"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

9. Never vlkovi, aj keď nie je líška II.

27. prosince 2014 v 16:30 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Po ceste sa s Lunou rozprávali o jej živote. Párkrát ju za ten rok videla, vedela však iba to, že je teraz spoluredaktorkou obnoveného Sršňa. Ani jedna už Desiré nespomenula, Luna cítila, že sa o tom nechce rozprávať. Hermiona si uvedomila, že aj Luna dospela. Prišla jej ešte vnímavejšia ako predtým. Dozvedela sa však aspoň to, že nie sú s Nevillom spolu. Ten si rozširoval svoje vedomosti, pretože sa chcel stať profesorom na Rokforte.

Ginny a Harryho nakoniec našli práve v tom stane, kde tancovala s Fredom. Obaja sa v tej chvíli nachádzali pri spoločnom tanci vo svete, ktorý patril len im dvom. Hermiona sa im doňho nechcela votrieť, no už bola naozaj neskorá noc, ráno sa blížilo, a ona chcela ísť. Nevedela, či s ňou Ginny pôjde, ale chcela jej to dať aspoň vedieť, aby ju znovu nehľadala.

"Tiež už musím ísť, Hermiona," prehovorila potichu Luna. "Nechceš ich rušiť, spravím to po ceste za teba."

S vďakou sa na ňu usmiala. "Budem za to rada, ďakujem."

Lunin jemný úsmev osvetlil jej tvár. Otočila sa, ale neodišla. Nakoniec na rozlúčku ticho prehovorila. "Never vlkovi - aj keď nie je líška. Jeho vernosť patrí svorke, nie tebe. Nemusí byť prefíkaný, ale stále je to dravec, a každý dravec vie svoju korisť oklamať. Ak nie si súčasť svorky, nepotláčaj myšlienku na to, že si jej obeť. Zostaneš ňou, ak si svoje postavenie neuvedomíš. Budeš oklamaná, ak potlačíš myšlienku na to, že si klamaná. Nepotláčaj stále svoje podvedomé zmysly Hermiona, vlci sa nimi riadia. Len s nimi sa im môžeš vyrovnať."

Po tejto rade pokračovala ďalej, akoby nič zvláštne nepovedala. Hermiona zostala prekvapene stáť, odrazu si však na niečo spomenula. "Luna!" zvolala a automaticky spravila niekoľko krokov k nej. "Čo to bolo, to predtým? Tie verše o vlkoch a ich útoku."

Luna sa otočila a chvíľu na ňu ticho hľadela. Nakoniec naklonila hlavu nabok a usmiala sa. "Už niekoľko nocí za mnou chodí vlk. Ľudským hlasom mi hovoril slová, útržky... a minulú noc ich všetky poskladal do tých dvoch veršov."

"Chodí za tebou... rozprávajúci vlk? V noci? Myslíš v sne?" pokúšala sa to Hermiona pochopiť.

"Možno," odvetila Luna zasnene, zakývala jej a bez ďalších rečí pokojne odkráčala preč.

Hermiona si rukou opäť prešla po spánkoch. Bolo toho na ňu na jeden večierok akurát dosť.

Rozhodla sa odísť práve vtedy, keď jej na hlave pristála kvapka. Rýchlo za ňou nasledovali ďalšie. Pozrela nad seba na búrkové mraky, ktoré sa nad nimi uzavreli. Keď sa sústredila, počula pomedzi zvuky hudby aj hlboké hrmenie.

Čarodejníci, ktorí postávali vonku, sa nahrnuli do priestranných stanov. Hermiona ich chcela nasledovať, dobehla k nej však Ginny s Harrym.

"Ideme," vzala ju Ginny za ruku a všetci traja sa v rýchlosti premiestnili.

…..

V Brlohu už bola tma, keď k nemu traja mladí ľudia mierili. Za chrbtom počuli búrku, ktorú pred chvíľou opustili. Nepotrvá to dlho a dostane sa aj sem.

"Hermiona, chcela som... no..." Ginny vyzerala neisto. Nadýchla sa a pokračovala. "Chcela by som dnes prespať u Harryho. Nebude ti vadiť, ak budeš v noci sama?"

Hermiona sa zatvárila prekvapene. "Samozrejme, že nie. Pokojne bež, pani Weasleyovej to vysvetlím, ak by sa pýtala."

"Ja len, keď sa ti vrátili... veď vieš," Ginny nedokončila, možno to nechcela povedať pred Harrym.

Nočné mory, dodala Hermiona v duchu. "Viem, ale to je v poriadku. Zvládnem to," usmiala sa na oboch priateľov.

"Dobre," prikývla Ginny nakoniec a chytila Harryho za ruku. "Dúfam, že mamka nebude vyvádzať. Prespím tam prvýkrát."

Za jej slovami bolo všetko to, čo Hermione povedala pri ich rozhovore. Nechcela dať mamke dôvod na to, aby sa obávala, že jej ďalšie dieťa uteká z domu. Nemohla sa tým ale nechať neustále obmedzovať.

"Ak áno, tak ju zvládnem," usmiala sa Hermiona povzbudivo. "Tak už bežte."

Jej priatelia sa na ňu usmiali a chystali sa premiestniť.

"Ginny?" neudržala sa Hermiona nakoniec. "Môžeš ešte... len na chvíľu."

Jej priateľka sa zatvárila trochu prekvapene, pustila však Harryho ruku a podišla s Hermionou o kúsok ďalej.

"Ja len... " teraz to bola Hermiona, kto koktal. "Čo si vlastne myslíš o Desiré?"

Ginny na ňu hľadela trochu zmätene, zrejme nevedela, prečo sa jej na to teraz pýta. Odpovedala však úprimne. "Neviem, Mia, už som povedala, že sa mi na nej niečo nepáči. Nebezpečenstvo z nej doslova kričí, všetci ste však z toho hluku vojny akosi ohluchli."

Hermiona pomaly prikývla, čo Ginny zobrala ako znamenie, že môže ísť. Usmiala sa na ňu a vrátila sa k Harrymu. Obaja jej zakývali, a potom sa premiestnili.

Zostala na kopci sama so svojimi myšlienkami a pohľadom na tmavý Brloh.

***

Prevaľovala sa v posteli, zatiaľ čo vonku zúrila búrka. Veľké dažďové kvapky prudko udierali o oblok, dotvárajúc tak nepokojnú atmosféru jej sna.

Bežala lesom za Lunou. Vzďaľovala sa jej stále viac a jej nohy boli príliš pomalé na to, aby ju dobehla. Musela však, inak by ju zabila svorka, ktorá jej bežala za pätami.

Stromy sa rozostúpili a ona vybehla na obrovskú lúku, kde sa po zemi váľali pozostatky stanov z dnešnej noci. Zdalo sa jej, že na zemi sú telá. Chcela sa ale sústrediť na niečo iné, zatláčala ten pohľad do úzadia.

"Nepotláčaj to, Hermiona, inak ťa zožerú," šepkal jej Lunin hlas a ona sa otočila, aby ju videla. Luna tam však už nebola, nie jej Luna. Stal sa z nej mesiac a svojím svitom osvetlila scénu pod sebou.

Všade okolo nej boli mŕtve telá jej priateľov a ich priateľov. Ľudia z večierku, spolužiaci z Rokfortu, každý, kto sa mihol v jej živote, ležal roztrhaný na zemi.

A pri každom tele sedel vlkolak, ich blčiace oči ju prepaľovali svojím hladom. Niektorí zavýjali na mesiac, na lunu. Už to bola ich luna, nie jej Luna. Ďalší sa začali zdvíhať zo zeme, z úst im tiekli krvavé sliny. Počula za sebou vrčanie a dupot láb, keď sa svorka vynorila z lesa.

Skôr, ako by sa stihla otočiť, ťažké chlpaté telo ju zvalilo na zem. Zúfalo sa snažila otočiť tvárou k tvorovi, ktorý labami zatláčal jej telo do hliny. Nevedela ako, ale podarilo sa jej to, a zrazu pozerala do očí vlčice, stojacej na jej hrudníku. Vycerené zuby mala len milimetre od jej tváre, jej horúci dych napáchnutý mŕtvolami ju zadúšal. Najhoršie však boli jej oči. Zelené oči, známe oči, ľudské oči. Mačacie oči v tele vlka.

"Desiré," zašepkala prekvapene a jej známa jej na odpoveď zaťala zuby do krku. Okolo nej sa zdvihlo ohlušujúce zavýjanie, keď vlkolaci zacítili čerstvú krv. Vlčica Desiré od nej ustúpila, nechala ju napospas ich prekliatym telám. Nebola vlkolak, nebola jednou z nich. Napriek tomu bola vlk, stále k nim patrila.

Hermiona plakala od zúfalstva a bolesti, keď jej telo začali trhať pazúry a tesáky krvilačných vlkolakov.

"Je to na tebe, Hermiona," šepkal opäť hlas mesiaca, hlas luny, hlasom Luny. "Si súčasťou svorky, alebo ich korisťou? Pridáš sa k nim, alebo sa necháš roztrhať?


S krikom sa prebudila do prázdnej izby.

*****

Škandinávia

V krbe plápolal oheň hrajúci svoju prastarú praskavú pieseň, na ktorú tancovali žeravé iskry vyskakujúce z polien. Osvetľoval izbu malého zrubu ukrytého ďaleko v chladných horách severu. Vytrvalý lejak už niekoľko dní bez prestania udieral do malých okien a na oblohe sa križovali blesky vo svojom odvekom burácajúcom boji.

"Thór," zašepkal muž s úsmevom. Dážď ani blesky mu nevadili, vyžíval sa v nich.

Ležal na teplých medvedích kožušinách, ktoré pokrývali celú podlahu. Dlhé plavé vlasy mal rozprestrené okolo seba a jeho oči, také zelené, a predsa tak vlčie, hľadeli spokojne do stropu. Prstami zľahka prechádzal po obnaženom chrbte blonďavej ženy, ktorá ležala na jeho nahej hrudi plnej jaziev. Bola len ďalšie šteňa, ďalší prírastok. Zobral si ju však pod svoju ochranu, tak ako toľké pred ňou. Boli jeho obľúbený projekt. Učil ich, robil z nich nebezpečných predátorov, disciplinovaných a zohratých, a oni sa mu za to odvďačili prebdenou nocou na jeho podlahe. V skutočnosti to tak samozrejme nebolo. Na ktorú z nich by ukázal, tá by šla. Nechal ich však myslieť si to, aby si mohli zachovať aspoň pocit dôstojnosti. Nikdy nemal problém so ženami, ťažko by vedel, čo je odmietnutie. Aj keď pravda bola, že nemohol mať vždy tú, ktorú chcel. Bol beta. Prvý si vyberá alfa.

Otočil hlavu, nie však na to, aby pozrel na mladú ženu vedľa neho. Jeho pohľad mieril ďalej, na jeho dvoch spoločníkov, ktorí driemali pri krbe. Driemali, s hlavami položenými na natiahnutých labách. Kožuchy vlkov sa leskli vo svetle plameňov. Boli o niečo väčší ako bežní vlci a vyžarovalo z nich niečo nezvieracie. Niečo príliš inteligentné. Boli to vlci, ale boli iní.

"Už čoskoro pôjdeme za sestrou, bratia moji," zašepkal muž príjemne zachrípnutým hlasom. "Budeme znovu celá rodina."

Jeden z vlkov lenivo zastrihal ušami.

"Freyr," zamrmlala žena nepokojne jeho meno zo spánku.

"Pšššt," pohladil ju po líci a nechal ju, nech sa hlbšie zavŕta do jeho náruče.

Zavrel svoje jasné oči, dlhé mihalnice mu v matnom svetle na lícach vytvorili tiene. Dýchal zhlboka, nasávajúc čerstvý vzduch prúdiaci zo škár v oknách, borovicovú vôňu ženy pri ňom zmiešanú s jej jemným potom. Divý pach svojich bratov, hrejivú zatuchlinu medvedích kožušín, teplú vôňu horiaceho dreva, ktorá ho štípala v nose.

Jeho telo a tvár vyžarovali pokoj a spokojnosť. Pokoj a spokojnosť, ktoré by vzbudili nepokoj v hocikom, kto by ho vtedy videl.

Čakaj ma, sestrička, idem za tebou, prebehla mu hlavou myšlienka, práve keď sa les otriasol pod ničivou silou blesku, ktorý udrel neďaleko.

Jeho ústa dravca sa zvlnili v úsmeve.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Tušíte kto by mohla byť Freyrova sestra?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama