"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

11. Podstatné v nepodstatnom I.

16. února 2015 v 11:26 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
8 dní do stretnutia
Cez úzky oblok sa do izby predieral náznak prvého svetla. Bledé svitanie, ktoré opatrne zaháňalo nočnú temnotu, bolo dôkazom, že najhoršie obdobie búrok má krajina na čas za sebou. Trvalo niekoľko dní a komplikovalo situáciu obyvateľom krajiny. Niektorí ho však dokázali využiť na spríjemnenie svojich chvíľ.
Harry ležal v širokej posteli na Grimmauldovom námestí. Prichádzajúce svitanie nevidel, a keby ho videl, tak by ho nevnímal. So zavretými očami bezmyšlienkovite bruškami prstov prechádzal po pleci svojej ohnivej víly. Bol plne sústredený na teplo jej tela, svet za oknom preňho prestal existovať pred niekoľkými hodinami, a on sa naň ešte stále nechcel sústrediť.
Ginny sa s úsmevom zamrvila, keď prstami obkrúžil šteklivé miesto na jej boku.
"O chvíľu budem musieť ísť. Mamka vstáva skoro, sľúbila som, že jej pomôžem," úsmev bolo počuť aj v jej hlase. Bola spokojná a šťastná. U Harryho strávila už niekoľko nocí a odchádzať sa jej nikdy nechcelo. Priala si, aby ich prebdené noci a lenivé chvíle pri svitaní nikdy nemusela prerušiť.
"Kedy tu zostaneš bez toho, aby si musela odísť hneď s prvým svetlom?" obrátil sa na ňu Harry s otázkou v očiach. Nemalo cenu ďalej prehliadať blednúcu oblohu, ktorá sa chystala vytrhnúť mu Ginny z náruče.
Natiahla ruku a prstom mu prešla po tvári v snahe zotrieť nespokojný výraz. "Čoskoro. Počkáme aspoň dovtedy, kým sa to tu dokončí. Mamka bude mať čas sa zatiaľ pripraviť."
"Neplánujem ťa predsa uniesť z domu a nikdy nevrátiť."
"Ja viem, Harry, ale ona sa tak cíti. Som jej posledné dieťa, ktoré má v Brlohu trvalý domov."
"Stále je tam Ron."
"To je práve ten problém, pretože to je presne naopak. Ron tam stále nie je."
Harry otváral ústa, aby mohol ďalej oponovať. Weasleyovcov bol plný dom aj vtedy, keď tam deti pani Weasleyovej už nemali domovy. Uvedomil si však, že to nie je pravda. Jej deti tam boli len teraz, v období po vojne, keď sa svet dával dokopy. A keď sa dokopy dávala aj ich rodina po strate Percyho. Veci sa však vrátili do normálu a mladší už teraz opäť lietajú po vonku a domov chodia málo, zatiaľ čo starší sa pomaly chystajú do zahraničia. A dom sa opäť vyprázdni.
"Nemusíš tu byť stále. Stačí aspoň pár dní v týždni. Aby sme sa tu najskôr postupne zabývali," povedal nakoniec trochu neisto. V hlave sa mu usadila predstava pani Weasleyovej v tichom dome, ako čaká na svojho manžela so skromnou večerou, pretože tých niekoľko chodov už by nemal kto jesť. Až teraz si uvedomil, že sa naozaj chystá zobrať jej z domova posledné dieťa a pocítil iracionálne výčitky.
"Tak to aj bude," prisvedčila Ginny. "Ale ešte dnes sa vrátim skoro a pomôžem jej."
V Brlohu sa po dlhom čase chystala menšia - takže väčšia - hostina. Bill so svojou rodinou strávil viac ako rok a na druhý deň ráno odchádzal do Francúzska za svojou ženou. Fleur počas neprítomnosti svojho muža trávila čas u rodičov, pretože jej samej v lastúrovom domčeku bolo tiesnivo. A hlavne - jej bruško sa guľatilo, čo bol neklamný znak toho, že do rodiny pribudne potomok, očarujúco krásny po rodičoch. Bill chcel byť pri manželke, s ktorou opäť zahrejú domček svojou prítomnosťou, a venovať jej všetok čas, ktorý bude môcť. S rodinou preto bude veľmi málo. Prisľúbil síce návštevu, aby sa pani Weasleyová mohla pokochať svojou nevestou a jej bruškom, v ktorom rástol jej budúci vnuk alebo vnučka, ale všetci si boli vedomí toho, že najbližšie mesiace ich uvidia zrejme len ten jediný raz. Obaja, tak ako všetci, boli unavení z vojny aj z obdobia po nej. Chceli byť konečne spolu, a len spolu, vychutnávajúc si vzájomnú blízkosť, pokoj domova a prísľub rozrastajúcej sa rodiny.
Pani Weasleyová si nenechala ujsť príležitosť hostiny, aby oslávila Fleurino tehotenstvo, a tiež aby sa rozlúčila s Billom, ktorý v Brlohu strávil tak veľa času, až mala pocit, že jej z domu odchádza po druhýkrát.
Harry len prikývol a automaticky zovrel ženu v jeho náručí pevnejšie, zabraňujúc jej v odchode. Ginny neprotestovala. Prstami, ktoré mala položené na jeho hrudi, začala zamyslene kresliť obrazce na jeho nahej koži. Nemali tvar ani zmysel, odrážali neprítomnosť svojej stvoriteľky, ktorá sa ponorila do svojich myšlienok.
Nechcela odísť, nie predtým, ako mu to povie.
Príznaky si už všimla, dôkazom bolo aj jej krvácanie, ktoré meškalo. Nepotrebovala sa však uisťovať, pretože tú najväčšiu istotu už mala. Pocit. Pocit, že v nej rastie nový život. Cítila to už dlhšie. Plod sa nemohol ešte ani poriadne začať vyvíjať a už teraz ovplyvňoval svoju nositeľku.
"Ginny?" pozdvihol Harry obočie pri pohľade na svoju partnerku. Bola neprítomná a na tvári jej tancoval zvláštny úsmev. Nebola to jej typická neprítomnosť, keď si vychutnávala jeho prítomnosť. Mal tušenie, že sa za tým úsmevom niečo skrýva.
"Harry..." odvetila, úsmev jej neschádzal z tváre. Nevedel, či mu len vrátila oslovenie, alebo začína vetu. Nič však nepovedal, pretože bol zaujatý skúmaním jej tváre. Bola iná. Niečo na nej, niečo v nej, bolo iné. Jej ohnivá povaha sa upokojila, plamene z nej už nešľahali, ale potichu plápolali. Všimol si to, ale až teraz to videl.
Ginny jeho skúmavému pohľadu odvážne čelila a bez rozpakov, okolkov alebo inej prípravy dokončila načatú vetu. "...som tehotná."
Priamosť, pre ňu prirodzená, spôsobila, že u Harryho sa prejavila jeho občasná nechápavosť, pretože tú informáciu nedokázal hneď spracovať.
"Fleur? Veď to všetci vieme," zamračil sa trochu zmätene.
Vráska na jeho čele sa prehĺbila, keď sa štíhle telo jeho milovanej otriaslo smiechom.
"Hlupáčik," oslovila ho nežne s pobaveným, ale rozradosteným výrazom v očiach. "Hraním nechápavého sa z toho nevyvlečieš, na to máš na tom príliš veľký podiel viny," doberala si jeho nevinne vyzerajúcu nechápavosť, ktorá sa každou sekundou menila v poznanie.
Zvážnela, v očiach jej však stále hrali jemné iskričky smiechu. "Ja som tehotná. Čakám dieťa, tvoje dieťa, Harry."
Hľadel na ňu v nemom ohromení a nevedel, čo povedať, ako zareagovať. Ak by aj vedel sformulovať rozumné slová, nevyslovil by ich, a keby áno, tak by tie rozumné slová nemohli obsiahnuť silu jeho pocitov, jeho šťastia. Zareagovať sa bál, bál sa aj pohnúť, pretože odrazu nedržal v rukách len jeden krehký život, ale dva. Usmial sa. Zoširoka, a ten úsmev sa dotkol jeho očí, spoločne tak na jeho tvári vytvárajúc výraz šťastného človeka. Tak šťastného, ako len človek v jednom momente môže byť.
Šťastného otca, uvedomil si, keď mu Ginny vzala ruku do svojej a položila ju na svoje ploché brucho. Brucho, ukrývajúce sľub nového života, nových príbehov a nového osudu, ktorý v budúcnosti skríži cesty mnohým ďalším a pridá do nekonečných pavučín ľudskej existencie tú svoju, rovnako dôležitú.
To však ešte malo čas.
Dôležití boli teraz dvaja ľudia, medzi ktorými žiadny nový život neležal, len v ich pohľadoch naplnených láskou sa už teraz odrážala jeho prítomnosť.
"Ľúbim ťa," zašepkal nakoniec Harry ticho jediné dve slová, ktoré mohli vyjadriť to, čo cítil.
Prsty položil Ginny cez ústa, aby zabránil jej prichádzajúcim slovám.
"Ľúbim vás," vyslovil teraz už dojato, a skôr, ako by ho mohol zradiť hlas alebo oči, nahradil svoje prsty ústami a pobozkal ženu, ktorú miloval viac než čokoľvek a kohokoľvek na svete.
*****
Hermiona sa premiestnila neďaleko Brlohu, v rukách zvierala niekoľko hrubších kníh. Nebolo to práve pohodlné, ale nechcela ich zmenšovať. Mala rada dotyk pevných väzieb na svojej hrudi a ich ťažkú váhu na rukách. Už dávno to necítila, a teraz ju to upokojovalo, pretože vedela, že konečne niečo robí so svojím životom.
Svižným krokom zamierila k Brlohu, ranná obloha nad jej hlavou bola zamračená, ale dážď sa nechystal. Bola za to rada, rovnako ako premočená zem pod jej nohami, ktorá už dávno uhasila svoj smäd a prebytočné množstvo vody nechávala na svojom povrchu vo forme veľkých mlák.
Obchádzajúc jednu z nich zovrela knihy pevnejšie a mierne sebou trhla, keď sa za ňou ozvalo prasknutie. Prekvapene sa otočila, aby zistila, aký ranný návštevník to môže byť. Ginny prišla tesne predtým, ako sa vybrala do knižnice. Nikoho iného o takom relatívne skorom čase nečakali.
Jej zvedavý pohľad sa stretol s Ronovým. Stál pár krokov za ňou, v rukách držal niekoľko papierov.
Obaja na seba chvíľu mlčky hľadeli. Od rozchodu nemali veľa príležitostí na to, aby sa spolu ocitli osamote. A ona bola rada za to, že keď sa im to už podarilo, ich spoločná cesta k Brlohu nebude trvať dlho.
"Nečakal som ťa tu," ozval sa Ron tónom, ktorým snáď chcel povedať, že keby ju tu čakal, tak by sa premiestnil na druhú stranu kopca.
Nehovor, Ron. Aj ja ťa rada vidím, neubránila sa myšlienke s príchuťou uštipačnosti, no musela sa úprimne usmiať.
"Ani ja teba. Nie je toto ešte čas, keď sa Ron Weasley prevaľuje na druhý bok?" pobavene nadvihla obočie a zrak jej mimovoľne padol na hárky v jeho rukách.
"Asi áno," prehovoril stále mierne neisto, keď prekonal vzdialenosť medzi nimi.
Spoločne kráčali k Brlohu. Niekoľko krokov bolo ticho, Hermiona však nevedela potlačiť svoju zvedavosť.
"Čo je to?" predbehol ju Ron s otázkou, na ktorú sa práve chystala a ukázal prstom na zväzky v jej rukách.
"Knihy," odpovedala automaticky s jemnou dávkou irónie v hlase.
"Viem, že sú to knihy, Hermiona. Za tie roky s tebou som sa naozaj naučil, ako vyzerajú."
Nevedela, či to v jeho hlase zaznieva podráždenie alebo pobavenie. Znelo to ako oboje.
Zahryzla si do jazyka, aby zabránila ďalším poznámkam a nepochovala tak ich rozhovor úplne.
"Sú to knihy, ktoré potrebujem na študovanie. V septembri nastupujem na univerzitu."
"Na univerzitu?" počula očividné prekvapenie v jeho hlase.
"Idem študovať liečiteľstvo. A áno, Ron, konečne som sa rozhýbala."
"Tak som to... ja len..." nadýchol sa, aby si dal dokopy myšlienky. "Som rád, Hermiona. Pogratuloval by som ti za to, že ťa zobrali, a ešte takto oneskorene, ale... u teba žiadnu inú možnosť nemajú."
Usmial sa a ona mu úsmev vrátila. "Ďakujem. A čo to máš v rukách ty?"
Zaváhal. "No... zmluvu."
"Zmluvu?"
"Mám zmluvu na poste brankára u Kudleyovských Kanónov."
Teraz naňho prekvapene vypliešťala oči ona. "Myslela som... každý vravel, že beháš po ministerstve..."
"Behal som. Pomáhal som. Ale len medzitým. Vedel som, že budú mať konkurz, a tak som trénoval, aby som bol lepší. Zabúdal som tak na vojnu, Percyho... na rozchod. Na všetko. Existoval som len ja a lopty. Ponoril som sa do toho a možno vďaka tomu sa to podarilo, keďže tu teraz stojím s týmto," nadvihol ruku s papiermi.
Nebola si istá, čo povedať. Nechcela myslieť na dôvody, kvôli ktorým trénoval. Chcela myslieť na niečo iné, a možno preto si spomenula na nedávny metlobal a krik jeho sestry, keď púšťal jeden gól za druhým.
Možno to bolo zrejmé z jej tváre, ale uhádol, čo si myslí. "Ja viem, že keď hrám pred známymi, tak som hrozný. Neviem, prečo to tak je, ale drží sa ma to ešte z minulosti. A čím viac sa im snažím dokázať, že som sa zlepšil, tým horší som... Môžem ti zohnať lístky na niektorý zápas," dodal ochotne.
"Ja ti verím, Ron. Pri Ginninom vražednom pohľade by sa nehralo ľahko nikomu. Najbližšie mesiace ťa ale v metlobale stresovať nebude," usmiala sa, potom sa zarazila.
"Ako to myslíš?" Ron spozornel.
Hermiona mala chuť dať si facku. Ginny, ktorá svoje tehotenstvo najskôr chcela oznámiť Harrymu až potom ostatným, mu to už zdelila, preto to hneď ráno nadšene povedala Hermione.
To ale neznamenalo, že to teraz môže veselo vyhlasovať po okolí. Ginny to chcela oznámiť sama.
Mávla preto rukou, akože na tom nezáleží, a chystala sa odviesť tému iným smerom. A možno práve preto jej to odrazu došlo. Znovu pozrela na papiere v Ronových rukách.
"Ron... tá zmluva. Ty odchádzaš?"
Nadýchol sa, odpoveď z neho však hneď nevyšla. Uvedomoval si situáciu v Brlohu.
"Áno," prehovoril nakoniec.
"Na ako dlho?"
"Na stálo," papiere v ruke zovrel pevnejšie. "Našiel som si byt, všetci členovia bývame v rovnakom meste. Starší tam majú rodiny, mladší tam môžu ísť, pretože ich žiadne nedržia. Nemusím tam ísť, ale chcem. Aj ja chcem niečo dokázať, Hermiona, a sedením v Brlohu sa nikam nedostanem."
"Molly-"
"-to pochopí," prerušil ju. "Tak to chodí, ona to vie. Odišiel Bill, odišiel Charlie. Odišiel Percy," obaja sa usilovne snažili nevnímať význam jeho odchodu. "Aj Fred s Georgeom odišli, aj keď sú stále bližšie než ostatní bratia. Ani ja tu nemôžem zostať večne. Myslím, že je ten správny čas. A okrem toho, je tu Ginny."
"Na ako dlho..." zašepkala a on sa tváril, že jej slová nepočul.
Chápala ho a mal samozrejme pravdu. Zvieralo jej však srdce aj za Molly, pretože odísť sa chystala aj Ginny. Odchádzali všetci. Tak to s deťmi býva a Molly to nikdy nevadilo. Jej deti si postupne vytvárali svoje domovy, svoje životy. Po smrti Percyho ich tu však mala všetkých, a oni teraz všetci naraz odchádzajú. Aj jej dve najmladšie deti, s ktorými na určitý čas ešte rátala. Z plného Brlohu zostane v priebehu niekoľkých chvíľ prázdny domov. A jej predstava Molly za prázdnym rodinným stolom pripadala neprirodzená. Smutná.
O to viac, že ona sama si začala zháňať byt. A teraz sa necítila dobre, ak by sa mala pridať k odchádzajúcim členom rodiny.
"Chceš im to povedať dnes?" spýtala sa po chvíli ticha.
Prikývol. "Na tej rozlúčkovej hostine s... Billom."
Nielen s ním, uvedomila si v duchu.
"Dobre," usmiala sa. "Prajem ti to, Ron, naozaj. A na nejaký zápas určite prídem. Som si istá, že budeš skvelý."
"Ďakujem, Hermiona," tvár mu zjemnil široký úsmev.
Vykročili k Brlohu. Keď otvárala dvere, cítila sa ľahšia. S Ronom sú priatelia. Boli a budú. Nakoniec, preto sa rozišli. Prišli na to, že viac byť nedokážu. A vedela, že už to pochopil aj on. Bola rada, že aspoň niečo je jasné a uzavreté.
***
V celom dome vládol čulý ruch a nekonečný hluk. Členovia rodiny Weasleyovcov si pri prípravách užívali spoločný čas, ktorý im zostával. Všetci cítili, že sa tak skoro v takomto hojnom počte nezídu.
Hermiona by rodinnú atmosféru rada zdieľala, potrebovala si však v pokoji pozrieť niekoľko zostávajúcich dokumentov týkajúcich sa jej budúceho štúdia na univerzite. A v celom tom humbuku plného Brlohu sa to nedalo, nech sa akokoľvek snažila.
Nechcela však, aby si niekto myslel, že ju rušia, preto potichu prekĺzla k zadnému východu, zatiaľ čo rukami láskyplne objímala preplnený zakladač.
Obzrela sa automaticky za seba, aby vedela, či ju niekto vidí, zatiaľ čo kráčala ďalej... a takmer ju prevalcovali otvárajúce sa dvere. Prekvapene zhíkla a pozrela, kto jej vošiel do cesty.
Bol to George, ktorý na ňu chvíľu hľadel rovnako prekvapene. Rýchlo sa však spamätal a prispôsobil sa situácii - nakoniec, tak ako to bolo pre dvojičky typické.
Premeral si ju zhora nadol a pobavene sa uškrnul. "Hermiona, Hermiona... čo iné by bola tvoja činnosť po vojne, ako vykrádanie sa kvôli učeniu s plnými rukami kníh."
"Ako vieš, že sa idem učiť?" ohradila sa automaticky.
"Čo iné by si ty s týmto," rukou mávol k jej plnej náruči, "asi tak išla robiť?"
Namiesto odpovede mu venovala porazenecký pohľad, úsmevu sa však neubránila ani ona.
"Máš pravdu. Potrebujem si niečo pozrieť a nechcela som kaziť atmosféru. Je tu na mňa priveľa hluku."
"Vlastne som na tom podobne. Plánoval som ísť do obchodu, len som ešte hľadal Freda, keďže sa mi niekam vytratil. Tak poď so mnou, ak chceš. Hore v kancelárii je pokoj. Je to prekvapivé, ale tiež ho občas potrebujeme."
Georgeovmu úsmevu sa odolávalo ťažko, hlavne keď mu v očiach hrali tie neustále iskričky. Bola rada, že aspoň jednej dvojičke ich vojna neuhasila. Ešte ťažšie sa však odolávalo jeho ponuke.
Rozšírila úsmev o niečo viac a pevnejšie zovrela zväzky pergamenov a kníh. "Prijímam."
"Tak fajn," George k nej natiahol ruku a keď ju prijala, vykročil späť von, ťahajúc ju za sebou.
"A čo Fred?" spýtala sa možno priveľmi horlivo.
"Fred trafí aj sám." George zastal a posledné čo videla predtým ako sa premiestnili, bol jeho pobavený úsmev.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ktoré z bratov Weasleyových máte najradšej?

Bill
Charlie
Percy
Fred
George
Ron

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama