlavy niekoľko čiernych vlasov.

Položila ich medzi ne. "Nabudúce, ak sa budeš chcieť o niečom rozprávať, príď za mnou sama a neposielaj po mňa toho fagana. Som jedna z vodkýň, nemám povinnosť chodiť ja za tebou."

S týmito slovami sa zdvihla a v spoločnosti svojej hrdej chôdze odkráčala preč.

Ester sa ani nepohla, až pokým sa dvere za ňou nezabuchli. Až potom pomaly vydýchla, aby sa upokojila.

Tá žena bola problém. A problém bude aj naďalej. A ona chcela mať problémov čo najmenej. Ak by to bolo na nej, Bellatrix by medzi nimi nebola. V skutočnosti bola rada, že je mŕtva, pretože Voldemortov režim zlyhal, a ona vo svojich radoch jeho pozostatky nechcela. Nechcela maniakov s túžbou po čistej krvi. Vyhladiť alebo zotročiť muklov, šmuklov aj humusákov, dať práva len čarodejníkom a moc čistokrvným... nikdy to nemohlo fungovať. Aspoň nie tak očividne. Čo to nevideli v histórii svojej či muklovskej už veľakrát? Nie. Bolo treba spraviť to potichšie. Áno, chcela vrátiť moc čistokrvným rodinám, chcela, aby sa jej spoločníci v Británii nemuseli skrývať. Ale nie tak, aby pochodovala Lestrangeová po uliciach a mučila ľudí Cruciatom s občasným zapojením Kedavry. Tá žena mala príliš silnú osobnosť na to, aby niekoho počúvala.

Plán jej oživenia, alebo čo to bolo, bol v pohybe už predtým, než sa o ňom ona dozvedela. Roger Spavin, ich spojenec na ministerstve, mal jej prsteň, vďaka ktorému sa mala usadiť v inom tele. Aká irónia, že jej to telo neplánovane pripravil vlastný manžel, keď Deirdre Cruciatom dostal do stavu, keď nevnímala vlastnú existenciu, a preto ju duša Bellatrix nemala problém úplne zadusiť. Nesnažila sa tomu už potom zabrániť, myslela si, že živá Bellatrix bude pre veľa z nich symbolom toho, že ich nezničili. A skutočne ním aj bola. Lenže nemenilo to nič na tom, že bola aj problémom.

Vyľakalo ju, keď uvidela na jej predlaktí temné znamenie. Myslela si, že je všetko zničené, že ju rodina Deirdre musela odhaliť. Upokojila sa, až keď jej Lestrangeová oznámila, že to znamenie sa tam objavilo až potom, čo prišla do hradu. Nevedeli si to úplne vysvetliť, no zrejme to znamenalo, že sa duša Bellatrix definitívne spojila s jej telom. A temné znamenie bolo jej priveľkou súčasťou na to, aby k nemu nepatrilo. Stále však bola problémom jej rodina a práca na ministerstve. Ani jedno z toho nemohla Bellatrix s jej povahou vyriešiť tak ako treba. Preto to bude musieť vyriešiť ona. Akoby toho už beztak nemala dosť...

Povzdychla si a naklonila sa späť nad stôl. Prútikom predelila popísaný pergamen na dve časti, každú vložila do inej obálky a zapečatila. Bolo na čase, aby sa na hrad na nejaký čas premiestnila aj Moira s Narcissou zo svojich pohodlných domovov. Nemohla všetky veci riešiť sama s ich občasným zapojením. Okrem nej a Lestrangeovej tu zostali dvaja smrťožrúti, otec so synom, ktorí sa starali o hrad a šesť väzňov - dostatočne zabezpečených, aby nerobili problémy. Daemon a Kole sa o to postarali. Inak tu boli samé, všetci ostatní sa dnes ráno po stretnutí premiestnili práve s bratmi Rosierovými na hrad Lennox.

Postavila sa a podišla k zábradliu, na ktorom ešte stále sedel Freyrov čierny havran. Zostal tu po tom, ako jej od neho prišiel list. Tak ho teda pošle domov aj s nákladom.

Prútikom zmenila farbu obálok na čiernu a priviazala mu ich na chrbát. Potom vyčarovala niekoľko falošných pierok, ktorými ich pokryla a nezabudla ani na kúzlo odpudzujúce dážď. Nechcela riskovať, že pri sídle Malfoyovcov alebo Averyovcov bude nejaký hliadkujúci smrťožrút čakajúci na sovy, ktoré by odchytil. V Británii havranov na listy nepoužívali, preto ho nikto nebude podozrievať. A takto obálky na jeho čiernom chrbte ani nik nezbadá.

Rók pokojne sedel, na podobné procedúry bol zvyknutý. Keď skončila, zakrákal, vzlietol a usadil sa na jej pleci. Prstami prešla po vrchu jeho hlavy, potom sa aj s ním vybrala k oknu.

Stále len mrholilo, no búrka už bola blízko a dážď tiež. Otvorila oblok a sledovala, ako havran vyletel do nečasu.

Práve, keď ho stratila z dohľadu, neďaleko hradu udrel do zeme blesk a na odpoveď sa z neba spustil nepriehľadný lejak. Zavrela okno, no zostala pri ňom stáť a sledovala, ako útočiace obrovské kvapky narážajú do skla kúsok od jej tváre, a vychutnávala si pocit toho, že pre ňu nie sú žiadnou hrozbou.

A žiadnou hrozbou nebude ani Lestrangeová.

Ak áno, tak ju odstráni.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktoré z bratov Weasleyových máte najradšej?

Bill
Charlie
Percy
Fred
George
Ron

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama