"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

14. Mysle sa do seba ponárajú a duše sa z lesa vynárajú I.

26. dubna 2015 v 14:16 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Deň stretnutia

Roztrhaná látka špinavej prikrývky nemohla jeho telo uchrániť pred chladom, ktorý mu liezol pod kožu. Takmer by čakal, že si za ten čas zvykne, no chlad jeho cely bol stále rovnako nepríjemný a neústupčivý. Už zabudol na to, aké to je, cítiť teplo. Tvrdá podlaha bola to najbližšie mäkkej posteli, čo tu mal. Stala sa jeho neustálou spoločníčkou spolu s temnými stenami a on za ne bol vďačný. Ich tvrdosť a nedobytnosť bola nepohodlná a hrozivá, no vo chvíľach, keď jeho myseľ začínala upadať do prázdnoty, do sveta, kde sa nemá čoho zachytiť, bola to práve ich pevnosť, na ktorú sa mohol spoľahnúť a oprieť sa o ňu. Vtedy bol za svoju celu rád, pretože to bolo jeho nemenné útočisko, ktoré bolo vždy tu a vždy bolo rovnaké, zatiaľ čo jeho zdravý rozum sa na tomto odpudivom mieste pomaly rozpadal do sveta tichého šialenstva.

Rabastan, oslovil ho niekto v jeho hlave. Neodpovedal, už si nebol istý tým, či sa nerozpráva sám so sebou prostredníctvom hlasu niekoho iného. Neveril už ani vlastnej mysli.

Rabastan, ozval sa hlas znovu. Nevzďaľuj sa. Nesmieš tomu prepadnúť, počuješ ma?!

Podráždene nakrčil čelo. Chcel pokoj, tak prečo mu ho ten hlas nedá? Jeho myseľ bola to jediné, čo mal a dokonca už aj o to prichádzal. Prečo mu to ešte zhoršuje? Prečo nemôže mlčať?

Brat môj, nevzdával to hlas muža v jeho hlave. Vydržali sme to predtým, vydržíme to znovu. A potom sa sem už nikdy nevrátime. Už nikdy, rozumieš? Ale musíš tu zostať, nesmieš sa opustiť. Nesmieš mňa opustiť. Vydrž so mnou, už len chvíľu.


Tak dávno nepočul iný ľudský hlas. Iný než tie z jeho spomienok, ktoré sa snažil pochovať čo najhlbšie v sebe, len preto, aby ich dementori nakoniec aj tak vytiahli na povrch a nechali všetky tie deti a ženy s ich manželmi kričať v jeho hlave. Alebo tie, ktoré patrili postavám, čo ho chodili v noci strašiť a rozprávali mu príbehy ako dieťaťu na dobrú noc. Príbehy o tom, ako ich telo horelo v nekonečných mukách Cruciatu, ako to malé dievčatko držalo v náručí zohavené telo svojej matky, ako ten mladý muž dlho ležal v kaluži vlastnej krvi, ktorá z neho pomaly vytekala rovnako ako všetok život, ktorý mal pred sebou. Sedeli s ním ako so starým známym, rozprávali mu to všetko dutým hlasom ako príhody dobrému priateľovi, a nakoniec ho jemne pohladili po líci priesvitnými prstami, ktoré sa ho nemohli dotknúť, no on ich napriek tomu cítil a povedali mu, že tam naňho už všetci čakajú, že sa naňho tešia. Hovorili tie slová takmer radostne, zatiaľ čo ich oči boli desivo prázdne, chladné a mŕtve. A on vedel, prečo naňho čakajú. Vedel, čo sa s ním stane, ak sa k nim pridá. A to bolo to jediné, prečo sa tak úporne držal života, ktorý už nechcel. Preto, aby nikdy nemusel čeliť svojim obetiam.

RABASTAN! Jeho vlastné meno dunivo naplnilo jeho myseľ, až so sebou trhol. A vtedy začal po kúskoch vnímať realitu.

Rodolphus, odpovedal bratovmu hlasu a začal sa rozpomínať. Už vedel, že ten hlas nie je výplod jeho fantázie. Už si spomenul na to, ako ho držal pri zdravom rozume počas ich rozhovorov. Na to, ako bol tak veľmi ponorený vo svojej mysli, až ucítil prítomnosť ďalšej, a tá mu odpovedala. A ako bol hlas jeho brata jeho jediným spoločníkom, pred ktorým nechcel utiecť.

Rabastan, konečne.

Oni na mňa čakajú. Čakajú ma Rodolphus, a ja za nimi nechcem ísť, nemusel hovoriť kto, jeho brat vedel o prízrakoch, ktoré za ním chodia. Často sa pokúšal pomôcť mu a vlastným hlasom prehlušoval tie ich.

Neboj sa mŕtvych, kým si živý. Len živým musíš aj zostať. A ja sa o teba začínam báť, brat môj. Stále dlhšie trvá, kým sa mi podarí vrátiť ťa späť.

Neviem, ako dlho to tu ešte vydržím, priznal úprimne. Moja myseľ ma už zrádza a ja jej prestávam veriť. Možno príde deň, keď neuverím tomu, že tvoj hlas je naozaj tvoj. A potom ma už nebudeš mať ako vrátiť späť.

Vydržíš to, Rabastan, prikázal Rodolphus tónom, ktorý mu niečo pripomenul. Malý záblesk detstva, keď autoritu staršieho brata nemohol neposlúchnuť. Oni nás odvedú. Veci by už mali byť v pohybe, nepotrvá to dlho. Naši nás tu nenechajú zhniť, dostanú nás von. Všetko, čo musíš urobiť, je vydržať to.

Ako môžeš vedieť, ako dlho čo potrvá a nepotrvá... ja neviem ani aké obdobie roka je. Nie som si istý ani tým, aký je vlastne rok. Neviem, či tu trčím mesiac alebo polovicu života.

Ja to viem. A hovorím ti, že to už nepotrvá dlho. Cítim to.

Ako povieš, brat môj. Vydržím. Pokúsim sa. Ale teraz... ma nechaj spať.

Nechám. Ale uisti sa, že keď sa zobudíš, zobudíš sa do reality. Nepodliehaj svojej vlastnej mysli, Rabastan. Nesmieš byť slabý, si predsa Lestrange. A Lestrange môže z Azkabanu vyjsť len jedným spôsobom - dosť silný na to, aby sa pomstil všetkým špinavým nepriateľom.

Rabastan prikývol, viac už nedokázal. Bratov hlas v jeho hlave stíchol a žiadne iné ho navštíviť neprichádzali. Zvinul sa do klbka, dlhé čierne vlasy mu padali cez tvár a šedé oči sa pomaly zavreli. Upadol do nepokojného spánku, ktorý ho o pár hodín posunul dopredu k tomu dňu, keď odtiaľto obaja bratia Lestrangeoví spoločne vyjdú dosť silní na to, aby sa pomstili svojim nepriateľom.

*****

Draco a Freya sa po premiestení ocitli na okraji malého lesíka pod kopcom. Niekoľko metrov pred nimi tvorila trávnatá rovina, ktorú potom nahrádzala plytká hladina jazera, z ktorej vytŕčali kúsky zeme. Až neskôr sa jazero, dookola obklopené zelenými kopcami, prehlbovalo.

Náramok, ktorý bol prenášadlom a znovu sa mal aktivovať až nadránom, si strčil do vrecka čierneho plášťa. Poryv vetra mu rozstrapatil blonďavé vlasy, keď sa otočil doprava na Freyu s pripravenou otázkou, kde je ten prekliaty hrad. Pri pohľade na jej tvár na ňu však zabudol.

Freya stála ako zhypnotizovaná, zelené oči jej žiarili obdivom malého dieťaťa a ústa mala pootvorené v nadšenom úsmeve. Vedel, čo v nej dokáže vyvolať podobnú reakciu, a teda vedel, čo uvidí, keď bude nasledovať jej pohľad. Napriek tomu ho to ohromilo rovnako ako ju.

Neďaleko od nich dlhý kamenný most spájal rovinu, na ktorej stáli s malým ostrovčekom v jazere. A na tom ostrovčeku stál hrad, majestátny vo svojej opustenosti ako tichý strážca škótskej prírody. Oblohu za ním pokrývali čierne dymové mraky ako vystrihnuté z hororu, samotné kamenné múry hradu však osvetľovalo práve zapadajúce slnko svojou sýtou farbou, čím spoločne vytvorili takmer surrealistický obraz. Draco s Freyou hľadeli na tú kontrastnú scenériu ako omámení, ani jeden neprehovoril, ani jeden sa nepozrel inam, ani jeden sa nepohol, až pokým slnko nezapadlo. Hrad, ktorý sa ešte pred chvíľou vynímal ako oslnivý klenot, v tak náhlej zmene pôsobil ešte temnejšie, keď svojimi pochmúrnymi šedými múrmi zapadol do čierneho obrazu mrakov za ním. Už ten pohľad nepôsobil surrealisticky ale takmer symbolicky, pretože pri tom temnom pohľade si Draco znovu spomenul, prečo tu sú.

"Ak sa ma niekedy, na konci tohto všetkého, budeš chcieť spýtať, či mi to za to stálo, tak nemusíš," prehovorila Freya potichu. "Ten niekoľkominútový pohľad mi bude stáť za väčšinu toho, čo bude nasledovať. Hlavne keď viem, že bude tiež nasledovať ešte plno podobných, keďže sa tu budeme objavovať často."

"Moje pochybnosti o tvojich hodnotách sú čím ďalej vážnejšie, Freya," odvetil rovnako ticho. "Nepopieram, že ten pohľad stál za veľa vecí, ale myslím, že obaja vieme, aké budú od dnes nasledovať. A pochybujem, že to pohľad na tento hrad bude môcť vyvážiť."

"Celý život je zložený z malých momentov a pohľadov, ktoré sú krajšie než čokoľvek iné, ak si človek dovolí dať im ich skutočnú hodnotu. Drobností bude vždy viac než tých veľkých vecí, a teda plno pekných pohľadov nakoniec dokáže vyvážiť ten jeden nepekný. Len musíš byť dostatočne všímavý na to, aby si tých pekných dokázal nazbierať dostatočné množstvo."

Pozrel sa na hrad pred nimi, ktorý teraz obklopený hradbou šedých múrov, čiernej oblohy a temnej hladiny jazera vyzeral naozaj desivo. Otočil sa na Freyu, aby sa jej spýtal, či ten oslnivý pohľad spred niekoľkých minút dokáže vyvážiť pochmúrnosť tohto, zarazene si však uvedomil, že jej oči stále rovnako žiaria a úsmev jej z tváre nezmizol. Spomenul si na jej slová zo včerajšej noci, na slová o kráse temnoty, a konečne pochopil, prečo Freyi nerobí problém stáť tu. Pretože Freya tie pohľady vyvažovať nemusí. Možno každý iným spôsobom, no krásne sú pre ňu oba.

"Keby aj nič iné, smrťožrúti majú na svoje sídla vkus," prerušila opäť ticho.

"O tom sa hádať nebudem," prikývol. "Len by ma zaujímalo, ako tam spoločne dokážu žiť. Hlavne keď tam má útočisko čoraz viac z nich."

"No... to by zaujímalo aj mňa," uškrnula sa. "Hrad to síce je, ale pri väčšom množstve smrťožrútov nie je až taký rozsiahly. To sa ale o chvíľu dozvieme. Len musia doraziť ostatní..." Po prvý raz odkedy prišli odtrhla pohľad od hradu a zelenými očami prečesala ich okolie.

Cítil z nej nedočkavosť, čo v ňom vyvolalo vlnu nepokoja. Čakali na ich matky, no ešte pred nimi mal doraziť Freyin brat a on nemohol prehlásiť, že by sa naňho tešil. Nie ak pôsobí aspoň z polovice takým dojmom ako jeho sestra. Už pri nej si musel dávať pozor na to, aby si zachoval dostatok pokoja. Vedel, že tento večer, keď bude v sídle smrťožrútov obklopený oboma severskými dvojčatami a všetkými bývalými známymi, bude to jedna z jeho najväčších skúšok. A on ju musí zvládnuť.

Jeho nepokoj a očakávanie vzrástli, keď Freya nasala vzduch a otočila sa smerom k lesu s výrazom nadšeného vĺčaťa. "Bratia..." zašepkala.

Draco nasledoval jej príklad a tiež sa otočil. Takmer nedýchal, keď hľadel do temnoty medzi husto rastúce stromy. Zdalo sa mu to ako večnosť, keď v jemnej hmle hľadal obrys vychádzajúcej postavy. Až nakoniec les odpovedal: "Sestra."

A vtedy ich uvidel.

Hmla sa rozostúpila, keď sa z lesa vynorili traja vlci. Jeden z nich kráčal v ľudskej podobe uprostred, čierny plášť za ním povieval rovnako ako dlhý cop plavých vlasov. Jeho mrazivo zelené oči svietili ako keby do nich sám les vložil vlastnú zeleň a vyslal ho naplniť ňou duše ľudí jediným pohľadom. Tvár mal mačaciu, rovnako ako jeho sestra, napriek tomu sa v nej skrývalo oveľa viac z vlka, než sa kedy mohlo skrývať v tej jej. Krok mal neohrozený, no zároveň ostražitý, a Draco vedel, že jeho chuť otočiť sa a ujsť je reakcia, ktorej sa pri tom pohľade ubrániť nemôže.

Po mužovom boku kráčali dvaja veľkí vlci, väčší, než si kedy myslel, že vlci môžu byť. Ich mohutné šedé kožuchy sa dravo vlnili pri tom, ako ich obrovské laby ticho dopadali na trávnatú zem. Oči mali jantárové, pripomenuli mu farbu whiskey v pohári. Keď sa mu pohľad stretol s pohľadom jedného z vlkov, vtedy dýchať skutočne prestal. Neboli to oči zvieraťa, nie takého, aké by stretol v divočine. Boli to oči bytosti, ktorá je dostatočne inteligentná a bystrá na to, aby ju on sám nedokázal nazvať zvieraťom.

Keď Freyini traja bratia zastavili tesne pred nimi, snažil sa dýchať plynule a pomaly. Vedel, že jeho snaha je vopred odsúdená na neúspech. Okolo neho stáli štyria dravci, dvaja boli vlkmi viac než tretí a tretí bol vlkom viac než ten štvrtý. Obkľúčili ho tri rôzne významy slova vlk a on vedel, že ani Freyu, ktorá je z nich vlkom najmenej, neoklame svojou chladnou maskou a pokojným dýchaním. Jej bratia nielenže museli vidieť strach za jeho šedými očami, ale v nose ich musela štekliť jeho pudová chuť ujsť od nich čo najďalej.

Bolo to horšie než čakal. Freya bola rovnako znepokojivá ako jej bratia, no s Freyou už strávil nejaký čas a Freya bola žena. Na ženu, a na krásnu ženu, si človek ľahšie zvykne. A zvykne si na ňu radšej. Jej brat však bol muž a tiež polovičné zviera. Bol to čistokrvný dravec a Draco, ako ďalší muž, sa nemohol cítiť inak ako dokonale ohrozený. A nebolo tam nič, čo by tento pocit mohlo zmierniť alebo prekryť. Hlavne preto, že Freyr sa na rozdiel od svojej sestry ani nesnažil pocit ohrozenia z jeho osoby v ľuďoch nejako tlmiť.

Presvedčil ho o tom, keď vo chvíli ako sa radostne objímal so svojou sestrou, Dracovi poza jej chrbát venoval na uvítanie široký úsmev, ktorý skôr pôsobil ako vycerenie jeho špicatých zubov. Na Dracove zdesenie spravili dvaja vlci po jeho bokoch to isté.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú z týchto postáv máte najradšej?

Desiré
Freyr
Ester
Thorbjörn
Darragh
Deirdre

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama