"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

12. Severanky vraj klamú a vlci mlčia II.

8. března 2015 v 20:18 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
O niekoľko hodín neskôr boli obyvatelia izby v značne vyčerpanejšom stave. Dvere aj okná boli zatvorené a závesy zastreté. Slnko pálilo na oblohe vo svojej plnej sile a skryť sa pred jeho horúčavou bolo nemožné. Ochladzovacie kúzla zabránili tomu, aby sa z tmavej izby stalo peklo, napriek tomu to bola stále sauna. Poháre na tácke sa pravidelne dopĺňali čerstvou vodou s citrónmi a ľadom.
"Nie sme náhodou v Británii? Myslela som, že tohto tu budem ušetrená," mrmlala Freya, vyjedajúc z plátku citróna kyslú dužinu. Pergameny už nejaký čas ležali na stole.
"Zázraky sa dejú," odmrmlal naspäť Draco, stále natiahnutý v kresle. Pomaly sa dostával do stavu driemania. "Aj keď by som niekedy bol radšej, keby sa nediali."
Niečo odhmkala, odhodila šupku na tácku a unavene sa postavila. Potom zamierila rovno k Dracovej posteli.
"Najlepší čas na spánok."
Otvoril ťažké viečka a sledoval, ako sa vyzúva. Vo chvíli, keď si vyzliekla tričko, akoby tam ani nebol, mierne stuhol.
"Budeš na mňa ďalej zízať alebo ideš spať tiež?" spýtala sa ľahostajne stojaca Freya v podprsenke. "A netvár sa prosím ťa, akoby si nikdy nevidel nahé ženské brucho. Nemyslím, že sa pred sebou potrebujeme na niečo hrať. Jednoducho mi je teplo."
Nahé ženské brucho samozrejme videl, a nakoniec, mala pravdu. Nemali sa pred kým na čo hrať, len pred sebou. A v tomto prípade to nebolo potrebné. Nezaujímal sa o to, prečo nejde do svojej izby. Nemalo to zmysel.
Keď sa otočila, všimol si tetovanie na jej lopatke. Vyzeralo to ako dvaja vlci naháňajúci sa do kruhu. Alebo možno naháňajúci niečo - videl medzi nimi nejaké dve veci, ale z diaľky to nevedel určiť. Bol zvedavý, ale pýtať sa nechcel. Nevedel prečo, ale nechcel.
Nasledoval však jej príklad a po ceste k posteli si vyzliekol košeľu. Pocítil úľavu, keď sa jeho nahý chrbát dotkol chladnej prikrývky.


Ticho vedľa seba ležali, až pokým sa Draco nezačal opäť pomaly poddávať driemaniu. Práve keď sa jeho vnímanie skutočnosti začalo pretavovať do zárodku snov, vytrhol ho z toho prapodivného medzistavu Freyin hlas.
"Neupozornil si ma na Lunu."
Otvoril oči, stále trochu zmätene a počkal, pokým sa mu ustáli vnímanie. "Nie je nebezpečná."
"Je nebezpečnejšia než všetci ostatní. Je všímavá. Vnímavá. Vie toho príliš veľa bez toho, aby niečo vedieť potrebovala. Taký človek je pre mňa najnebezpečnejší." Oči mala zatvorené a rozprávala pokojne. Napriek tomu z toho nemal dobrý pocit.
"Luna je bláznivá. Len si domýšľa. A vymýšľa."
"Luna..." vyslovila pomaly a pri jej mene sa pousmiala, akoby sa bavila na vlastnom vtipe. A on mal zlé tušenie, že vie na akom. "...rozhodne nie je bláznivá. Ak je iná, neznamená to, že je blázon. Vidí inak. Vidí viac. Preto aj viac vie."
"Prišla snáď na niečo?"
"Vlastne... aj áno, aj nie. Najskôr to došlo Hermione, pretože tá je, samozrejme, zase priveľmi inteligentná. Nie je príjemné ocitnúť sa medzi priveľmi inteligentným a priveľmi vnímavým človekom, ak si smrťožrút v utajení," pery jej zvlnil úsmev. Takmer pobavený.
"Niečo zistili?" Ani si neuvedomil, že sa posadil. Prečo mu to doteraz nepovedala?
"Nič prevratné. Teda nič z toho, čo by bolo na "nesmú vedieť" zozname. Hermiona si dala dokopy moje jazvy s naším rozhovorom. A Luna sa tam objavila ako zjavenie, rozprávajúc nejaké záhadné verše a kladúc otázky, z ktorých som mala pocit, že nevidí len mňa, ale aj do mňa. Takého človeka vo svojom okolí nepotrebujem - napriek tomu, že v inej situácii by sa mi páčila. Mal si ma upozorniť."
"Luna mi nenapadla... je neškodná," dodal o niečo neistejšie, než by to hovoril niekoľko minút dozadu.
"Nie je neškodná. Vidíš, čo robíš, Draco? Podceňuješ. Aj Hermionu, aj Lunu. Pritom sú obe nebezpečné. Kto je podľa teba nebezpečný? Niekto, kto je majster v boji? Nie, ten pre mňa nebezpečný nie je. Prešla som výcvikom Vargov, takých ľudí zvládnem. Tak ma upozorňuj na tých, ktorí sú skutočne nebezpeční. Na tých, ktorí si môžu niečo všimnúť, ktorí si niečo môžu dať dokopy. Ktorí ma môžu odhaliť. Nauč sa to vidieť a rozoznávať. Nemaj predsudky. Odosobni sa, inak mi nepomôžeš."
Počul výhražný ton v jej hlase na konci vety, ignoroval ho však. Ako inak. Niečo sa v ňom proti jej slovám búrilo, bol to však len prvotný popud, a tie sa učil ovládať. Mala pravdu. A jemu pomôže, ak sa poučí.
"Dobre," prikývol nakoniec.
Freya otočila hlavu položenú na poduške. Chvíľu naňho mlčky hľadela a on jej pohľad opätoval. Možno naozaj nečakala, že by si to tak rýchlo zobral k srdcu. Nepovedala však nič.
"Čo vlastne si, Freya?" spýtal sa po chvíli. "Nič o tebe neviem. Len príbeh z jednej noci spred troch rokov. Na čo prišla Hermiona a Luna?"
"Myslím, že to vieš."
"Nie, ja si len myslím a tuším. Čo ak by si mi to jednoducho povedala?"
"Čo si myslíš, že som, Draco?" Spýtala sa, akoby ho nepočula.
Potlačil podráždený povzdych a namiesto toho sa prevrátil na bok jej smerom, skúmajúc jej príliš zelené oči. "Fenrir bol vlkolak."
"To bol. Ja ale nie som Fenrir."
"Máš jazvy. Sú od neho?"
"Sú."
"Máš jazvy od vlkolaka, ktorý je tiež tvojím otcom."
Napodobnila ho a tiež sa prevrátila na bok smerom k nemu. Ich telá a tváre boli od seba len niekoľko centimetrov.
"Napriek tomu nie si vlkolak," zašepkal po chvíli.
"Nie, nie som."
"Tak čo si, Freya?"
Mlčala. A on vedel, že neprehovorí.
"Freya..." vyslovil potichu a v horúcom vzduchu medzi nimi zavisol spolu s jej menom aj jej príbeh. Jediná vec, ktorá sa mu s jej menom viazala. "Vždy ťa každý zaujíma. Vždy si o každom zistíš čo najviac. Vždy o ľuďoch vieš viac, než oni o tebe. Nežiadam od teba, aby si mi vyrozprávala každý detail tvojej osoby. Chcem len vedieť, čo si - kto si. Vedieť aspoň jeden príbeh, ktorý nepozná každý. Ak máme spolupracovať, musím o tebe niečo vedieť. Nakoniec... ty toho o mne vieš dosť, som v nevýhode."
Usmiala sa. Výnimočne takmer prívetivo, aj keď náznak toho znepokojivého pobavenia tam stále bol. Vždy tam bol. "Ak by som ti povedala, koho argument si práve zopakoval, zrejme by ťa to nepotešilo."
"Myslím, že to tuším," odvetil a čakal. Znovu.
Freya sa zhlboka nadýchla a prevrátila sa späť na chrbát. "Príbeh, ktorý nepozná každý," zopakovala zamyslene. "Nakoniec, Draco, ani ten príbeh, ktorý poznáš ty, nepozná každý."
"Vieš, ako to myslím."
"Viem?" nadvihla provokatívne obočie, ale nepozrela naňho a on jej neodpovedal.
"Viem," odpovedala si nakoniec potichu a hľadela do stropu. Dlho. Príliš dlho, zatiaľ čo on skúmal jej tvár.
Nakoniec predsa prehovorila. "Nie som vlkolak, som animágus. Vlčí animágus. Vlka mám hlboko v sebe, nielen preto, že som s nimi vyrastala. S vlkmi v rôznych podobách a v rôznych významoch. Všetko to ale boli a sú vlci. Mám v sebe aj niečo z vlkolaka - za to môžu jazvy, ktoré sú od neho. Jazvy od môjho otca," pri tom slove sa zamračila a opäť stíchla.
Uvedomil si, že mu odpovedala na otázku. Nechcel však, aby rozprávať prestala. "Prečo to spravil? Fenrir..."
"Pretože nás nikdy nebral ako svoje deti, ale ako svojich potomkov. A potomkovia vlkolaka majú byť vlkolaci. Okrem toho, rozširoval svoju svorku. Jeho vlastní potomkovia by sa mu v nej rozhodne zišli."
Draco si zahryzol do jazyka, aby ovládol prichádzajúce otázky. Mal ich priveľa.
Freya sa naňho opäť otočila. Chvíľu ho skúmala, potom prikývla. "Tak teda... príbeh. Nakoniec, základné fakty o mne vedieť môžeš, ak máme spolupracovať. Uvedom si však, Draco... poznáš moje celé meno. A poznáš moju tvár. Aj to je viac, než by mohla tvrdiť väčšina ľudí," jej pohľad opäť začínal páliť, tentoraz sa však neodvrátil. A ani to neplánoval. "Na severe nás nechytili len vďaka tomu, že nás nikto nepoznal. Ako Freya som sa zdržiavala vo svorke, a jej členovia by radšej zomreli, než prezradili meno iného člena. Ako smrťožrút som nosila masku. A ako Desiré si ma s Freyou nikto nespojil. Ty poznáš všetky tri tieto podoby, preto si pre mňa nebezpečný. Ak ti prezradím kúsok zo svojho života, ďalšie fakty, budeš ešte nebezpečnejší. Potenciálna hrozba. A ak by si ma mal niekedy prezradiť, ak by to čo len hrozilo... tak ťa zabijem, Draco," jej slová neboli výhražné, neboli ani chladné. Boli pokojné a samozrejmé, a to ho desilo. Nedal to však na sebe poznať a jej pohľad ďalej opätoval.
"Dúfam, že si to uvedomuješ. A že si uvedomuješ aj to, že to myslím vážne. Čím viac o mne vieš, tým väčšia je šanca, že ťa jedného dňa môžem zabiť."
Uvedomil si, že mu na tom nezáleží. Nie dostatočne - pozostatok apatie. Nemal čo stratiť. Raz aj tak zomrie. A jeho "raz" nezaujímalo. Zaujímalo ho "teraz". A teraz bolo preňho výhodnejšie vedieť, než nevedieť.
Prikývol.
Prikývla aj Freya. A začala rozprávať.
"Ester nie je zo severu. To vieš. Je to Antoninova sestra, toho si poznal. Dôvod, prečo si nikdy nepoznal ju, je ten, že jedného dňa - v čase prvej čarodejníckej vojny - dostala úlohu. Vždy bola vzdelaná, a tiež presvedčivá. Temný pán rozširoval svoj vplyv a na severe sa uchytil. Ester preto išla získavať ďalších prívržencov. V tom čase tam bol aj Fenrir, ktorý sa narodil vo Švédsku. Rozširoval svoju severskú svorku. Bolo to v roku 1978, teda v čase, keď moc Temného pána naozaj silnela. A silná bola.
Nemusíme si klamať, Fenrir bol zviera. Matka mi nikdy neprezradila ako - kde sa stretli, ani ako sa to stalo, ale znásilnil ju," nozdry sa jej rozšírili, inak svoj výraz ovládala. Napriek tomu vycítil, ako sa jej telo naplo. "Ester bola cennou smrťožrútkou, cennejšou než Fenrir, ten však udržoval dve svorky vlkolakov, ktoré patrili k Temnému pánovi. Vtedy už bol aj na čele britskej svorky. Potrestal ho, ale nezabil, pretože ho potreboval. Neviem ako, ale o mojej tehotnej matke sa dozvedeli Fenrirovi rodičia. Mať v rodine vlkolaka na severe nie je vzácne, napriek tomu sa k svojmu synovi nepriznávali, pretože podľa nich znehodnocoval nielen svoju ľudskú stránku, ale aj tú vlčiu. Vychovávali moju staršiu sestru, Frigg. Prehovorili matku, aby si nás nechala, že oni nás vychovajú. Nakoniec tak spravila."
"Nás?" spozornel Draco.
"Nás. Ester čakala dvojičky. Mňa a môjho brata."
"Ty máš dvojča?" To ho naozaj prekvapilo. A znepokojilo. Nevedel si spomenúť na dôvod svojho znepokojenia, ale mal pocit, že nejaký je. Možno ten, že ak existovala aj Freya v mužskej podobe, tak to rozhodne nebola sranda.
Prikývla. "Freyra."
"Vyzerá to tak, že tie F-ká máte v rodine."
Zasmiala sa. "Zrejme. Freya a Freyr sú tiež bohovia-dvojičky. Podľa nich sme dostali mená."
"Ako inak. Takže tú druhú runu - dvojča tvojej - nosí on," mierne sa uškrnul, potom zvážnel. "Ak vás nevychovávali rodičia... ako sa k vám Fenrir dostal?"
"Vychovávali nás síce starí rodičia, ale matka nakoniec tiež. Nebola s nami často... starala sa však o naše vzdelanie - iné než tradície a príbehy, ktorým nás učili oni. Fenrir vedel, že sme u nich. Našiel nás večer, vo chvíli, keď sme sa s bratom hrali pri lese za zrubom. Bol presvedčený, že má právo na to, premeniť nás vo vlkolakov. A že najlepšie je nás nakaziť mladých. Napadol môjho brata, ja som bežala pre starých rodičov. Chytil ma v polovici cesty a napadol aj mňa - bojovala som. Mala som päť rokov," odmlčala sa, mysľou inde. "Nezmohla som, samozrejme, nič. Bojovala som aspoň o možnosť úniku, o možnosť uhnutia sa, hocičoho. Možno to pomohlo... moje rany neboli dostatočne hlboké na to, aby ma nakazil. Bratove však áno."
"To mi je ľúto," povedal, pretože mal pocit, že by to mal povedať. A možno to nakoniec myslel aj úprimne.
"Nemusí. Ja vlkolak nie som a brat má svoju vlčiu stránku rád," takmer nebadane pokrčila plecami. "V ten večer nás zachránili starí rodičia - teda, aspoň od toho, čo by ešte snáď mohol spraviť. Viac sa tam neukázal a ja som ho viac takmer nevidela."
"Fenrir ušiel. Po vojne, po smrti Temného pána... ušiel," povedal pomaly.
"Ja viem. Ušiel na sever."
"Je živý?"
"Nie."
Draco spýtavo nadvihol obočie.
"Freyr ho zabil," odvetila bez kúska emócie v hlase.
Mlčal. Nevedel, čo má na to povedať. Čo má povedať na hocičo z toho, čo zaznelo.
"Ďakujem. Za príbeh," ozval sa nakoniec a pretočil sa späť na chrbát.
"Jedného dňa možno ďakovať nebudeš," neodpustila si poznámku a pomaly sa posadila.
"Jedného dňa sa možno nikdy nedožijem. To je pekné na jednom dni."
Opäť mlčali. Draco hľadel do stropu a Freya pred seba. Obaja boli ponorení do vlastných myšlienok.
"Kto sú Vargovia?" spýtal sa do ticha.
"Aj to sa raz dozvieš," pousmiala sa a telo sa jej naplo, keď sa ozval zvuk klopkania na okno.
Draco sa posadil. Znelo to ako sova. Zaklínadlom pomaly odhrnul závesy.
Nebola to sova. Bol to havran.
Freya sa prudko postavila a podišla k oknu, ktoré otvorila. "Rók," oslovila so širokým úsmevom veľkého čierneho havrana, ktorý sa jej usadil na natiahnutej ruke. Opatrne vzala list priviazaný k jeho nohe.
Draco zaujato sledoval, ako list otvára, zatiaľ čo havran s krákaním vzlietol a pristál na jej pleci. V miestnosti bolo ticho, zatiaľ čo Freya stála a v žiare slnka čítala list. Nakoniec ho poskladala, s úsmevom stále na tvári, a otočila sa k Dracovi.
"Prichádzajú moji bratia," oznámila. V hlase jej počul niečo, čo nečakal - lásku.
Napriek tomu, alebo možno práve preto, mu z tých troch slov zovrelo žalúdok.
*****
Narcissa práve s nechuťou zatvárala najnovšie vydanie Denného veštca, keď začula zvuk krokov ozývajúcich sa halou. Zdvihla hlavu presne vo chvíli, keď sa vo dverách zjavila Ester.
"Odchádzam," oznámila bez úvodu. "Freya tu zostane. Po stretnutí sa k nej pripojí aj jej brat."
"Prosím?" spýtala sa Narcissa pokojne, napriek tomu, že o ničom z toho nebola informovaná.
"Počula si ma," odvetila Ester rovnako pokojne. "Dohodli sme sa, že vo vašom sídle budú prebývať dvaja hostia. Môj pobyt sa tu skončil, pred stretnutím musím niečo zariadiť. Namiesto mňa tu bude o niekoľko dní prebývať Freyr."
"Nevedela som, že Freya má brata," noviny pohodila na stolík pred sebou. "Tiež som nebola informovaná o tom, že tu bude prebývať. Myslím, že hostiteľ by mal poznať svojich hostí."
Ester podišla o niekoľko krokov bližšie. "Je mi ľúto, že som ťa s tým neoboznámila skôr," vyslovila pomaly a obe ženy sa tvárili, že tá veta nebola neúprimná. "Všetko sa však deje príliš rýchlo. Po stretnutí bude viac času, veci sa vyriešia."
"V to dúfam," Narcissa sa postavila, a podišla k svojej spoločníčke. "Rada ťa čoskoro opäť uvidím, Ester. Dovtedy veľa šťastia."
"Ďakujem," Ester sa usmiala a položila ruku na jej plece. "Ospravedlňujem sa za nepríjemnosti, ktoré som ti svojím príchodom možno spôsobila. Je to však potrebné," cúvla niekoľko krokov k dverám, nespúšťajúc pohľad z Narcissy. "Buď silná. Ako jedna z vodcov taká budeš musieť byť. Uvidíme sa na stretnutí."
Bez ďalších rečí sa otočila a zmizla v hale. O chvíľu neskôr Narcissa počula, ako sa zavreli vchodové dvere. Stála bez pohnutia a zamyslene hľadela pred seba. Ester tu počas jej pobytu takmer nebola. Freya zo začiatku tiež nie, a potom trávila väčšinu času s Dracom. Nemala z tej mladej ženy dobrý pocit, napriek tomu sa usvedčila v tom, že predstava o nej, ktorú si vytvorila z jej príbehu, nebola pravdivá. Nie úplne. Jej strach opadol, so svojimi hosťami sa zmierila. Napriek tomu sa jej nepáčilo, že namiesto Ester prichádza Freyin brat.
Mala pocit, že ich dom obývajú čoraz znepokojivejší ľudia. Nechcela tu severanov, ich sídlo bolo dostatočne chladné aj bez nich. Pripojila sa k smrťožrútom znovu preto, aby dala dokopy svoju rodinu. Aby toto bol opäť ich domov. Uvedomila si však, že či smrťožrútmi sú alebo nie, chlad z ich sídla nikdy nezmizne. A že sídlo Malfoyovcov sa nikdy nebude nazývať domovom.
*****
Zapadajúce slnko vytvorilo z oblohy krvavé more, zatiaľ čo prudký vietor rozbúril morskú hladinu. Na móle, čakajúc na trajekt, stál muž, ktorého plavé vlasy zbesilo tancovali v poryvoch vetra. Po jeho bokoch ako tichí strážcovia stáli dvaja mohutní vlci.
"Freya nás už určite očakáva," zašepkal svojim vlčím spoločníkom.
Jeden z nich sklonil hlavu a zakňučal. Nie však zo zármutku. Znelo to ako súhlas.
"Vaše meno, pane?" ozvalo sa za ním opatrne.
Freyr sa otočil naraz s vlkmi. V bezpečnej vzdialenosti za ním stála pekná bruneta, ktorá automaticky cúvla o pol kroka dozadu, keď sa na ňu upreli oči troch vlkov.
"Nemusíte sa báť, nehryzú," zoširoka sa usmial, odhaľujúc tak vlastné špicaté zuby.
Žena pevnejšie zovrela papiere vo svojich rukách. "Máte na ich prevoz povolenie, pane?"
"Povolenie na ich prevoz? Nie sú predsa dobytok," pobavene naklonil hlavu, potom však vyčaroval prívetivý úsmev. "Samozrejme, že mám. Určite to tam nájdete."
"Pod akým menom?" spýtala sa znovu.
Freyr mlčal a zamyslene na ženu hľadel. Premýšľal. Už to bolo dávno... možno je čas ho znovu oprášiť.
"DemetriGrårygg ," vyslovil nakoniec zvedavo, akoby skúšal chuť toho mena na jazyku. "Iste to tam všetko máte," povedal povzbudivo, zatiaľ čo sa v jeho ruke objavil prútik, mieriaci na papiere v brunetkiných rukách, v ktorých listovala.
Po chvíli skúmania určitého papiera prikývla. "Všetko v poriadku. Trajekt tu bude o pár minút. Prajem vám šťastnú cestu."
"Ďakujem," kývol a s úsmevom hľadel za jej rýchlo odchádzajúcim chrbtom.
Otočil sa späť k nepokojnej hladine mora a spokojne sa usmial. "A Británia nás očakáva tiež, bratia."

Vlci neodpovedali.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktoré z bratov Weasleyových máte najradšej?

Bill
Charlie
Percy
Fred
George
Ron

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama