"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

13. Šepkajúca temnota v ohnivej whiskey I.

1. dubna 2015 v 12:52 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Deň do stretnutia
Hermiona si vychutnávala nepravidelné narážanie vetra do okien nesúceho so sebou opäť raz šedé mraky, ktoré husto zakrývali zapadajúce slnko. Sedela na mäkkej fotelke s kolenami pritisnutými k hrudi a v rukách zvierala teplý hrnček plný kávy. Para z neho lenivo stúpala a zvodne sa obtierala o jej nos, lákajúc ju na ochutnávku.
Namiesto toho však zavrela oči a usmiala sa nad tým jednoducho príjemným pocitom, ktorý ju zaplavoval. Nepríjemné počasie vonku len podčiarkovalo to, ako pohodlne jej bolo vo vnútri. Na stolíku pred ňou ležali popísané pergameny, ktoré boli jasným znakom toho, že so svojím predčasným štúdiom pokročila a teraz si môže zaslúžene oddýchnuť pri hrnčeku kávy. Už dávno sa necítila tak spokojne a bezpečne. Bola si istá tým, že jej život je v takom poriadku, v akom len v danej chvíli môže byť.
"Ty si s tým nedáš pokoj ani cez prázdniny," prerušil nečakane jej rozjímanie veselý hlas.
Keď otvorila oči, uvidela Georgea, ktorý sa práve zvalil na gauč oproti nej a pootočil hlavu jej smerom ukazujúc na pergameny pred ňou. "Ale vlastne ma to ani neprekvapuje. Nič iné by som od teba nečakal."
"Ja svoj čas aspoň využívam užitočne. V tomto počasí a v takmer prázdnom dome nevidím ideálnejšiu činnosť, ktorá by sa dala robiť," odpovedala na svoju obranu a venovala ryšavcovi vyzývavý pohľad, aby mu dala najavo, že jej v tomto nemôže oponovať.
Samozrejme, že mohol. "Ja by som o jednej vedel. Hlavne ak vezmeme do úvahy ten takmer prázdny dom," oplatil jej vyzývavý pohľad a vyčaroval niečo, čo by sa mohlo nazvať zvodným úsmevom.


Hermiona jednou rukou pustila hrnček a hodila po ňom vankúš, o ktorý sa opierala. "George!" zvolala káravo.
"Ale no ták!" zatiahol naoko urazene. "Ten postrach Ron, dokonca aj moje škaredšie dvojča a starší brat sú dostatočne dobrí, ale ja nie?"
Pohoršene sa nadýchla a na moment naozaj premýšľala nad tým, že tentoraz naňho poletí hrnček plný horúcej kávy.
"A to som krajší, múdrejší a lepší než oni všetci dokopy..." mrmlal si s hranou nespokojnosťou ďalej, prehliadajúc jej výraz. "Nebudeme si klamať, Hermiona. Jednoducho nemáš absolútne žiaden vkus," pokrútil tragicky hlavou.
"Nie si môj typ," odvrkla s prižmúrenými očami, aj keď jej mykalo kútikmi.
"Uvedomuješ si dúfam, že si práve odpísala Freda?" pozrel na ňu pobavene, odpovedať ju však našťastie nenechal. "Neber to osobne, ale ani ty môj. A v momentálnej situácii som naozaj rád, že aspoň v tomto sa s Fredom nezhodneme, pretože ešte len potom by to tu bola zábava," plamienky v jeho očiach veselo hrali, keď na ňu pozeral. Takmer verila tomu, že by bol ochotný záujem predstierať len preto, aby sa zabával na potom vzniknutej situácii.
"To som rada, že sme si to vyjasnili," dovolila si venovať mu ľahký úsmev. Už si ho snáď zaslúžil.
"Ja tiež. A keď už to máme za sebou, môžem prejsť k tomu, prečo som ťa tak ochotne vyrušil od tohto tu," rukou mávol smerom k stolu a posadil sa.
Zvedavo nadvihla obočie. "Počúvam, aké neodkladné záležitosti pre mňa máš."
"Spravíme obchod," začal a spiklenecky sa naklonil bližšie cez stôl. "O štyri dni má Alicia oslavu svojich narodenín. Má vo zvyku robiť ich naozaj veľké, preto má každý povolené pozvať koho chce - a tiež môže pozvať koľko ľudí chce. Z tvojho okolia sme pozvaní zatiaľ len ja s Fredom, a vzhľadom na to, že sa ako typický dvaja neschopáci, ktorými ste, jeden druhému vyhýbate, tak pochybujem, že ťa pozve, aj keď by určite chcel. Ja to však vo svojej nekonečnej láskavosti rád spravím aj zaňho, pod podmienkou... že so sebou privedieš aj Desiré."
Naširoko sa naňho zazubila: "Ja som to vedela."
"Neuškŕňaj sa na mňa. Ty tam budeš môcť byť s Fredom, ja s ňou. Všetci budeme spokojní."
"Mám pocit, že najspokojnejší budeš ty, ale s tým samozrejme rátaš."
"Ako inak. Takže...?"
"Môžem pozvať aj ostatných? Ginny s Harrym, Lunu a Rona - ten už bude odchádzať, tak sa tam s ním môžeme rozlúčiť."
George prekrútil očami. "Pozvi si pokojne celú svoju osádku, Alicia bude len rada. Len nezabudni na ňu."
"Dobre. Tak v tom prípade sme dohodnutí."
"Ja som vedel, že aspoň v nejakom zmysle budeme dokonalí partneri," žmurkol na ňu a obaja sa zasmiali.
Bokom od nich sa ozvali ťažké kroky, načo sa obaja otočili. Okolo práve prechádzal Charlie v čiernom plášti, mieriac von.
"Kam tak rýchlo?" zakričal po ňom George, ktorý stihol zabehnúť pohľadom aj k Hermione. "O ňom som nevedel. To by teraz mohlo byť zaujímavé, ak by sme sa predsa len rozhodli pre tú mnou navrhovanú činnosť."
Prekrútila očami a pozrela na Charlieho, ktorý sa k nim medzičasom otočil.
"Idem za Darraghom. Dávno sme sa nevideli, na večierku sme si nestihli povedať všetko, čo sme chceli."
"No fajn, vy klebetníci, tak ho pozdravuj," George mávol svojmu staršiemu bratovi na rozlúčku, čím ho zároveň tiež odmávol.
"Budem. Majte sa," usmial sa Charlie na Hermionu a ona mu úsmev stihla opätovať len tesne predtým, než zmizol za dverami.
Pozrela na Georgea, ktorý sa na ňu zubil. "A jeho môžeš pozvať tiež. Určite sa rád pridá do trojky k tebe a Fredovi."
Tentoraz po ňom pre zmenu letela najbližšia kniha o zraneniach. Možno ju ešte dnes bude potrebovať.
*****
Vzduch naplnila osviežujúca vôňa, keď na rozhorúčenú zem dopadli prvé dažďové kvapky, zatiaľ čo noc svojím temným plášťom pomaly zahaľovala zákutia Zašitej uličky. Postavy v plášťoch černejších, než kedy noc mohla byť, kráčali s kapucňami stiahnutými až do očí vždy svojou cestou, nestarajúc sa o iných.
Pred dverami jedného z pochybných obchodov sedela strakatá mačka nepriateľsky zazerajúca na kvapky vody dopadajúce len kúsok od jej labiek. Zdvihla hlavu, keď tesne okolo jej útočiska prešli dve indivíduá a podráždene zaprskala, keď sa dlhý plášť jedného z nich obtrel o jej telo.
Postava, ktorej plášť patril, sa natočila jej smerom a zdvihla tvár, aby spod kapucne videla na nepríjemnú mačku. Vo chvíli ako sa mačkine žlté oči stretli s prenikavo zelenými, stiahla chvost a s nespokojným vrndžaním sa primkla bližšie k dverám obchodu.
Zahalená osoba sa otočila späť a viac nevenujúc zvieraťu pozornosť niekoľkými rýchlymi krokmi dobehla svojho spoločníka, ktorý postával neďaleko.
"Takto sa večer bavíš? Desíš mačky?" prehovoril hlas, ktorý by mohol patriť mladému mužovi.
"Len príležitostne," odpovedal pre zmenu príjemne ženský. "A ako sa večer bavíš ty, Draco, keď nedesíš kočky? To by ti mimochodom išlo. Alebo vlastne - kedy si sa naposledy vôbec bavil, keď si ma tak ochotne vytiahol dnes večer von?"
"Dávno," odsekol mladý Malfoy, "nakoniec, nejdeme sa baviť. Viesť rozhovory môžeme pri poháriku aj inde než v tom prekliatom dome."
"Takže moja prítomnosť u vás je predsa len produktívna, ak si sa rozhodol vystrčiť odtiaľ nos."
"Možno. Nie že by ma nestálo námahu presvedčiť ťa, aby si vystrčila aj ty ten svoj."
"Zrejme preto, že keď si smrťožrút v utajení, ktorého tvár poznajú len na tej "dobre" strane, tak nechceš, aby ťa niekto uvidel s Malfoyom," prehovorila Freya potichu. "Neber to osobne, samozrejme. Pri inej príležitosti by mi nevadilo, ak by nás spolu niekto videl."
Viac vycítil jej provokatívny úsmev, než že by ho v prítmí naozaj zahliadol. Na jej poznámky si už zvykol. Za tie dni, čo strávili poväčšine len spolu, si na ňu zvykol možno až príliš. Jej správanie v tomto ohľade bolo však rovnako kontrastné ako všetko okolo nej. Na jednej strane nemala problém mu dať takmer priamy návrh, u ktorého nikdy nevedel, či sa opäť len baví alebo to myslí vážne - alebo obe - na druhej strane sa nedostal do žiadnej blízkosti jej tela, rovnako ako stále nemal pocit, že by sa dostal niekedy do blízkosti jej mysle. Ak by sa ženy hodnotili podľa ich komplikovanosti, Freya by bola najženskejšia z nich.
"V tom prípade je šťastie, že tu sa nikto z dobrej strany neukáže," zdôraznil pohŕdavo jej označenie.
"A aj keby, do tváre ti nikto nevidí. Beztak sa tu každý stará hlavne o seba."
Bez toho, aby sa obzrel či ho nasleduje, vykročil ďalej po mokrej ceste. Ich cieľ bol na dohľad a dážď pomaly silnel, rád by sa tam preto dostal čím skôr.
Freya ho pomaly nasledovala, nasávajúc pachy okolia. Vôňa mokrého kameňa sa miešala so zatuchlinou starého dreva výkladov, čo vytváralo zmes, pri ktorej sa jej oči rozžiarili ako zvedavému dieťaťu. Pri pohľade na zastrašujúco vysoké steny obchodov plných temných tajomstiev a nebezpečné prítmie ohlušujúco tichých uličiek cítila príjemné mrazenie. Nedokázala zabrániť úsmevu, ktorý sa jej dral na pery.
Draco spomalil a ona tiež. Cieľ ich cesty sa nachádzal rovno pred nimi.
"Takže, Draco chodí k Bielemu Drakovi? Aké príhodné," okomentovala to s naklonenou hlavou.
Malfoy jej, samozrejme, neodpovedal.
Malý hostinec pred nimi už ani nemohol pôsobiť viac odradzujúco. Tehly stien boli tmavé, akoby obhoreli, dvere čierne ako uhoľ a cez špinavé sklá na nich prenikalo len minimum tlmeného svetla, čo bolo jasným znakom toho, že vnútri to nie je o nič lepšie. Nebolo pochýb o tom, že osadenstvo tvoria pochybné a nebezpečné indivíduá.
"Vyzerá to dobre," uznala Freya a neberúc ohľad na to, že "doma" je tu Draco, otvorila so zavŕzganím dvere a prvá vošla dnu.
Mladík si pobavene odfrkol a tesne ju nasledoval.
Nezaváhala ani na sekundu, vhodné miesto vyberala po ceste hostincom. Nebol až taký malý, ako vyzeral zvonku, a vďaka prítmiu vyzeral dokonca ešte väčšie, pretože človek si mohol len domýšľať, pokiaľ ktorý tmavý kút siaha. Napravo od dverí sa nachádzal barový pult, na ktorom boli viditeľné stopy od pohárov a prach. Stál za ním vysoký hostinský, čierna brada mu siahala až po hrudník, a vlasy rovnakej farby mu splývali na pleciach. Jeho oči takmer nebolo vidieť pod hustým zamračeným obočím, ale každý, kto prešiel dverami, mohol cítiť jeho pichľavý pohľad. Bol zvyknutý na rôzne typy zákazníkov, od tých pochybných až po smrteľne nebezpečných. A tiež na tých, ktorí ani neboli ľuďmi. Ďalšie dve zahalené postavy ho preto nijako neohúrili.
V celom hostinci vládla neoficiálna dohoda - nikto sa nestará o nikoho. Preto už prítomní zákazníci zdvihli hlavy len mimochodom, aby sa pozreli na novopríchodiacich, a ďalej sa venovali svojmu. Okrem nich dvoch sa tu nachádzali ďalší traja ľudia. Jeden sedel sám, rovno za barovým pultom, cez nos a ústa mal šatku a do tváre mu padali dlhé svetlé vlasy. Ďalší dvaja sedeli obďaleč, jeden mal na hlave kapucňu plášťa, druhý nie. Jeho tvár však bola taká špinavá, že sa maskovať ani nepotreboval.
Freya si sadla k stolu za vyhasnutým kozubom takmer na konci hostinca. Draco sa usadil oproti nej. Kapucňu si nedal dolu ani jeden.
Zo zvyku nastražila uši, aby skúsila zachytiť, o čom sa rozprávajú dvaja neznámi, odpoveďou jej však bolo len ticho. Keď okolo nich Draco zakúzlil ševelisimo, pochopila prečo.
"Ľudia sem často chodia preberať veci, ktoré nechcú, aby niekto počul. Nie preto, že by ťa nikto nepočúval. Ale preto, že nikto nemôže. Ševelisimo patrí k základnej výbave, ak sa tu niekedy chceš porozprávať. Nemyslím, že si niekto dokáže predstaviť, koľko rozhovor, obchodov, plánovania akcií, krádeží a vrážd si tieto steny vypočuli. Alebo tiež.... nevypočuli."
"Takže prídeš sem na pochybné miesto, sadneš si medzi pochybných ľudí, zakúzliš okolo svojho stola ševelisimo a vedieš pochybné rozhovory?" na tvári sa jej pri zhrnutí fungovania vecí zjavil už známy pobavený výraz. "To znie fajn, začína sa mi tu páčiť."
"Nič iné som nečakal. Určite by sa ti tu ale páčilo viac, ak by si tie rozhovory mohla počuť," Draco kývol na hostinského a ukázal mu dva prsty.
Ten v odpovedi vyložil na bar dva mohutné sklené poháriky a nalial do nich takmer po okraj ohnivú whiskey. Potom oba poháre prútikom poslal k nim.
"Tuším ťa tu už poznajú," okomentovala to Freya, keď vzala do ruky svoj pohár a skúmavo sa naň zahľadela. "No... aspoň na nás nešetrí."
Polovicu do seba hodila na jeden záťah, zvyšok položila pred seba. Draco spravil to isté.
"A teraz vážne, Draco. Čo tá náhla potreba vypadnúť z domu?" pozrela naňho a nadvihla jedno obočie.
"Raz to prísť muselo," odvetil s pohľadom upretým na poloprázdny pohár. Alebo možno poloplný.
"Zajtra je stretnutie. Nie je to náhodou tak, že chceš potlačiť pochybnosti pri poháriku whiskey?"
"Prečo by som mal mať pochybnosti?"
"Bol by si sprostý, ak by si nemal."
Takmer sa zasmial, nakoniec však len pokrútil hlavou. "Niekedy vážne neviem, čo si o tebe myslieť, Freya. Vlastne nie. Nikdy neviem, čo si o tebe myslieť. Vôbec neviem, kto si."
"To je dobre. Tak dlho, ako nevieš kto som, môžem byť hocikým, kým byť chcem alebo potrebujem."
To dáva zmysel, prikývol pre seba. Nemusel sa na ňu pozerať, aby vedel, že ľavý kútik úst má pobavene zdvihnutý. Hodil do seba aj zostávajúci alkohol a bez premýšľania zopakoval gesto smerom k barmanovi.
"Prečo to robíš ty?" spýtal sa a prvýkrát od chvíle, čo sa usadili, sa pozrel na mladú ženu pred ním.
"Čo prečo robím?" naďalej naňho pokojne hľadela, nevenujúc pozornosť dvom ďalším pohárikom, ktoré pristáli na ich stole.
"Znovu sa pridávaš k smrťožrútom."
Freya sa zhlboka nadýchla a s úsmevom sa oprela. "Na túto debatu by som potrebovala viac whiskey," potvrdzujúc svoje slová hodila do seba zvyšok pohára. Prázdny ho položila na stôl a pritiahla k sebe ten, čo bol ešte stále až po vrch naplnený prísľubom omámenia. "Na druhej strane nechceme vyzerať ako dve zločinecké trosky plné alkoholu, ktoré si rozprávajú svoje tragické príbehy, však nie?" žmurkla.
"Máš svoj tragický príbeh?" vrátil jej vypočítavý úsmev.
"O nič väčší, než hocikto z nás. Než hocikto iný. Možno ešte menší, pretože ja ho tragicky nevnímam."
"Tak prečo? Vravíš, že ťa na severe nechytili, pretože ťa nepoznali - buď tvoje meno alebo tvoju tvár. To znamená, že ako Desiré si tam mohla naďalej žiť v pokoji."
"Desiré je len polovica zo mňa. Nerada by som nechala Freyu v zabudnutí."
"To je celý dôvod?"
"Nie. Nie som však v zdôverovacej nálade," jej pohľad ochladol, "okrem toho, líši sa zrovna tento dôvod nejak od tvojho? Tiež chceš žiť aj ako Malfoy, nielen ako Draco."
"To nie je to isté."
"Je to presne to isté. Za tým dôvodom sa skrýva plno iných, ktoré ho tvoria, rovnako ako u mňa."
Nič jej na to nepovedal. Snáď mala pravdu.
Po tom, ako do seba nalial polovicu ďalšieho pohárika, sa rozhodol zmeniť tému. Na túto otázku sa zrejme odpoveď bude musieť dozvedieť až neskôr. "Stále si mi nevysvetlila, ako je to s tvojimi bratmi. Máš mať len jedného - Freyra. Napriek tomu sa niekedy zmieniš o viacerých. Pod našou strechou má prebývať len jeden, ale tam o ňom hovoríš v množnom čísle tiež."
"Oficiálny hosť, aj jediný oficiálny brat, je Freyr. Kto sú tí ďalší ti vysvetlím, až keď ich uvidíš."
Draco takmer prevrátil očami, udržal sa však. Myslel si, že po určitej dávke whiskey by mohla byť viac zdieľnejšia.
To ešte nie je úplne stratené, pomyslel si pri pohľade na to, ako si Freya znovu odpíja z pohára.
Vtedy však zelené oči preniesla zaňho, pretože dvere hostinca sa otvorili. Draco sa nechcel otáčať príliš očividne, preto naďalej pozeral na ňu a čakal na reakciu.
Jej oči sledovali dve novopríchodiace postavy na ich ceste cez hostinec. Neznámi na sebe mali, samozrejme, plášte premočené z dažďa vonku a na hlavách kapucne. Vo chvíli, ako prešli okolo neďalekej sviečky, jej tlmené svetlo však predsa len niečo odhalilo.
Freyina tvár stvrdla a nenápadným pohybom si stiahla kapucňu hlbšie do očí. Hlavu sklonila nižšie, čím pomocou blikajúcej sviečky na ich stole vytvorila na svojej tvári tieň. Jej reakcia nakoniec predsa len prinútila Draca pozrieť sa. Otočil len hlavu, ktorú držal dole, aby mu svetlo nedopadlo na črty tváre.
Najskôr toho moc nevidel, no dvaja neznámi sa usadili len o jeden stôl ďalej od nich. Keď uvidel mužov z profilu, nemohol si nevšimnúť mohutnú ryšavú bradu, ktorou sa mohol pýšiť jeden z nich. Vo chvíli, ako sa dvaja muži usadili, Freya aj Draco sa otočili späť na seba.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktorú z pôvodných postáv v mojej poviedke máte najradšej?

Hermiona
Draco
Fred
George
Charlie
Harry
Ginny
Ron
Bill
Narcissa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama