"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

10. Sever sa ozýva a vlk znovu zavýja II.

18. ledna 2015 v 1:14 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
"Ester je v Británii. Celé je to tam po vojne osprostené. Myslia si, že ak porazili Temného pána, tak všetko a každý, čo s ním niečo mal, zmizne zo sveta len tak - aspoň čo sa týka zmýšľania verejnosti. Samozrejme, že aurori smrťožrútov chytajú. A dosť horlivo. Veľa ich ale ušlo. Veľa ich je sledovaných vo vlastných domovoch - väčšinou ich rodiny. Myslím, že hlavne tie podceňujú. A niekoľkí zostali neodhalení. Nikdy už nebudú mať lepšiu príležitosť - nikto nečaká, že by sa spamätali tak skoro po svojej porážke a dali sa znovu dokopy. Lenže práve teraz majú najväčšiu motiváciu a najlepšiu možnosť. To viem vďaka matke, inak by som tiež nič nevedel. Vargovia nie sú súčasťou smrťožrútov, to vieš. Nezaujímame sa ani o našich, nie ešte britských, žijeme si ďalej svoje. Toto však vyzerá na príležitosť. " Freyr zdvihol ruku, aby umlčal prichádzajúce otázky priateľa. "Viac sa dozvieš potom, Thorbjörn. Veď to poznáš. "

Mohutný muž prikývol a zahľadel sa niekam do plameňov za Freyra. Ticho premýšľal nad nečakanou návštevou starého priateľa, ktorý bol stále priveľmi mladý, a on na to často zabúdal. Možno preto, že sa tak nesprával. Uvedomil si, že mu tie časy chýbajú. Časy, keď mali moc, a keď po jeho boku stávali Freyr a Freya, spolu so svojimi vlkmi. Zmizla moc a oni sa tiež prepadli do zeme, tak ako všetci ostatní. Tak ako on sám. Až teraz si uvedomil, že sa mu to vôbec nepáči. A že ani to ticho v horách, ktoré mal tak rád, mu vždy nenahradí jeho kedysi plný zrub spojencov a priateľov. A vedel, že niekoľkí skutoční priatelia sa medzi nimi naozaj našli. Pozrel na toho, ktorý sedel pred ním. Vždy, keď na Freyra pozrel, mal pocit, že pozerá na vlka v ľudskom tele. Akoby aj to telo bolo odjakživa prispôsobené na to, že jedného dňa v ňom bude prebývať vlkolak. Všetko z neho kričalo, čo sa v ňom skrýva. A ani tie mačacie oči, priveľmi zelené, to nemohli zamaskovať.

"Ako si ma vôbec našiel ty?" ozval sa, keď mu Freyr pohľad dlhší čas opätoval.

"Ja som ťa nenašiel. To Sköll pri svojich potulkách. Kebyže viem, že bývame v rovnakých horách, tak by som prišiel skôr. Nenapadlo ma ale, že sa budeš skrývať len kúsok odo mňa. Ale možno to je osud," uškrnul sa Freyr a odhrnul si vlhký prameň vlasov, ktorý sa mu uvoľnil z copu. "Ako sa vlastne skrývaš? Nič mi nezabránilo vojsť sem. Ani som nezistil prítomnosť mágie."

"To preto, že mágiu nepoužívam, inak by ma našli. Našli by ma zrejme aj tak, práve pomocou mágie, ale Kelda mi dala nejaké zakliate byliny rozmliaždené na prášok, ktoré stačilo v kruhu vysypať okolo domu. Cez kruh sa vraj nedostane nikto, koho prítomnosť si neprajem. Hádam, že to funguje."

"Kelda... stará dobrá Kelda a jej mágia rastlín. Čo sa s ňou stalo?"

"Neviem," pokrčil Thorbjörn plecami. "Naposledy som ju videl, keď mi ich dávala. Vraj si nezaslúžim, aby ma chytili. Aby som bol úprimný, zrejme si zaslúžim práve to, ale to neznamená, že som chytený chcel byť. Bol som voči tomu trochu skeptický, ale Kelda vždy vedela čo robí. Nakoniec... doteraz som zostal neodhalený voči tým, ktorých som vidieť nechcel."

"Neodhalený... nehovoril si niečo o dvoch auroroch?"

"Tí ma ale našli, keď som bol vonku z kruhu."

"A ako skončili?" zaujímal sa Freyr s nepekným úškľabkom.

"Hádaj," odsekol Thorbjörn sarkasticky a poklopal na rukoväť svojho meča.

"Robíš si srandu? Aurori majú prútiky, tak ako si ich mohol premôcť s mečom v súboji na jedného, keď nepoužívaš mágiu?"

"Ten meč má svoju mágiu. Predáva sa v našej rodine celé generácie. Kúzla na neho nefungujú - možno nejaké špeciálne, ale v tej rýchlosti nad nimi nestihnú premýšľať ani aurori."

"Takže si vážne premohol aurorov mečom?" nadvihol Freyr obočie.

"Ty máš svoje pazúry, a ja mám svoje. Okrem toho, nehovor mi, že šíp z tvojho luku nikdy nezabil kúzelníka."

"Samozrejme, že áno. Lenže moje šípy sú začarované a okrem toho... sú to šípy. Ak na nich vystrelíš nečakane a z diaľky, nemajú o nič väčšiu šancu než bežný človek. Ale meč proti prútiku? V zápale boja som ťa s ním zabíjať videl. Ale zoči-voči jednému sústredenému aurorovi....ako to vôbec môžeš stihnúť... beztak najskôr mieri kúzlo na teba."

"Jedného som si všimol ja skôr, než on mňa. Ten to nestihol. A druhý na tom bol len o niečo lepšie - práve som vyšiel z ochranného kruhu, stál tesne pred ním. Stihol by to, ale bol očividne namyslený debil a chcel si ma vychutnať, pretože sa najskôr s úsmevom pokúsil vyhodiť mi meč kúzlom z rúk. Ten úsmev mal na tvári aj vo chvíli, keď mu hlava padala k nohám. Len bol akýsi... mŕtvolnejší."

Obaja muži sa hlasito rozosmiali. Thorbjörnov smiech dunel rovnako ako hromy za oknami. Vlk pri tom zvuku len lenivo zastrihal ušami, ignorujúc ich smiech aj jeho dôvod.

"Vidím, že máme čo doháňať," ozval sa nakoniec Freyr pobavene.

"To máme. A môžeme začať hneď teraz."

Skôr, než by Freyr stihol protestovať, vzal Thorbjörn oba rohy a vybral sa pre ďalšiu dávku medoviny.

Vonku ohlušujúco zapraskal hrom, ktorý musel udrieť len kúsok od zrubu. Freyr si pri tom zvuku opäť ľahol na lavicu. Uvedomil si, že sa mu odchádzať ani nechce. Chýbalo mu to. Teplo zrubu a jeho kožušín si užíval aj u seba doma, chýbala mu však atmosféra toho Thorbjörnovho domova. Horúca medovina v hladkých rohoch počas každého ročného obdobia, vtipkovanie na účet mŕtvych aurorov, to nevážne branie smrti. Mäkké kožušiny vždy nachystané na dlhých laviciach pre hostí, ktoré boli zaplnené takmer vždy, čo si pamätal. Len teraz nie. A on si bol istý, že vždy, keď bude mať príležitosť, tak tú prázdnu lavicu zaplní svojím dlhým telom.

Stiahne ho so sebou. Nech sa Thorbjörn tvári akokoľvek spokojne vo svojom pokoji v horách, musia mu jeho plné lavice chýbať. A zaplní ich len tak, že sa opäť zapojí.

A on ho zapojí.

*****

Mladý Malfoy stál pri obrovskom sklenom okne, ktoré sa tiahlo od podlahy až po strop. Vonku stále vládla temnota a aj tá bola rozmazaná z neustáleho prívalu obrích kvapiek narážajúcich do skla. Bez prestania sa blýskalo, oslepujúce svetlo striedalo oslepujúcu temnotu. Jeho búrkové oči hľadeli na búrku zúriacu vonku. Bol v nich pokoj, akoby boli vďačné za to, že boje sa vedú aj na oblohe, nielen v jeho vnútri. Cítil spolupatričnosť s počasím, ktoré sa odvážilo prejaviť svoje nepokoje otvorene, zatiaľ čo on ich skrýval za chladnou maskou.

Očakávali hostí, matka ich išla priviesť. Ich sídlo bolo zabezpečené, aurori ich ochranu neprelomili. Draco sa utiahol do seba a Narcissa bola zlomená, možno verili, že takí zostanú po zvyšok ich života, že už nebudú hrozbou. Nakoniec, prednedávnom tomu veril aj Draco.

Samozrejme, nasadili na ich okolie nejaké kúzla, dokonca bol ich domov sledovaný. Nič však nebolo natoľko dôkladné, aby sa to nedalo oklamať.

Všetko sa dá oklamať, pomyslel si Draco s určitou trpkosťou a zároveň odhodlaním. Bola to jedna z viet, ktorými sa plánoval riadiť.

Ich hostia si dávali načas. Netušil, kto k nim príde, matka mu nakoniec neprezradila ani jedno z mien. Nevadilo mu to, cítil sa pripravený. Pravda bola, že mu nikto nenapadal. Premýšľal nad tým, čo vlastne chcú smrťožrúti dosiahnuť. Ich sila, hlavne teraz, keď väčšina bola zavretá, na úteku alebo mŕtva, nebola dostatočne veľká. Začínal mať podozrenie, že to je len ich posledný výkrik, znak toho, že ich nepremohli tak ľahko. Že narobia trochu škody, a potom sa znovu rozpŕchnu. Ak by naozaj niečo dokázali spraviť a oni ich potom pochytali, ich tresty by boli zďaleka prísnejšie. Pravdepodobne by všetci okúsili bozk dementora.

Napriek tomu v ňom prevládala zvedavosť. Rozhodol sa, že počká, ako sa vyvinie stretnutie. Ak uvidí, že smrťožrúti majú niečo v rukáve, že by stále mohli byť silní a niečo dokázať, tak zostane. Ak to však budú len pokusy o povstanie nejakých zúfalcov odsúdených spoločnosťou, tak sa na nich vykašle. Mohol by ich pomôcť pochytať spolu s aurormi, potom by jeho postavenie v spoločnosti snáď vzrástlo. Časom by ho mohli prijať, mohol by byť váženejší.

Otvorené si nechá obe možnosti, minimálne do stretnutia. Overí si silu, akú majú smrťožrúti, potom sa rozhodne pre tú možnosť, ktorá bude výhodnejšia.

Natiahol pred seba ľavú ruku, skúmajúc svoje predlaktie. Temné znamenie tam stále bolo, bledé, veľmi bledé, ale bolo. Nevedel, ako funguje. Videl niekoľko smrťožrútov, ktorým zmizlo, keď Temný pán padol a oni boli opäť schopní čohokoľvek, len aby zmiernili svoje tresty. Videl však aj takých, ktorí ho mali tmavšie ako on sám, držalo im na rukách rovnako ako ich presvedčenie, keď ich spolu s ním posielali na doživotie do Azkabanu.

Najskôr myslel, že drží na rukách tým, ktorí nestratili vieru v Temného pána. Znepokojovalo ho preto, keď z jeho ruky nemizlo, pretože on v neho vieru dávno nemal, bol rád, že je mŕtvy. Nakoniec sa utvrdil v názore, že na rukách zostáva každému, kto je v podvedomí stále smrťožrútom. V kom niečo z neho zostalo. Popieral to, no teraz, keď videl jeho slabé obrysy na svojej koži, nemohol pred tým utekať. Nebol smrťožrútom, ani jeho presvedčenie nebolo také silné, ani jeho viera. Niečo v ňom však bolo, nejaký zostatok, bledý a miznúci, ktorý sa ho stále držal, rovnako ako vyblednuté kontúry temného znamenia na jeho bledej pokožke.

Tieto myšlienky roztápali jeho ľadový pokoj, preto ich zahnal do úzadia a vykročil. Nevedel kam ide, blúdil z izby do izby, potreboval len zamestnať svoje telo, aby odpútal myseľ.

Netušil, koľko času prešlo, kým sa prechádzal a snažil sa nemyslieť, ale noc za oknami začínala blednúť a on zostával netrpezlivý. Bol unavený, a keď je unavený, jeho myseľ nepracuje dostatočne rýchlo. Nič také si nemohol pri nových hosťoch dovoliť.

Čoraz nepokojnejšie sa prechádzal po dome, až skončil vo vstupnej hale. Prekvapene zastal, keď si všimol o dvere opretú siluetu, ako naňho hľadí. Nepokojne zovrel päste, pretože z tieňa ho hypnotizovali jasné, zelené oči. Chvíľu bol takmer presvedčený, že pozerá na nejaké zjavenie. Rukou sa rýchlo snažil nahmatať prútik, no prerušil ho pokojný hlas.

"Len pokojne, Draco. Ja ti neublížim - ak mi nedáš dôvod."

Z tieňa vystúpila štíhla plavovláska a mladík prudko nasal vzduch. Pohybovala sa smerom k nemu - takmer akoby sa zakrádala - pohybmi vlka. No tvár mala mačaciu.

Na to, že bola človek, mala príliš veľa zo zvieraťa.

To v ňom vyvolalo nepokoj, pretože sa nemohol ubrániť pocitu, že dravec je ona a on len korisť. Ten pocit sa mu rovnako ako každej koristi vôbec nepáčil.

"No tak, buď rozumný. Som tu na návšteve, k hosťom sa chová prívetivo," pery sa jej formovali v rytme slov. Takmer ho prekvapilo, že nevrčí.

"Nie k tým nepozvaným," odsekol tónom, v ktorom sám nebol od vrčania ďaleko.

Len sa usmiala. Pocit bezpečia v ňom nevyvolával ani ten krivo zdvihnutý kútik jej úst, ktorý mala na svedomí bledá jazva. Vyzeralo to, akoby bola stále niečím pobavená, no nepôsobilo to ani trochu príjemne. Ako keď sa človek zabáva na niečom nepeknom.

"Priznám sa, že som od teba až takú nepríjemnú reakciu nečakala. Takmer som sa tešila na ten tvoj ľahostajný chlad, na ktorý sme boli upozornení."

Až pri týchto slovách sa spamätal. Krčil sa s prútikom v ruke a chrbtom pri stene ako hlupák, čakajúc, kedy vystrčí pazúry a skočí naňho. Musel jej uznať, že také reakcie v ňom nevyvolal každý. Na svoju obranu sa zase ubezpečil, že ani takým zvieracím dojmom nepôsobí každý. V duchu si vynadal, pretože neprešiel svojou vlastnou skúškou. Očakával nejakých neškodných známych, ktorí sa k nim prišli na noc schovať. Neznáma ho prekvapila. Nepôsobila, že by bola na úteku, a vyžarovala z nej príliš veľká sila.

"A k tomu nepozvanému hosťovi... v skutočnosti sme aj s matkou pozvané. Iba som ju trochu predbehla, zatiaľ čo ona preberá nejaké záležitosti s tou tvojou," naklonila hlavu na stranu, takže dlhé plavé vlasy, spustené po oboch stranách ramien, sa vlnili ako vodopád.

To vyhlásenie nijak neznížilo jeho ostražitosť, no už znovu naberal stratené sebavedomie.

Žiadna korisť nejakej ženskej predsa nie som.

"Vyzerá to tak, že moja matka sa dala na spoznávanie nových ľudí," skonštatoval, keď si mladú ženu pred sebou lepšie obzrel. Nikdy predtým ju nevidel ani nestretol. Niekoho takého by si musel pamätať.

Pravda bola, že napriek prvotnému dojmu, ktorý vyžarovala a ktorý nútil človeka krčiť sa v kúte... keď nabral dosť odvahy si ju obzrieť, bola krásna. Z jej zelených očí človeku naskočili zimomriavky a jej mačacia tvár vyžarovala presne tú tajomnú eleganciu, akú môžu mať len mačky. Avšak samotný pohľad mala príliš divoký a pohyby príliš dravé. Pôsobilo to príťažlivo, no zastrašujúco. Mohla byť desivo krásna, aj krásne desivá. Človeka to k nej ťahalo a zároveň mal chuť ujsť čo najďalej.

"Tvoja matka nás pozná. Vlastne... pozná len moju matku, ale aj ja som pozvaný hosť. V Anglicku sme sa však často nezdržiavali - naša práca bola u nás doma, vo Švédsku. Tam sme rozširovali vplyv Temného pána v zahraničí," prehovorila s hlavou stále naklonenou na bok, vyžarujúc zvláštny záujem, akoby bol Draco v tej chvíli najdôležitejšia vec pod slnkom, a ona musela zistiť každý detail jeho osoby. Nepôsobilo to ani trochu lichotivo, jej pohľad ho tlačil rovnako ako myšlienka, že pred ním nemá kam ujsť.

"Takže si Švédka?" nepýtal sa, len to potvrdzoval. Severský prízvuk začul už predtým.

"Áno."

A smrťožrútka. To ale samozrejme hovoriť nepotrebovala.

"Smiem vedieť tvoje meno? Keď už ma tak veľkodušne oslovuješ tým mojím," navrhol opäť trochu neprívetivo, sčasti aj preto, aby vedel, či ju podľa priezviska bude vedieť k niekomu zaradiť.

"Freya," zľahka pokrčila kolená v posmešnom úklone. "Freya Grårygg."

Jeho nepokoj znovu vzrástol. Enormne. Tentoraz ho skrýval veľmi ťažko a nemyslel si, že by si to nevšimla. Priezvisko mu bolo cudzie, meno nie. O Freyi a jej činoch počul každý. Vždy si ju ale predstavoval ako psychopata, nie príťažlivú ženu s priveľmi inteligentným pohľadom.

Takí najhorší psychopati bývajú, nie? Inteligentní.

Znepokojoval ho jej výzor, jej osoba aj jej povesť. Avšak práve preto, že bola len o málo staršia od neho a vyzerala priveľmi...žensky a rozumne, zostal pokojný. Aspoň tak pokojný, ako človek v jej prítomnosti mohol byť.

Ticho ho pozorovala.

Rozhodol sa nereagovať na jej meno otvorene.

"Grårygg," vyslovil neisto, na jazyku mu to chutilo cudzo. "To nepoznám."

"Poznáš," odvetila, úsmev sa jej rozširoval. "A veľmi dobre - má to preklad. Jeho nositeľom bol môj otec. Rada by som povedala, že ťa to upokojí, počuť známe priezvisko, no bojím sa, že to spôsobí presný opak."

Čo môže byť horšie než tvoje meno, zamračil sa, ale keď otváral ústa, za jej chrbtom sa otvorili dvere.

Prvá vošla Narcissa, potom žena, ktorá musela byť Freyina matka. Mali podobné tváre, takmer rovnaké zelené oči a obe mali spoločnú vlastnosť - kam vošli, tam vzbudili pozornosť celej miestnosti. No jej matka mala čierne vlasy a žiadne vlčie pohyby, ani z nej nevyžarovala dravosť či divokosť. Všetko si to však nahradila autoritou, ktorá sa z nej šírila na všetky strany a prirodzeným rešpektom, čo vzbudzovala.

"Draco. Vidím, že si sa s Freyou už zoznámil. Toto je jej matka, Ester Dolohovová. Jej brata - Antonina - si poznal," predstavila ju Narcissa.

"Zdravím ťa, Draco," prehovorila žena a on ju v tej chvíli spoznal podľa hlasu. Ester. Žena, s ktorou jej matka viedla rozhovor.

"Dobrý večer," mierne sklonil hlavu na pozdrav. Priezvisko Freyinej matky ho zmiatlo. Očakával, že ich budú mať obe rovnaké.

"Myslím, že s Freyou ste sa už predstavili," predniesla jej matka, upierajúc na Draca oči. Boli menej zelené než tie dcérine a tiež menej znepokojivé. "Teraz sa nejaký čas budeme vídať až do stretnutia smrťožrútov, ktoré je o jedenásť dní. Tam sa uvidí, čo ďalej. Zatiaľ pôjdeme podľa predbežných plánov. A práve pre ten váš je dôležité, aby sme predišli nezhodám."

Draco začínal byť zo svojho znepokojenia mierne podráždený, no vyzeralo to, akoby to bola jedna z hlavných vecí, ktoré tieto dve ženy v človeku vyvolávali.

Plán? Náš plán?

Pozrel na Freyu. Predstava, že je s ňou zapojený do nejakého plánu, sa mu ani v najmenšom nepozdávala.

"Preto by si mal vedieť, hneď na začiatok, Freyine celé meno. Určite povedala len jedno z nich," kývla na dcéru, akoby ju vyzývala predstaviť sa.

Obaja na seba už chvíľu hľadeli. Ona vyzerala akoby sa celý čas dobre bavila, zatiaľ čo Draco sa cítil čoraz zmätenejšie.

Nadvihla svoj skrútený kútik úst do uškľabku a s pôžitkom, akoby to robila len vzácne a chcela si to vychutnať, preniesla svoje celé meno.

"Freya Desiré Grårygg-Greyback."

Dracovi jej meno rezonovalo v ušiach. Akoby na povrch chcelo vyplávať niečo, čo sa jeho myseľ pokúšala už dlhý čas potlačiť.

Greyback. Fenrir Greyback.

Naskočili mu zimomriavky a potlačil triašku, ktorá mu prebehla telom. Zelené oči mladej ženy sa doňho zarezávali ako žiletky, keď ho pozorovala s kútikom úst večne skrúteným do poloúsmevu. Odrazu vedel, prečo ho znepokojoval. Nevyzeral len pobavene. Vyzeral kruto. Ak by mačka vo chvíli, keď sa hrá so svojou korisťou, dostala odrazu ľudskú podobu, vyzerala by presne takto.

Nikdy nevedel, že má Greyback dcéru. Nikdy by ho to ani nenapadlo. Prišlo mu to nemožnejšie ako to, že Potter porazil Voldemorta. Lenže on ho porazil. A Greybackova dcéra stála rovno pred ním.

Naklonila hlavu na druhú stranu, opäť ako dravec so záujmom pozorujúci svoju korisť. Vtedy mu znovu pripomenula vlka.

Krátku triašku sa mu tentoraz potlačiť nepodarilo. Konečne si plne uvedomil, kto bol jej otec. Čo bol jej otec. A konečne spoznal, aké stvorenie pred ním stojí.

Nevedel, či je vlkolak, ale bol si istý, že je vlk.

Dve mená, dve priezviská, dve podoby. Pochopil, aký význam má mladá žena pre ich plán. Nielen menič kože, ale aj menič plášťov.

"A ty, Draco, budeš pracovať so mnou," zapriadla potichu, akoby presne vedela, na čo myslí.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama