"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

13. Šepkajúca temnota v ohnivej whiskey III.

1. dubna 2015 v 12:54 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Rozľahlou chodbou sa ozývali kroky, keď Draco s Freyou mierili do svojich izieb. Ani jeden z nich neprehovoril, mlčali už dlho, takmer od doby, čo sa v hostinci objavil Charlie s Darraghom. Necítili potrebu to ticho narúšať. Obaja sa naučili žiť vo vlastných hlavách a navzájom si rešpektovali to, ak sa im z nich nechcelo vychádzať.
Vyšli hore po schodisku, a vtedy Freya zastala. Draco tiež spomalil, telom natočený smerom k svojej izbe. Naposledy pozrel na svoju spoločníčku, nič z nej však nevidel. Sídlo bolo ponorené do tmy a vďaka kapucni, ktorú ešte stále mala na tvári, nevidel ani črty jej tváre.
"Dobrú noc," povedal potichu a odvrátil sa na odchod, preč od tej postavy bez tváre.
Spravil tri kroky, keď sa za ním ozval jej tichý hlas. "Baví ma to."
Otočil sa, nebol si istý, či to naozaj povedala. Či vôbec niečo povedala. "Prosím?" spýtal sa nechápavo.
"Pýtal si sa, prečo sa znovu pridávam k smrťožrútom. To je odpoveď. Baví ma to."
Obaja ticho stáli. Hľadel na ňu, no nič nevidel. Mal pocit, že pred ním stojí prízrak. Akoby mu čítala myšlienky, dala si dole kapucňu z tváre. Trocha tlmeného svetla mesiaca prenikajúceho cez oblok stačila na to, aby vyzerala o niečo viac skutočná.


"Baví ťa to?" nadvihol obočie, aj keď ho jej odpoveď neprekvapila. Freya nebola človek, ktorý by robil niečo, čo ho nebaví. Nie tak dlho. A nie tak dobre. "Čo presne? Plnenie príkazov, zabíjanie a mučenie ľudí, tresty, strach z toho, čo spravíš zle, a kedy ťa za to zabijú alebo kedy sa prezradíš a zabijú ťa za to?"
Rád by si zahryzol do jazyka, no už bolo neskoro, neudržal to. Niekde v sebe mal voči tomu všetkému odpor, a tiež hnev, hnev z nespravodlivosti, o ktorej mal pocit, že bola na ňom v tých časoch páchaná. Sklamanie z toho, ako si ako mladý predstavoval, aké to bude, a aké to nakoniec bolo. A teraz tu stojí znova, stojí tu stále, s vyblednutím temným znamením na ruke, ale stále prítomným, s obávanou smrťožrútkou, ktorej príbeh pozná každý viac než ju a pľuje na niečo, k čomu sa opäť pridáva. No cítil, že mu to neublíži, že jej to povedať môže. Vedel, že bude chápať. Freya vždy chápala, a to bolo desivé. Stretol sa s toľkými smrťožrútmi a takmer každý jeden z nich chápal len svoj názor, svoj pohľad. Voči druhej strane boli slepí, zablokovaní. Freya chápala, a napriek tomu bola tu medzi nimi a robila to, čo robila. Hocikto iný by ho za tieto slová podozrieval, ponížil by ho, považoval za zbabelca. Vedel, že ona nie. Vedel, že v jej zelených očiach sa nedočká pohľadu, v ktorom by videl odsúdenie. A ani sa nedočkal.
"Nie," zašepkala a prešla k obloku. Pozrela sa do čiernej noci, ktorej temnotu aspoň sčasti prerážalo slabé svetlo mesiaca, akoby hľadela do vlastnej duše a hľadala v nej odpoveď. "Nie. Baví ma tá hra. Všetko je hra Draco a všade sa hrá. Ja mám však rada túto. Je to vážnejšie, drsnejšie, je to... smrteľnejšie. Desí ma to a fascinuje. Mám to rada, tie malé veci, aj tie veľké, väčšie, než som ja. To všetko. Patrím do toho. Do tohto prostredia, do tohto života. Narodila som sa medzi hmlistými a surovými lesmi, v ktorých jediný zákon, ktorý platí, je zákon prírody. Žila som medzi zvieratami aj medzi ľuďmi, a tiež medzi tými, ktorí boli oboma. Vyla som s vlkmi počas temných nocí na žiariaci mesiac, cítila som krv na svojej tlame a mala som ju aj na svojich rukách. Spoznala som tvrdý súcit aj nehynúcu lojalitu. Cítila som spolupatričnosť. A cítila som ju aj vtedy, keď lesy a zruby nahradili temné hrady a sídla, z ktorých dýcha chladná aristokracia a krutosť, a v ktorých máš pocit, že si len malé stvorenie, ktoré môže byť kedykoľvek zašliapnuté. Núti ma to žiť, cítiť život, kým ho ešte mám. Prechádzala som sa všetkými tými zašitými uličkami, kde sa stali veci, ktoré by sa diať nemali, a napriek tomu si ich tie cesty a múry pamätajú. Stretla som ľudí, ktorých by iní radi nestretli. Videla som veci, ktorých by duša nemala byť svedkom. Všetko je to vo mne, a ja to tam všetko chcem. Videla som krásu v temnote, a ak ju raz vidíš, tak ju viac nikdy nemôžeš nevidieť. Vždy ťa bude vábiť, vždy ťa bude volať, keď si jej už raz patril. Ja mám jej šepkanie rada, rada jej odolávam len preto, aby som sa ňou nechala pohltiť, a potom znovu ušla, zatiaľ čo sa so smiechom obzerám cez rameno a čakám, kedy ma znovu doženie."
Zdalo sa mu, že samotná Freya sa mení na šepkajúcu temnotu, pretože čím dlhšie počúval jej hlas, tým viac ho pohlcoval. A on ho s radosťou nechal. Nechal ho, aby mohol počuť niečo o nej, niečo nielen z jej života, ale aj z jej duše, ktorú poznal tak málo. Ktorú vlastne nepoznal.
Otočila sa, jej zelené oči ukrývali smutnú hravosť a črty tváre vyzerali byť také bledé a jemné, že bolo v tej chvíli hriechom nedotknúť sa ich. Napriek tomu sa ani nepohol.
"Život a smrť nevedú boj. Hrajú sa. Hrajú sa s nami a vždy, keď to život prestane baviť, prenechá nás smrti ako starú hračku. Niekedy jej však podaruje aj jednu z tých nových, jednu z tých vzácnych, u ktorých má veľa z nás pocit, že ešte neprišiel jej čas, že bola priveľmi dôležitá, primálo využitá na to, aby spomedzi nás odišla. Smrť však vie byť krutá milenka a život to vie, preto ju ňou radšej poteší. Nakoniec si beztak stvorí novú, ďalšiu, možno ešte vzácnejšiu, ktorá vydrží dlhšie. A mňa tá ich hra baví - hra života a smrti, baví ma ju pozorovať, baví ma ju hrať. A nikde ju necítim tak veľmi ako tu," nadvihla hlavu a nadýchla sa, akoby tým tu chcela nechať nasiaknuť svoje vnútro. Draco však nepochyboval o tom, že ním už nasiaknuté je. "Baví ma to tu. A patrím sem. Nikde inde viac patriť nebudem a nikde inde ma to tak baviť nebude. Ak je toto jediná možnosť, ako v tomto zostať, tak ju využijem. A uvidím, čo mi v celej tej hre života prinesie toto kolo."
"Možno smrť," odvetil.
"Život ti nakoniec vždy prinesie smrť. Na tej nezáleží. Záleží na tom, čo je pred ňou."
Vedel, že mu nepovedala všetko, že to bolo len niekoľko pocitov. Jej mačacie oči s pohľadom vlka však po tých slovách vyzerali o niečo známejšie, o niečo bližšie.
Potichu prešla tých niekoľko krokov, ktoré ich delili a zastala tesne pred ním. Blízkosť jej tela a sila jej pohľadu v Dracovi vzbudzovala priveľa pocitov a reakcií, a ani jeho chladná maska by nestačila na to, aby ich zakryla všetky.
Freya natiahla ruku a hladkými studenými prstami sa mu dotkla líca. "Viem, že aj teba temnota už raz mala, Draco. Viem, že po tebe znovu uteká, akoby cítila ten kúsok, ktorý z nej v tebe zostal. A viem, že ten kúsok by jej rád bežal naproti. Sme si podobní. Nie úplne, ale v niečom áno. A to stačí. V tomto svete budeš ťažko niekoho mať, niekoho, pred kým môžeš byť úprimný. A mňa nakoniec baví aj táto hra plná masiek. Mám však pocit - a ja svojim pocitom verím, pretože som často prežila len vďaka nim - že my pred sebou masky nenosíme. Že ich nepotrebujeme. Nemusíme sa pred sebou na niečo hrať, a aj keby sme chceli, nešlo by nám to. Skončili sme ako partneri v spolupráci a možno jedného dňa jediné, čo budeme mať, bude ten druhý. A vtedy, keď sa navzájom pozrieme do očí, zachráni nás práve to, že tie oči nebudú ukryté v tieni žiadnej masky."
Jej dych sa mu obtieral o tvár ako jemný vánok a lákal ho, aby sa naklonil bližšie. A on to takmer spravil. Takmer sa k nej sklonil.
Skôr, ako by to naozaj mohol spraviť, však Freya cúvla dozadu a venovala mu posledný pohľad predtým, ako sa otočila na odchod.
"Dobrú noc, Draco," zašepkala a opäť sa v jeho očiach zmenila na prízrak, keď odkráčala opačným smerom a potichu zmizla v temnej chodbe, nechávajúc ho tam osamotene a bez slov stáť, zatiaľ čo ho na líci stále pálil dotyk jej studených prstov a pred očami mal ešte dlho ten mrazivý pohľad, zapaľujúci oheň v jeho vnútri.
*****
Blikajúci plamienok malej sviečky splašene skákal po miestnosti. Rozsiahla knižnica plná hladkých aj rozpadnutých väzieb, malý stolík zívajúci prázdnotou, mäkký gauč, nehybne sediaca žena na ňom a tichá miestnosť sa striedavo ponárali a vynárali z tmy, tak rýchlo, že človek nevedel, kedy sa nachádza v čom.
Žena nevyzerala, že by jej na tom záležalo. Spod privretých viečok hľadela na plamienok sviečky, akoby ju otravovalo, že sa tak úporne snaží priviesť miestnosť k životu svojím svetlom. Jej čierne vlasy vyzerali divoko a bledomodrých očí sa svetlo ani teplo sviečky nedotklo.
Prstami prechádzala po prsteni na svojej ruke. Bola to strieborná lebka vtáčej hlavy, ktorú z každej strany držal jeden pazúr. Do temných dier, ktoré mala namiesto očí, si nenašiel cestu ani náznak svetla.
"Každá naivná nádej raz zhasne. A koniec tej vašej začne zajtra," zašepkala do prázdna a natiahla sa smerom k sviečke. Holými prstami stlačila knôt, a potom ho popálenými bruškami rozdrvila, čím blikajúci plamienok života sviečky nadobro umlčala. Od chvíle, ako potlačila silný reflex odtiahnuť prsty od páliacej bolesti, mala na tvári pološialený úsmev.
Ten ukryla až tma, ktorá po násilnom uhasení sviečky nastala.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú z týchto postáv máte najradšej?

Desiré
Freyr
Ester
Thorbjörn
Darragh
Deirdre

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama