"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

8. Tance osudových prsteňov II.

21. listopadu 2014 v 17:52 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Hermiona s Fredom pomaly kráčali späť k stanu za svojimi spoločníkmi. Tichý vietor v ich vlasoch svojím šepotom opisoval vôňu dažďa, ktorú so sebou niesli búrkové mraky obďaleč. Ich prsty boli ešte stále prepletené, ani jeden neuvoľnil zovretie.

Cítila sa zvláštne. Po Fredovom zdôverení sa medzi nimi zavládol prchavý pokoj. Zábrany, ktoré ich oddeľovali, zmizli vo chvíli, keď ich nahlas vyslovil. Vyzeralo to, že ho to vnútorne upokojilo a už dokázal byť v jej prítomnosti aj bez toho, aby každá jeho veta bola nejaká poznámka. Vedela, že to takto nevydrží dlho, ale nezamýšľala sa nad tým. Bola spokojná. Veci sa postupne dávali do poriadku.

Ten rozhovor však posilnil ich nepomenovateľné puto, ktoré ju miatlo. Nevedela, aký vzťah s Fredom má. Akoby si žil vlastným životom, opierajúc sa o nich dvoch len podstatou, inak bol príliš neuchopiteľný. Rozhodla sa, že mu dá čas, aby mohol nabrať konkrétnejšie kontúry. Až potom nad ním môže premýšľať.

Fred zastal a pohľadom vyhľadal svoje dvojča. Ešte stále sa spolu s Desiré vlnili do rytmu pomalých tónov.

"Majú výdrž," skonštatoval a pozrel na Hermionu. "To by sme sa nemali nechať zahanbiť."

Zobral jej z ruky prázdny pohár a spolu s tým svojím ho položil do udupanej trávy pod ich nohami.

Nenamietala.

Nenamietala ani vtedy, keď jej silnejšie zovrel prsty a ťahal ju pomedzi tancujúce páry na parket.

A nenamietala ani vo chvíli, keď si ju pritiahol bližšie a voľnú ruku položil na jej pás.

Cítila na sebe jeho pohľad, ale vyhýbala sa mu. Vnútro sa jej chvelo a bála sa, že by to jej oči prezradili. Nikdy pri ňom nebola takto blízko. Nikdy ju takto nedržal a nikdy na ňu takto nehľadel. Miatlo ju to, pretože mala pocit, že ak by spolu takto tancovali pred pár rokmi, nič by to neznamenalo. Jednoducho by len bola tá upnutá Hermiona, ktorú sa veselý Fred Weasley rozhodol vytancovať. A vedela, že teraz to neplatí. Ona už nebola tá Hermiona a on už nebol úplne ten Fred. Ani ich vzťah už nebol rovnaký. Videli sa inak a vnímali sa inak. Nevedela kedy a ani ako sa to stalo, ale boli si bližší.

Keď sa ich telá pridali k ostatným a začali sa pohybovať v rytme hudby, jej oči ju prestali poslúchať a vyhľadali tie jeho.
Svojej reakcii zabrániť nedokázala. Cez žalúdok jej prebehol šteklivý pocit, ktorý ju prinútil nadýchnuť sa prudšie, ako by chcela, zatiaľ čo jej prsty na odozvu silnejšie zovreli jeho rameno a ruku.

Videl jej reakciu aj ju cítil, nijako to však nedal najavo. V odpovedi len obmotal ruku tesnejšie okolo jej pása.

A potom tancovali. Niekoľko sekúnd, alebo možno priveľa minút. Nevedeli, pretože boli príliš ponorení v očiach toho druhého. Obaja niečo hľadali, ale ani jeden presne nevedel čo. Nevyzeralo to však, že by im ich hnedé oči chceli dať nejakú nápovedu. Boli príliš zaujaté pátraním v tých druhých na to, aby sa niečo dalo vypátrať z nich.

Hermiona cítila, že bude musieť odvrátiť zrak. Pozerali na seba prisilno, začínala sa báť, že sa o chvíľu vzájomne urieknu. Pohľad jej ryšavého spoločníka sa nedal znášať pridlho. Ešte aj vo chvíli, keď sa na ňu díval tak pokojne, boli jeho oči nepokojné. Stále boli nepokojné.

Hnedé oči Freda ju však držali a nechceli jej dovoliť odvrátiť sa. Nakoniec musela tie svoje zavrieť, aby to mohla spraviť. Maskujúc toto divné správanie sklonila hlavu a oprela sa lícom o jeho hruď.

Fred jej pustil prsty a nechal ju, nech jeho chrbát objíme oboma rukami. Napodobňujúc to, objal ju oboma svojimi rukami okolo pása. Hlavu položil do jej vlasov, ignorujúc mäkké kučery štekliace ho na tvári.

Ich pohyb sa spomalil, teraz sa už len nepatrne pohupovali v objatí toho druhého.

Hermiona cítila svoje srdce. Bola oňho opretá celým telom, jeho rýchly tlkot musel cítiť aj on. Neodtiahla sa ale, nebola v rozpakoch. Nemala byť prečo.

Pod svojím uchom cítila tep jeho srdca, rovnako silný a rýchly, ako bol ten jej.

.....

George a jeho zelenooká spoločníčka už nejaký čas prešľapovali pri svojom tanci na rovnakom mieste. Oboch naplno zaujal výjav neďaleko od nich. Pozornými očami sledovali postupné zbližovanie Freda a Hermiony, obaja ponorení do vlastných dojmov.

"Protiklady sa zrejme priťahujú," podotkol George potichu a odvrátil od nich zrak.

"Priťahujú. Ale len na to, aby sa mohli časom vzájomne zničiť," doplnila Desiré potichu.

Ryšavý mladík na ňu obrátil pozornosť. "Vlastná skúsenosť?"

"Nie celkom. Skôr skúsenosť ostatných ľudí, ktorú som si osvojila," mierne prižmúrila oči, potom sa od dvojice tiež odvrátila.

Usmial sa a prikývol. "To je múdre. Nemyslím si však, že to bude ich prípad. Obaja sa zmenili, hádam, že sa to vyrovnalo. Protikladov vždy mali aj majú akurát dosť, ale spoločných vecí už tiež."

"Obaja vyzerajú dosť temperamentne. Každý ale iným spôsobom. To býva problém," zdôraznila, potom ale pokrčila plecami. "Ani jedného z nich nepoznám. Sú to len moje pocity z nich. Možno ani nie sú správne."

"Prekvapivo sú," usmial sa pobavene. "Myslím ale, že na nejaké predpovede je ešte skoro. Stále medzi nimi nevidím nič konkrétne."

"Nekonkrétne vzťahy majú často väčšiu váhu ako tie, ktoré konkrétne sú," neodpustila si znovu jemné oponovanie a sama sa neubránila pobavenému úsmevu. "V podstate ale máš s tými predpoveďami pravdu," kývla hlavou.

Pri tom pohybe spojenom s otočkou, ktorú si jej tanečný partner práve vymyslel, jej vlasy na chvíľu odvialo z ramien a odkryli tak kúsok jaziev, ktoré doteraz poctivo maskovali.

Georgeovmu pohľadu to neušlo. Zložil ruku z jej pásu a odhrnul jej vlasy na ľavej strane. Bolo to drzé, avšak mal pocit, že si to môže dovoliť.

Obaja zastali, keď odkryl päť dlhých pásov hyzdiacich jej kožu od ucha až po rameno. Najhoršia - zrejme teda najhlbšia - časť jaziev sa ťahala po celej strane krku a vystúpenej kľúčnej kosti.

Nebol si istý, ako má zareagovať. Jazvičku pri kútiku úst si všimol, netušil však, že by na tele mohla skrývať aj niečo takéto. Takmer si neuvedomoval čo robí, keď prstami zvedavo prechádzal po hladkej línii jaziev.

Desiré nehovorila nič, len ho ticho skúmala. Nebolo jej to nepríjemné. Nikdy nebolo. Jazvy boli jej súčasťou rovnako ako hocičo iné. Nemala ľudom za zlé ich pohľady. Bolo to niečo, na čo sa nedalo nepozerať a ona to chápala. Jednoducho to bola jedna z dominantných častí jej tela. Ak ľudí zaujali jej zelené oči, neskrývala ich, boli to predsa jej oči. Ak ich zaujali jej jazvy, neskrývala ich, boli to predsa jej jazvy. Symbolizovali niečo, čo prežila. Tak, ako si ľudia dávajú tetovanie, ktoré pre nich niečo znamená, mala ona svoje jazvy, ktoré niečo znamenali.
Možno by ju prekvapil jeho dotyk, vyzeralo to ale, že ju prekvapí máločo. Len naňho upierala svoje príliš prenikavé oči.

"Čo sa ti stalo?" vyslovil nakoniec jednoznačnú otázku.

"Neskôr," odbila to, ukazujúc na Freda obďaleč, ktorý na nich mával. Ruku mal stále na Hermioninom páse, teraz ju ňou však sprevádzal von zo stanu.

"Jasné," kývol George a odtiahol sa. Vyzeralo to, že dotýkanie sa jej zjazvenej kože ho prekvapilo viac ako ju.

V tichosti vyšli zo stanu, nasledujúc dvojicu pred nimi.

"Musím ísť, do polnoci už nie je ďaleko," povedal Fred svojmu dvojčaťu už na čerstvom vzduchu.

"Tiež sa už nezdržím dlho. Potrebujem ešte niečo prebrať s Harrym, potom prídem," odvetil George, pričom sa obzeral po okolí.

Hermiona aj Desiré na nich spýtavo hľadeli.

"Máme nejakú nedorobenú prácu v obchode. Bohužiaľ, neprišli sme sem na celú noc," vysvetlil Fred a pozrel na Hermionu.

Prebehla medzi nimi akási tichá rozlúčka. V očiach sa im zračila neistota, akoby nevedeli, ako na tom bude ich ne-vzťah pri ďalšom stretnutí. Možno sa báli, že to, čo nadobudli dnes, by mohlo do zajtra zase vyprchať.

"Čakám ťa," adresoval Georgeovi, oči ale stále upieral na ňu. "Zatiaľ sa majte."

Odvrátil pohľad, ale keď prechádzal okolo nich, zľahka jej prstami prešiel po chrbte ruky.

Zašiel až na okraj stanu a odtiaľ sa premiestnil. Hľadela na prázdny vzduch, ktorý po ňom zostal, a pochytila ju akási neurčitá ľútosť za jeho prítomnosťou.

"Nerád sa s vami tiež lúčim, ale potrebujem nájsť Harryho," oznámil George, na obe sa usmial, aj keď Desiré sa pohľadom vyhol, a s kývnutím na pozdrav odchádzal preč.

Keď Hermiona pozrela na jeho vzďaľujúci sa chrbát, uvedomila si, čím sa dvojčatá najviac líšia.

Očami. Z Fredových neustále sálal podivný nepokoj, zatiaľ čo z Georgeových vyžarovala - presne naopak - upokojujúca harmónia.

Rukou si unavene prešla po tvári a otočila sa na Desiré, s ktorou opäť zostali samé.

"Vyzerá to, že sme prišli o našich tanečných partnerov aj dolievačov šampanského. Mali by sme sa ísť porozhliadnuť po ďalších," prehodila severanka so šibalským úsmevom a vzala Hermionu pod pazuchu, ťahajúc ju späť do centra večierku.

Usmiala sa a pri dotyku Desiré pocítila nový príval energie, ktorou jej spoločníčka oplývala.

Poslušne ju nasledovala.

***

Noc pokročila a búrkové mraky začínali definitívne uzatvárať okolitú oblohu. Baviacim sa čarodejníkom to ale nevadilo. Noc bola pre nich ešte mladá, a vzhľadom k ich národnosti aj počasie bolo stále pekné.

Hermiona s Desiré chodili, kam ich nohy viedli. Často sa pri niekom pristavili, občas si aj zatancovali. Boli krásne mladé ženy, o spoločnosť nemali núdzu. Nenatrafili však na nikoho z Hermioniných priateľov. Možno už odišli, verila ale tomu, že sa iba obchádzajú. Z nejakého dôvodu nemala náladu na bližšie zoznamovanie sa s niekým novým. Vyzeralo to tak, že Desiré už tiež nie. Preto si vystačili hlavne so sebou navzájom.

A s pohármi šampanského.

Za poslednú hodinu ich obe vypili viac ako dosť. Stúpali im do hlavy pomaly, ale isto. Hlavne v týchto chvíľach sa stávalo, že sa jednej z nich zamotal jazyk alebo nohy. Chodili preto zakliesnené do seba, hľadajúc podporu jedna u druhej, a z úst sa im často ozýval prihlasný smiech.
Myseľ sa im zakaľovala, napriek tomu obe premýšľali stále relatívne čisto. Mozog ich zrádzal o niečo pomalšie ako telo.

Hermiona si nevedela spomenúť na chvíľu, kedy bola taká uvoľnená. Celý život nad vecami príliš premýšľala a po vojne zostala ešte vážnejšia, než kedykoľvek predtým. Teraz, s Desiré držiacou ju pod pazuchu, sa odrazu cítila slobodne. Mačacie dievča sa pre ňu stávalo určitým spôsobom drogou. V jej prítomnosti sa cítila až nezdravo dobre a hlavne sama sebou. Ani teraz, prvýkrát naozaj omámená chuťou alkoholu, nemala pocit, že by si mala dávať pozor na to, čo robí alebo hovorí.

Niekde hlboko vnútri ju nahlodával pocit, ktorý si ani sama plne nevšimla. Pocit, že to nie je úplne v poriadku. Že sa nadväzuje na osobu, ktorú nepozná dosť dobre na to, aby jej mohla veriť.
Nevenovala mu pozornosť, verila, že si raz môže dovoliť spriateliť sa s niekým neznámym bez toho, aby musela premýšľať nad nebezpečenstvom.

"Ako sa ti páči George?" vyslovila otázku, ktorú mala na jazyku už predtým, ale akosi na ňu pozabudla.

Desiré na ňu spiklenecky žmurkla. "Ako tebe Fred?"

Ani jedna neodpovedala, namiesto toho sa obe rozosmiali úprimným smiechom pripitých mladých žien.

Predtým, ako by sa stihli ďalej doberať, Hermiona zastavila. Neďaleko uvidela po dlhom čase známu osobu.

Charlieho.

Na myseľ jej prišlo všetko, čo jej Fred povedal. Hlavne časť o jeho staršom bratovi.

Videla, že sa rozpráva s nejakou ženou, napriek tomu pocítila spontánnu potrebu ísť za ním. Alebo možno práve preto.

"Ak ťa na chvíľu opustím, zvládneš to?" spýtala sa severanky, ktorá ju mlčky pozorovala.

Desiré len s chápavým úsmevom prikývla. Hermiona bola rada za to, ako rýchlo veci chápe a prijíma, napriek tomu ju to svojím spôsobom znepokojovalo. Akoby vedela niečo, čo oni nie. A jej inteligentné pochopenie všetkého a každého okolo ju len dostávalo do ešte výhodnejšej pozície vo svojom tajomstve.

Zatlačila túto myšlienku do úzadia rovnako ako tie predtým. Namiesto toho sa len vymanila spod jej ruky, usmiala sa a vybrala sa za Charliem. Bola trochu unavená zo všetkých tých hlbokých rozhovorov, ktoré už zažila a ešte zažije. Zároveň ju však napĺňali. Znamenalo to, že si úspešne rieši veci, ktoré mala mať vyriešené už dávno. Podstatné bolo to, že to konečne robila. A že sa potom bude môcť pohnúť ďalej.

Svoje myšlienky ale sústredila radšej na rozhovor, ktorý ju čakal. Trochu ju zneistilo, že práve pri tomto, na ktorom jej záležalo, je jej myseľ v omámení alkoholu. Možno to však v konečnom dôsledku bude výhoda. Vypila dosť pohárov na to, aby sa nebála povedať, čo chce. Avšak nie dosť na to, aby hovorila aj to, čo nechce.

Tých Weasleyových bratov na mňa začína byť akosi priveľa, nezastavila jednu zo svojich myšlienok povzbudených alkoholom vo chvíli, keď ju Charlie zbadal a zoširoka sa usmial.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama