"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

9. Never vlkovi, aj keď nie je líška I.

27. prosince 2014 v 16:28 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
11 dní do stretnutia

Nemusela premýšľať nad tým, ako Charlieho odtiahne od neznámej ženy. Sám sa jej ospravedlnil a vykročil Hermione naproti.

Ako stála a hľadela naňho, mala odrazu pocit, že ho vidí prvýkrát. Prvýkrát naňho len nepozerala, ale naozaj si ho všímala. Ak by sa jej pred chvíľou niekto spýtal na Charlieho výzor, ani by ho nevedela dobre opísať. Vždy ho len preletela očami ako niekoho známeho v presvedčení, že ho pozná, že to vie. Nevedela, pretože sa nikdy nepozerala pozorne.

Až jej alkoholom pohrúžený mozog spôsobil, že svoju pozornosť skutočne zamerala na muža kráčajúceho k nej.

Jeho chôdza bola opakom jeho srdečnej povahy. Kráčal ako lovec, krotiteľ, opatrne a nebezpečne pre zviera nachádzajúce sa na jeho muške. Alebo tiež pre ženu. Vlasy mal ešte dlhšie ako Bill kedysi. Ohnivé pramene spútané do chvosta plápolali rovnako ako dračie plamene, ktorým tak často čelil. Jeho telo nieslo na sebe stopy toho ohňa tiež, videla však len bledý kúsok spálenej kože na hrudi, vytŕčajúci spod látky košele, ktorú mal rovnako ako Fred rozopnutú viac, než by sa patrilo. Počula o jeho jazvách, mal ich však na miestach vždy zahalených látkou. Látkou napnutou na jeho svalnatej postave. Bol tmavší ako ostatní Weasleyovci. Rumunské slnko otlačené do jeho tváre bledlo len pomaly. Pehy, ktoré hojne pokrývali jeho tvár, vytvárali ilúziu ešte silnejšieho opálenia. Svietili na ňom len modré oči, bijúce sa s oranžovými vlasmi a tmavou, vetrom ošľahanou tvárou. Boli živé, žiariace a láskavé, no nebezpečenstvá, ktoré videli a prežili, zanechali niečo nebezpečné aj v nich.

Charlie už dávno vedel, čo znamená slovo muž, pretože ním bol. A bol veru mužom veľmi príťažlivým.

Tentoraz to už neušlo ani Hermione. Nebola za to však rada, pretože ho odrazu naozaj videla inak. Nie ako toho známeho Charlieho, ďalšieho ryšavého Ronovho brata, ktorým bol kedysi. A ktorému nevenovala poriadnu pozornosť. Teraz ho videla takého, akým bol - zaujímavý a príťažlivý, pre ňu už dospelý muž. A práve tento muž ju držal v náručí v jej najslabšej chvíli. A práve s týmto mužom sa o tom chcela rozprávať.

Odrazu mala chuť ujsť.

Bolo však už neskoro.

"Už sme sa o teba začínali báť," usmial sa, akonáhle zastavil tesne pred ňou. "Hľadala ťa aj Ginny, odkedy si od nej odišla, celú noc ťa nevidela."

"Museli sme sa obchádzať. Tiež som sa po nej porozhliadala, ale až poslednú hodinu. Predtým sme boli v stane na konci, tam až zrejme nezašli," rukou mávla bokom od nich. Fakt, že tam bola aj s Fredom, mu z nejakého dôvodu zdeliť nechcela.

"Chápem. Každopádne aj s Harrym sú ešte stále niekde tu. Určite sa nájdete, ak chceš, pomôžem ti," jeho veselý pohľad jej pripomenul dvojičky.

"V skutočnosti som sa chcela rozprávať s tebou," vyslovila skôr, ako by si to mohla rozmyslieť.

Zatváril sa mierne prekvapene. "Dobre," na konci takmer zaznel otáznik.

Naozaj spolu nemali vzťah, keď by sa jeden za druhým prišli porozprávať. Keď si naplno uvedomila, o akej téme bude ich rozhovor, zovrelo jej žalúdok. Jej prvá nočná mora, kedy naozaj odhalila svoju slabosť pred ním aj ďalším nemalým počtom kúzelníkov, a potom jej trvalo pozbierať sa takmer celú noc, bola pre ňu naozaj citlivá téma.

"Chcela by som sa ti poďakovať," dostala zo seba napokon.

Jeho obočie vystrelilo ešte vyššie. "Za čo?"

Neisté ruky zovrela do pästí, dodávajúc si odvahu. "Za to, že si na mňa dával pozor."

Modré oči na ňu upieral zmätene. Mohla vidieť, ako mu v hlave zapadajú kúsky skladačky, odhaľujúc cestu, akou sa k nej tá informácia musela dostať. Mohla vidieť aj kedy mu to došlo.

"Fred?" uistil sa po chvíli.

Prikývla.

Obaja boli ticho. Nevedela, čo si myslí o tom, že sa to dozvedela. Rok na ňu dohliadal a ona o tom ani nevedela. A teraz tu stála a ďakovala mu za to. Pochytili ju výčitky kvôli tomu, že sa vtedy tak odrazu uzavrela a jeho od seba odstrčila ako prvého. Celú noc s ňou sedel a utešoval ju, nezaujímal sa o to, že ho všetko tlačilo a bolelo. Celú noc ju objímal v jednej polohe, pretože sa s ňou bál pohnúť. A ona s ním o tom neprehovorila ani slovo, len preto, že ju to zahanbilo. Preto, že bola slabá vo chvíli, keď chcela byť silná. Preto, že bol pri tom. A on na ňu aj napriek tomu naďalej dával pozor. Nebolo od nej fér, že mu venovala tak málo pozornosti. Vôbec to nebolo fér a v tejto chvíli si to naplno uvedomila.

Po tom, ako si túto noc vypočula Fredove zdôverenie sa, mala pocit, že ona Charliemu dlží presne to isté.

Zastrčila si jeden z neposlušných prameňov za ucho a zhlboka sa nadýchla: "Ja viem, že som sa ti kvôli tomu vyhýbala. Viem, že to odo mňa nebolo pekné ani správne. Tú noc si mi pomohol a ja som nebola schopná ani povedať jednoduché ďakujem. To, že si sa o mňa zaujímal aj potom, bolo niečo, čo si nemusel a mám pocit, že som si to ani nezaslúžila. Keď o tom však už viem, nebudem sa tomu opäť vyhýbať. Preto ti ďakujem teraz, Charlie."

Pozeral na ňu takmer ľútostivo, starostlivo.

Tak, ako na mňa posledný čas pozeral stále, uvedomila si až teraz.

Otváral ústa, nenechala ho však. Potrebovala to zo seba dostať ako Fred. Všetko naraz.

"Nedokážem opísať, čo sa so mnou vtedy dialo. Také emócie sa opisujú ťažko, človek ich musí cítiť. Nevedela som tomu však zabrániť, všetko na mňa odrazu doliehalo. Tá nočná mora bola len posledným klincom. Bojovala som s tým a tomu boju som sa venovala tak usilovne, až ma úplne pohltil. Nechcela som sklamať. Chcela som byť užitočná, chcela som pomáhať. Chcela som riešiť problémy iných ľudí. Na to som si nemohla dovoliť byť slabá alebo zlomená. Rozhodla som sa tú slabosť odstrániť. A zatiaľ, čo som sa ponorila do svojho vnútra, spravila som presne to, čo som nechcela. Akonáhle som venovala plnú pozornosť mojim následkom a problémom, zhltli ma. A ja som už nemohla riešiť problémy iných, bola som zaujatá svojimi. Keď som ich potlačila, zasekla som sa niekde na polceste. Napoly som sa vracala a ony ma napoly ťahali späť. Viedla som polovičný boj, polovičný život. Uvedomila som si, že jediná cesta, ako sa zmieriť so svojimi následkami, je nechať ich. Dovoliť im zostať vo mne, pretože tam vždy budú, a bol by to s nimi márny boj, len odvádzajúci moju pozornosť. Hovorím ti to, pretože viem, že si sa o mňa bál, a preto si na mňa dohliadal. Zaslúžiš si poznať tie pocity, ktoré som pred tebou aj ostatnými skrývala. Zaslúžiš si vedieť, že už na tom nie som horšie ako hocikto iný, a ty na mňa nemusíš dávať pozor," jej hlas bol unavený, ale odhodlaný. Potrebovala mu to povedať. Potrebovala, aby sa pohli inam, aby vždy, keď na seba pozrú, nevideli obaja tú istú noc v Rokforte.

"Som rád, že si mi to všetko povedala," naklonil hlavu nabok, jeho pohľad bol hrejivý. "Neviem však, či budem schopný prestať na teba dohliadať. Ešte sa cez to len dostávaš, stále máš toho v sebe veľa. Nechcem, aby si sa cítila, že máš v okolí nechceného ochrancu. To nie. Len môžeš rátať s tým, že máš niekoho, koho tvoje problémy zaujímajú. Nemusíš byť vždy silná, Hermiona. Nemusíš mať pocit, že sa musíš o všetkých zaujímať a všetko riešiť. Že je v poriadku, ak to nikto nerobí pre teba. Nie je. Viem, ako sa cítiš ohľadom tej noci. Ani jeden z nás na ňu však nezabudne, zmieriť sa musíš aj s tým. A ja nemôžem len tak vypnúť ten ochranársky cit voči tebe, ktorý sa vo mne vtedy zapol," pokrčil plecami, akoby sa ospravedlňoval za to, že to neovláda. Možno to znelo zvláštne, možno až moc úprimne, jej náhla dôvera ale spôsobila, že jej to po takom čase jednoducho chcel povedať. Ona sa dlho schovávala za svoje múry a on okolo nich dlho chodil príliš potichu. Dlžili si tieto slová.

Sama bola prekvapená z toho, že nemala potrebu ohradiť sa. V skutočnosti ju to podivne potešilo. Aj vo chvíli, keď jej to o Charliem povedal Fred, nerozrušilo ju to priveľmi. Možno jej podvedomie vnímalo jeho nenápadnú starostlivú prítomnosť. A možno si svojím stavom nebolo isté natoľko, aby o tú prítomnosť chcelo prísť.

"Ďakujem," zašepkala znovu, nepotrebovala k tomu viac povedať.

A on nepotreboval viac počuť. "Ak ma budeš potrebovať, som tu pre teba," uzavrel.

Usmiala sa a on jej úsmev opätoval. Cítila sa s ním dobre, nemusela pred ním nič dokazovať. Mala pocit, že ju pozná. Hádam, že práve preto, že ju videl v jej slabej chvíli. Pociťovala k nemu dôveru, a nakoniec uňho našla aj ochranu. Ochranu silnejšieho muža, ktorú každá žena túži cítiť.

"Vidím, že máš novú priateľku," zahľadel sa za jej chrbát na Desiré, ktorá ich už dlhší čas hypnotizovala pohľadom.

"Ach, áno," zakývala na mladú ženu, aby k nim prišla. Tak sa sústredila na Charlieho, až takmer zabudla, že na ňu čaká.

Keď k ním podišla, predstavila ich. Podali si ruky a navzájom sa premerali pohľadmi. Obaja mali v sebe niečo zvieracie a obaja to zo seba cítili. Zastavili pohľadmi na jazvách toho druhého. Musela sa pousmiať, keď obaja naraz spýtavo zdvihli obočie.

"Draci," odpovedal Charlie na jej nevyslovenú otázku.

"Vlci," odpovedala Desiré potom, ako uznanlivo prikývla.

Hermiona mala pocit, že až teraz sa navzájom skutočne predstavili. Nebola si však istá, či pochopí to porozumenie, ktoré medzi nimi po tých slovách zavládlo.

"Nevyzerá to pekne. Musel to byť nečakaný útok zblízka," okomentoval po bližšom preskúmaní piatich dlhých pásov jaziev, ktoré sa nachádzali na tele Desiré.

"To aj bol. Ak ťa niekedy nepríjemne štípali škrabance od mačky, predstav si tú krásu, keď ti vlk zaryje drápy niekoľko centimetrov pod kožu," odpovedala so smiechom.

"Tiež vždy hovorím niečo podobné - ak ti niekedy na kožu prskla horúca voda, predstav si tú nádheru, keď ťa pohladí dračí oheň."

Hermiona začala pochybovať o ich duševnom zdraví, keď sa obaja pri rozhovore o svojich zraneniach rozosmiali. Definitívne vzdala snahu pochopiť ich, to zvládali aj sami.

"Charlie, Darragh nás čaká," ozval sa odrazu bokom od nich ženský hlas.

Všetci traja sa za tým zvukom otočili a pohľad im padol na ženu, s ktorou sa predtým Charlie rozprával. Hermiona nedokázala potlačiť nepríjemný pocit z toho, akí znepokojiví ľudia sa v jej okolí v poslednom čase objavujú. Žena pred ňou vyzerala ako živý duch. Bolo na nej niečo neprirodzené.

Nevedela, či ju upokojilo, alebo ešte viac znepokojilo to, že to očividne necíti sama. Doslova cítila, ako sa plná pozornosť zraku Desiré uprela na neznámu ženu a jej telo sa pri tom pohľade naplo.

Charlie, ktorý tiež nevyzeral vo svojej koži, jej kývol na znamenie, že už ide. "Rád som sa s tebou porozprával," usmial sa na Hermionu, potom pozrel na Desiré. "Tešilo ma, ale už musím ísť. Ešte sa uvidíme," poslednú vetu mieril na obe mladé ženy.

Vykročil preč aj po boku jeho tichej spoločníčky, ktorá svoj posledný pohľad čiernych očí venovala Desiré.

Keď sa ich odchádzajúce chrbty vzdialili, Hermiona pozrela na Desiré tiež, a prvýkrát v jej zelených očiach, ešte stále hľadiacich za zvláštnou ženou, uvidela niečo, čo nečakala.

Skutočné znepokojenie.

***

"Nevedela som, že pracuješ s vlkmi," ozvala sa Hermiona.

Nejakú chvíľu už blúdili medzi stanmi, nenašli však nikoho známeho. Dvojičky tu už neboli, Charlie tiež odišiel. Ginny a Harry sa zrejme niekde zašili, pretože na nich stále nenarazili. Videla len Rona s nejakou peknou ženou, nechcela ho preto obťažovať.

"Pracujem s vlkmi," prisvedčila Desiré, za jej tónom zaznievalo skryté pobavenie. Hermiona ho však už poznala, preto ju to prinútilo zbystriť pozornosť. "Na severe ich je veľa. Od malička som k nim prechovávala silné city a ťahalo ma to k nim."

Tentoraz ju jej odpoveď prezradila. Hermiona mala odrazu istotu, že Desiré jej možno veci netají, napriek tomu ich zakrýva dvojzmyslami. Že čaká, či na to príde, a ak nie, tak jej jej mylné pochopenie nevyvráti.

"Na severe nie je veľa vlkov," odpovedala Hermiona a zastala. "V skutočnosti ich tam je veľmi málo. Je tam ale veľa vlkolakov. Priveľa vlkolakov."

Desiré zastala tiež. "Naozaj si bystrá," usmiala sa, zvýrazňujúc svoju jamku na líci. Jamku, ktorú vytvorila jazva.

Hermiona znovu pozrela na dlhé jazvy, ktoré jej vlasy už nezakrývali. Jazvy po pazúroch. Jazvy od vlka.

Takmer počula, ako jej to v hlave cvaklo, keď si to dala dokopy. Mačacia žena, alebo možno vlčia žena, na ňu pozerala s jej obvyklým záujmom. Záujmom dravca. Obe naraz otvárali ústa, prerušil ich však iný hlas.

"Zas vyjú k útoku samozvaní králi, už znova hladní sú,
Už znova sa im máli.
Ich biele tesáky postrachom sú lesa
A s každou obeťou srdce im zaplesá.

Sliny im tečú a v očiach blčí oheň
A nikto iný než vlk im nie je roven.
Ľahko ich spoznáš
- miesto citov pudy, sú medzi nami a majú masky ľudí."


O niekoľko krokov ďalej stála Luna. Jej melodický hlas slová napoly básnil, napoly spieval. Vyzerala ako z iného sveta. Jej mesačne biele vlasy tancovali vo vánku, tancovali v rytme jej slov. Belasé oči upierala na Desiré. Ako jediné sa nenechali naplno zaujať jej výzorom. Skúmali to, čo sa skrývalo za ním. Jej tvár bola nevinná, na vlčiu ženu pred sebou nepozerala s nijakým odsúdením ani s inou negatívnou emóciou. To, čo videla, to, čo si iní nevšimli, jej nepripadalo zlé. Čo však neznamenalo, že to také byť nemohlo. Zelenooká mladá žena jej prišla priveľmi plná vlastností, príbehov a osôb na to, aby sa v nich ktokoľvek dokázal zorientovať.

"Nie som vlkolak," vyslovila Desiré, pretože cítila, že práve to majú obe mladé ženy v mysliach. Nemalo zmysel sa preto tváriť nechápavo, radšej to chcela vysvetliť hneď.

"Nie si vlkolak," prikývla Luna. "Ale si vlk."

Hermiona bola zmätená. Už po toľký raz túto noc. Nebola si istá, čo tým Luna myslela, nebola si istá ani tým, čo vraví Desiré. Znovu si nebola istá ničím. Mala chuť opäť sa schúliť do seba a nechať svoje okolie, nech sa rieši samo.

"Kto si?" spýtala sa Luna pre ňu neznámej mladej ženy, keď na to nič nepovedala. A Hermiona si konečne uvedomila, že Desiré je ešte stále neznáma aj pre ňu.

"Desiré," odpovedala, no neznelo to ako skutočné predstavovanie. Akoby vedela, že na to sa Luna nepýta.

"Kto si, keď sa nikto nepozerá, Desiré?" preťala vzduch ďalšia Lunina otázka.

Možno to bol ten kontrast ich dvoch, možno to bola tá otázka. Pohľad na Desiré v Hermione ale vzbudil chuť ujsť. Chuť, ktorú v jej prítomnosti pocítila prvýkrát.

Luna stála pokojne, vyzerala ako stelesnenie svojho mena. Tajomná a vnímavá, s inteligentnými belasými očami.

Práve tak vyzerala aj Desiré. Avšak v úplne inom význame. Stála pokojne, vždy stála pokojne, vyvolávajúc v ľuďoch nepokoj. Ako pokojný predátor, znepokojujúci svoju obeť. Jej tajomnosť sa vznášala okolo nej ako nenápadná aura. Buď o sebe neprezradila nič, a keď áno, vždy za tým bolo ešte niečo nevypovedané. Niečo ukryté. Vnímavosť sa u nej prejavovala neustále, tiež však pracovala v jej prospech, nie v prospech iných. A jej inteligencia bola zrejmá, o to viac však znepokojivá.

"Som ja," povedala Desiré nakoniec. Jej odpoveď bola pravdivá, ale nič neprezrádzala. Hermiona mala pocit, že významy za ňou pochopila skôr Luna než ona.

"A komu patrí tvoje ja?" nenechala sa Luna odradiť. "Komu patrí vlk v tebe, keď nie mesiacu? Komu patrí osoba v tebe, keď tam nie je len jedna? A komu patríš ty, keď nepatríš nikomu a k nikomu?"

"Patrí mne a ja patrím sebe," odpoveď Desiré bola pevná.

Luna naklonila hlavu, zvažujúc jej slová, a mlčala. Hermiona si prstami prechádzala po spánkoch, mala pocit, že sa v ich rozhovore stratila. Jeho význam však napriek tomu chápala. Bola unavená, tak veľmi unavená. Začala sa zaujímať o svoje okolie a tentoraz to bolo ono, čo ju zhltlo. Všetky rozhovory, pocity. Dokonca aj Desiré, ktorá jej prebúdzanie naštartovala, jej teraz len pridala na únave. Bolo toho vo svete veľa a ona mala pocit, že sa to na ňu nejak nahrnulo. Takmer ju lákalo ponoriť sa radšej znovu do seba. To by však bolo príliš jednoduché a ona nevedela, či by ju potom znovu niečo alebo niekto vytiahol späť.

Pozrela na Desiré. Čím viac ju spoznávala, tým viac mala pocit, že ju nepozná. Nevedela, či sa jej to niekedy vôbec podarí.

"Neodsudzujem ťa za to, Desiré," povedala nakoniec. "Nemám prečo. Billa tiež zranil Fenrir -" pri jeho mene prebehla Desiré cez tvár emócia, ktorá sa nedala určiť, "- a nie je vlkolak. Verím ti - aspoň v tomto. Lupin vlkolak bol a nikomu z nás na tom nezáležalo. Takže aj v prípade, že by si bola, nevadí mi to."

"Nie som. Naozaj ním nie som," trvala Desiré na svojom. Možno to bol jeden z tých mála prípadov, keď bola toto pravda, za ktorou sa nič ďalšie neskrývalo.

Hermiona prikývla. V hlave jej toho behalo plno. Lunine slová, že je napriek tomu vlk. Tiež jej vlastné slová, že ju to k "vlkom" od malička ťahalo a prechovávala k nim silné city. Nebola si istá, čo to všetko znamená. Prvýkrát si ohľadom jej osoby ani nebola istá, či to vedieť chce. Stále ju priveľmi miatla, hlavne teraz, keď sa v nej prejavilo niečo neurčito znepokojivé - príliš znepokojivé na to, aby to tentoraz dokázala potlačiť do úzadia tak, ako tie myšlienky predtým. Bol to však len momentálny pocit a ona vedela, že si Desiré obľúbila priveľmi na to, aby sa jej začala vyhýbať kvôli neopodstatnenému podozreniu. A samozrejme, koho klamala, skôr či neskôr bude príliš zvedavá na vysvetlenie všetkých zmätkov ohľadom jej osoby.

"Musím už ale ísť, prepáč. Našla si priateľku, tak nezostaneš sama. Beztak som sa zdržala pridlho," usmiala sa Desiré, za jej úsmevom však bolo určité napätie z rozhovoru.

"To je v poriadku, už to zvládnem," úsmev jej opätovala. Nevedela, prečo v nej mladá žena vyvoláva také rýchle zmeny emócii a názorov, no keď sa chystala na odchod, vyzerala akosi zraniteľne. Akoby si nebola naozaj istá tým, či ju Hermiona ešte chce vidieť. Preto dodala: "Dúfam, že sa čoskoro uvidíme. Ak budeš mať čas, napíš mi sovu, vieš, kde je Brloh. Budem rada, ak sa porozprávame."

"Mali by sme sa, mám pocit, že dnes sa tu objavilo niekoľko nedorozumení," prisvedčila o niečo veselšie. "Určite napíšem, ďakujem za pekný večer."

Hermionu trochu prekvapilo, keď ju na rozlúčku objala. Pôsobilo to ale prirodzene, preto jej objatie opätovala.

Desiré pozdravila aj Lunu, potom im len zakývala, odišla o kúsok ďalej a odtiaľ sa premiestnila.

Zostávajúce mladé ženy boli ticho. Obe hľadeli na prázdne miesto, každá ponorená vo vlastných myšlienkach.

"Musím nájsť Ginny," prehovorila nakoniec Hermiona.

"Pomôžem ti," usmiala sa Luna láskavo.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama