"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

11. Podstatné v nepodstatnom II.

16. února 2015 v 11:29 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
V neveľkej miestnosti sa už nejakú chvíľu ozývalo iba škrabanie bŕk na pergamene. George vypisoval zásielky, zatiaľ čo Hermiona si opisovala niekoľko dôležitých bodov z knihy o liečiteľstve, ktoré sa plánovala učiť počas prázdnin. Rada bola pripravená dopredu.
Bola plne sústredená na následky pokročilejších kliatob, keď sa George nečakane ozval do ticha.
"Kedy sa najbližšie uvidíš s Desiré?"
Prekvapene prestala písať a pozrela naňho. Tváril sa akoby nič a naďalej vypisoval svoje zásielky. Nasledovala preto jeho príklad a sklonila sa k svojim poznámkam, skrývajúc tak úsmev.
"Neviem. Plánovala som jej napísať sovu. Prečo?" spýtala sa čo najnevinnejšie.
"Len tak. Môžeš ju pozdravovať." Keď zdvihla hlavu, zachytila Georgeovo sebavedomé žmurknutie. Ju však neoklamal. Videla, že nie je úplne vo svojej koži.
"Tebe sa páči, však?" Brko položila vedľa dopísaného pergamenu a potmešilo sa pozrela na ryšavca.
"Možno," odpovedal jej v rovnakej nálade. "Hádam, že to nie je až také nepochopiteľné."
"To určite nie. Desiré je krásna. Len aby ti nepomotala hlavu príliš," žmurkla naňho a postavila sa zo stoličky. "Máš niekde viac pergamenov? Myslím, že som práve minula svoje zásoby."
"O to sa nebojím," oplatil jej to a rukou mávol k miestnosti vedľa. "Tam niekde ich nájdeš."
Ja áno, neubránila sa myšlienke, to si však nechala pre seba. "Desiré bude tvrdý oriešok. Nedolám si zuby," rýpla si predtým, ako zašla za záves. George jej už neodpovedal, počula len jeho uchechtnutie.
Porozhliadla sa po tmavej miestnosti, ktorá zrejme slúžila ako sklad. Bola veľká. Oveľa väčšia, než čakala. A tmavá. Kúzlom preto zapálila lampy vznášajúce sa tam, kde ich bolo potreba. Pergameny na prvý pohľad nikde nenašla, čo ju trochu prekvapilo. Čakala však, že také niečo bude hneď na začiatku, preto zamierila k blízkemu stolíku. Práve keď otvárala prvý šuplík počula, ako sa otvorili dvere do miestnosti, kde bol George.
"Už som ťa ani nečakal," počula, ako hovorí.
"Nemusíš ani naďalej," odpovedal Fredov hlas a Hermiona zastala uprostred pohybu. "Len som prišiel podpísať tie zmluvy."
"Sú tam, na kraji. Kam sa ponáhľaš?"
"K Angeline," odmrmlal Fred nesústredene, zrejme už venoval pozornosť podpisovaniu. Hermiona na vlastné prekvapenie cítila, ako jej hrudník zovrel chlad. "Mamka sa sťažovala, že ju dávno nevidela. Vezmem ju na tú večeru."
"Mhm..." ozvalo sa od Georgea a ona mala podozrenie, že tú tému nechce ďalej rozvádzať kvôli nej.
Dokončila otváranie šuplíka a našla tam to, čo hľadala. Pergameny. Pár si ich zobrala a prekvapene zistila, že jej ruky sa trasú.
Prestaň, Hermiona. Si ako malé decko. Vynadala si napriek tomu, že takúto reakciu by malé decko nemalo a zhlboka sa nadýchla.
"Uvidíme sa tam. Zajtra ti pomôžem. Po ceste ešte vybavím tú jednu zásielku osobne," počula šuchot pergamenov, stále sa však neodvážila vyjsť. Jednoducho sa s Fredom stretnúť teraz nechcela, keď nemusela.
"Kde som to dal..." počula jeho mrmlanie, zatiaľ čo sa skrývala za závesom a cítila sa úžasne detinsky.
"Čo je toto? Liečiteľstvo? Odkedy... čo? Čo ty robíš s knihou o liečiteľstve?"
"Nie je moja," odpovedal George ledabolo.
"A koho?"
"Hermionina."
Ticho.
Hermiona stuhla a uvedomila si, že teraz by už vyjsť mala.
"Hermionina? Čo tu robí jej kniha?" Vo Fredovom hlase zachytila zvláštny podtón.
"Potrebovala pokoj na študovanie, tak som ju vzal sem," Georgeov hlas znel stále nezúčastnene. Alebo tak aspoň znieť mal.
"Kde je?"
"V sklade."
Sakra, pomyslela si zarovno s tým, ako rýchlo vyšla spoza závesu, skôr, než by ju tam Fred prepadol.
Keď zastala tesne pred jeho vysokou postavou, bolo jej jasné, že presne to mal v úmysle. Obaja na seba hľadeli a ani jeden sa necítil príjemne. Ona preto, čo počula a on preto, že to počula. A ako obvykle, ani jeden nevedel prečo tieto pocity má.
George sa v úzadí tváril nanajvýš nenápadne, Hermiona však napriek tomu sústredila svoju pozornosť naňho.
"Myslím, že pôjdem. Mala by som aspoň trochu pomôcť Molly," adresovala slová výhradne k nemu, ignorujúc Freda napriek tomu, že si uvedomovala, že zase robí hlúposť, ktorú ani nevie prečo robí.
"Fajn, ak budeš niekedy potrebovať pokoj, len povedz. Si tu vítaná," usmial sa na ňu George, keď sa prešmykla okolo Freda a rýchlo zbierala svoje veci.
"Ďakujem," povedala v rovnakej chvíli ako Fred : "Hermiona..."
Tvárila sa preto, že ho nepočula, čo jej určite neveril nikto v miestnosti.
"Uvidíme sa na hostine. Majte sa," prehodila ponad plece a rýchlo vyšla z miestnosti.
Premiestnila sa skôr, než by ju Fred mohol dobehnúť - ak by vôbec chcel.
......
"To sa vám zase podarilo," uškrnul sa George popod nos, nevšímajúc si tak Fredov vražedný pohľad.
*****
Zapadajúce slnko sa odrážalo na pokojnej hladine jazera. Vo vzduchu bolo cítiť príjemnú vôňu vlhkého bahna, z ktorého na okraji jazera trčali štósy vysokej trávy, občas sa pohupujúce v neviditeľnom vánku. Zo všetkého bolo cítiť nekonečný pokoj, ktorý zdieľali aj dvaja muži sediaci na stoličkách pri brehu.
"Toto mi chýbalo," vydýchol Bill a položil poloprázdnu fľašu whiskey na udupaný kúsok zeme medzi nimi.
"Nielen tebe. Kedy sme takto sedeli naposledy?" Charlie hľadel niekam na vodu, rukou bezmyšlienkovite krúžil pohárom víriac tak tekutinu na jeho dne.
"Dávno," kývol Bill a rovnako bezmyšlienkovite si upil.
Na brehu jazera spolu sedávali odmalička. Ako najstarší bratia mali medzi sebou najdlhšie trvajúce puto. Nikdy sa nehádali, boli si zvláštne podobní. A svoje rozdielnosti si vždy tolerovali. Bill bol starší len o málo, no boli roky, keď to medzi nimi rozdiel bol a Charlie k svojmu staršiemu bratovi vzhliadal ako k svojmu idolovi. Vtedy začali časy dievčat. Vždy si hovorili všetko, napriek tomu, že sa to časom vyrovnalo a ten malý vekový rozdiel medzi nimi zmizol úplne. Ak by niekto zostrihal každý moment, kedy tu spolu sedeli, od malých chlapcov tvarujúcich mokré bahno, až po dospelých mužov s pohármi whiskey v ruke, mal by v pár okamihoch celý ich život.
Inak tomu nebolo ani teraz.
"Ako sa má Hermiona?" prehodil Bill len tak mimochodom.
"Lepšie," kývol Charlie.
"Len sa mi to zdalo," starší Weasley sa znovu načiahol po fľaši, "alebo bolo medzi ňou a Fredom počas večere nejaké napätie?" spokojne si dolial pohár, pozorujúc jantárovú farbu whiskey.
"Nezdalo. V poslednom čase je medzi nimi stále napätie. Myslím, že ho nechápu ani oni sami, takže nechci, aby som ti ho objasnil."
"To ani nemusíš. Ak bude treba, ja im to veľmi rýchlo vysvetlím. Možno hlavne Fredovi by bolo treba vysvetliť to jeho napätie," usmial sa Bill šibalským úsmevom Weasleyovcov, načo sa Charlie len zasmial.
"Fredovi nič vysvetľovať nemusíš už dlhý čas, Bill. Naši mladší bratia už sú veľkí."
"Ja viem," uznal. "V poslednom čase mám ale pocit, že by to bolo potrebné. Nevie čo od nej chce. A ty tiež nie."
Charlie sa otočil so zdvihnutým obočím, nič však nepovedal.
"Nepozeraj tak na mňa, Charlie. Obaja ste ako pakovia, musí z vás byť chúďa zmätená. A vlastne z toho nemám dobrý pocit, aby som bol úprimný. Doteraz som to bral ako srandu, zdá sa ale, že naša malá Hermiona motá hlavu viacerým Weasleyovcom než sama čakala. A z toho môžu byť problémy."
"Naša malá Hermiona už nie je malá." Charlie do seba hodil zvyšok pohára, po fľašu sa však nenačiahol.
"Hádam, že to je ten problém. Nakoniec z toho vyplýva asi len jedno - zdá sa, že naša rodina jej je súdená."
Obaja sa zasmiali, po chvíli však znovu zvážneli. Charlie chvíľu premýšľal, či načať tú vážnejšiu tému alebo nie. Bill odchádzal, chcel si užiť konečne pokoj so ženou a ich prichádzajúcim potomkom. Nechcel ho týmto znovu zaťažovať... no nakoniec, tak veci nefungujú. Ak to niečo znamená, tak by neskôr oľutoval, že mu to nepovedal skôr.
"Na tom večierku bol aj Darragh."
"Darragh?" Bill sa prekvapene otočil. "Toho som dávno nevidel. Bola s ním aj Agrona?"
Charlie prikývol.
"Bože," pokrútil hlavou Bill. "Chvalabohu, že tu nebola Fleur. Tá ju naozaj nemá rada."
"Nikdy som nepochopil prečo."
Bill to odmávol. "Vzťahy nadprirodzených a polonadprirodzených stvorení. Do toho je lepšie sa nemiešať."
"Pravda. Ide ale o to, že sa u nich v Škótsku niečo deje."
"Niečo sa u nich v Škótsku deje?" zopakoval Bill obozretne a plne sa sústredil na Charlieho.
"Hej. Nepovedal mi čo, prišla vtedy Agrona. V najbližších dňoch by ale mal prísť na návštevu, tak to preberieme."
"To tu už nebudem."
"Napíšem ti sovu," uistil ho, načo Bill prikývol.
"Vlastne sa tomu ani nečudujem," ozval sa Bill zamyslene. "Počul som všelijaké chýry, ale je ťažké ich vôbec zachytiť. Je pravda, že aurori nechytili toľko smrťožrútov, koľko by si priali. Väčší počet na úteku je dosť nebezpečný, hlavne keď akosi všetci zabúdajú, že smrťožrúti neboli sústredení len tu."
"Mohli by sa začať spájať," doplnil ho Charlie. "Nemám ale pocit, že ich je na to dosť."
"To je naša jediná útecha."
"Dúfajme, že nie klamlivá," zakončil to mladší Weasley.
Chvíľu bolo ticho. Muži s ohnivými vlasmi hľadeli na tmavnúcu hladinu.
"Kedy sa vraciaš do Rumunska?"
"Neviem presne. Chcel som tu byť pokiaľ ma je treba. Myslím, že už nie je. Odídem najneskôr do mesiaca."
"A čo Hermiona?" rypol si Bill s úškrnom. "Niekedy mám pocit, že keby nebolo jej, tak by si bol v Rumunsku už dávno."
"Je to možné," kývol Charlie vážne, čím svojho staršieho brata umlčal.
Obaja sa zahľadeli pred seba, ponorení do svojich myšlienok. Jeden kvôli žene odchádzal, druhý zostával.
Ešteže tu bola verná fľaša whiskey, po ktorú sa stačilo len načiahnuť.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktoré z bratov Weasleyových máte najradšej?

Bill
Charlie
Percy
Fred
George
Ron

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama