"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

8. Tance osudových prsteňov I.

21. listopadu 2014 v 17:50 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
12 dní do stretnutia

Draco sedel na svojej posteli a v ruke zamyslene obracal prsteň. Bol strieborný v tvare hada s roztvorenou papuľou. Jeho zelené oči, ktoré tvorili dva smaragdy, mladého muža hypnotizovali už dlhý čas.
Vo chvíli, keď jeho otca zavreli do Azkabanu, sňal si ich rodový prsteň z ruky, položil ho na stolík a odvtedy mu nevenoval pozornosť. Teraz sa však už zeleným očiam hada nedokázal vyhýbať.

Premýšľal nad svojím životom. Premýšľal nad sebou. Svoj rok nečinnosti si už vybral. Prišiel čas dať sa znovu dokopy. Okolnosti mu nakoniec ani nedávali na výber.

Ešte pred dvoma hodinami spal v obývačke. Sníval sa mu znepokojivý sen, kde ho mal každý v jeho okolí uviazaného na špagátiku, za ktorý stačilo potiahnuť, a on spravil to, čo si priali. Prebudil sa znechutený, ale rozhodnutý.
Takmer ho pobavilo, že to bol práve sen, čo ho prinútilo naozaj vzchopiť sa. Nepodarilo sa to úplne ani obnovujúcemu sa smrťožrútskemu rádu. Ale snu, kde bol len obyčajný poskok, áno.

Konečne ho to prinútilo naplno sa zamyslieť. V tej chvíli mohol definitívne prehlásiť, že obdobie jeho apatie sa skončilo. Pripomenul si celý svoj život. Každý rok na Rokforte.
Hlavne však tú časť, keď bol on aj jeho rodina len obyčajným nástrojom Temného pána.
Nebude už nikoho nástrojom. Nebude nikoho panáčik na špagátiku. Tentoraz sa situácii nepodvolí. Naučí sa ju prijať, splynúť s ňou. Potom sa ju možno naučí aj kontrolovať. Nebol naivný, nemyslel si, že jeho vnútorné boje skončili. Že sa mu bude páčiť ďalšia činnosť smrťožrútov. Možno sa mu nebude páčiť vôbec nič z toho. Bola to ale príležitosť a on ju vyskúša.

Nech bude činnosť smrťožrútov akákoľvek, nech má z nej akékoľvek pocity, nedovolí, aby ho považovali za slabocha. Už nie. Prejaví len toľko emócií, koľko bude môcť. Toľko, aby proti nemu neboli použité. Vo vnútri sa so sebou bude môcť biť, koľko len bude chcieť, navonok však nedá nič najavo. V jeho hlave môže prebiehať tretia svetová, jeho tvár sa ale ani nepohne. Možno sa mu to vždy nepodarí, nakoniec, tiež je len človek. Áno, je Malfoy, Slizolin a bývalý smrťožrút, no stále len človek. Nevzdá to však, teraz už nie. Ani sa nepodvolí - ak aj navonok, nie v skutočnosti.

Čím dlhšie nad tým premýšľal, tým viac si bol istý svojím rozhodnutím znovu sa stať smrťožrútom. Žiadnu inú možnosť, ktorá by preňho bola rovnako výhodná, nevidel. Matka mala pravdu. Temný pán je mŕtvy. Teraz môžu skutočne prebrať svoje miesto a žiadna vyššia autorita ich nebude ponižovať. Teraz môžu znovu byť Malfoyovcami. Napokon, ničím iným nikdy nebude, len Malfoyom. Je na ňom, akú budúcnosť ich menu prinesie.
Nezaujímal ho jeho otec. Necítil potrebu sa mu zavďačiť alebo niečo dokazovať kvôli nemu. Odteraz bude všetko robiť kvôli sebe. Žil svoj život a v jeho živote nemohol byť preto nikto podstatnejší ako on sám. Nie v tejto chvíli.

Dospel a zmenil sa. Nebol už ten povýšenecký aristokratický syn, nad ktorého nebolo. Na to padol príliš veľakrát na hubu. Jeho vnútro stvrdlo a ochladlo, ako ochranný štít si dokonca osvojil ľahostajnosť. V živote spravil veľa chýb a dostal veľa faciek. Pocítil aj pachuť svojho dna, ale nespadol doň. Všetky tie skúsenosti sa v ňom usadili a poskladali do vlastnej nebezpečnej inteligencie.

Zmenil sa, ale pre dobro seba, nie pre iných.

Draco Malfoy nikdy nebol vyslovene zlý. To však neznamená, že bol niekedy dobrý.

Draco Malfoy vždy bol, je, a aj bude Malfoy.

S desivo rozhodným pohybom chytil prsteň pevne do ruky a nasadil ho po vyše roku na svoj bledý prst. Dotyk studeného striebra bol dôverne známy, upokojujúci.

Hadove zelené oči zasvietili, keď odrazili svetlo. Pôsobil takmer živo, spokojne. Nachádzal sa tam, kde mal byť. Tam, kde patril.

A tam sa nachádzal aj jeho majiteľ.

*****

Napriek pokročilej nočnej hodine vládol v rozľahlej budove čulý ruch. Postaršia liečiteľka sa prepletala okolo pacientov s najrôznejšími chorobami a zraneniami, mieriac k výťahu.

Nastúpila, skontrolovala, či výťah mieri aj na štvrté poschodie, a ďalej sa venovala papierom, ktoré mala v rukách.

Smerovala na poslednú kontrolu tridsaťdvaročnej Deirdre Moran, ktorú ráno prepúšťali domov. Dierdre bola veľmi známy a diskutovaný prípad nielen v nemocnici svätého Munga. Jej príbeh sa nedávno nejakým nedopatrením dostal aj do novín, napriek tomu, že si to nemocnica ani ministerstvo nepriali - ale nezakázali to.

Pred viac ako rokom to bola vynikajúca a schopná aurorka. Jej tvrdohlavé presvedčenie ju však priviedlo až na nemocničné lôžko, keď sa otvorene vzoprela Rodolphusovi Lestrangeovi. Smrťožrút si na nej pri kliatbe Cruciatus naplno vychutnal svoje potešenie z bolesti svojich obetí.
Jej mozog sa proti utrpeniu nakoniec obrnil poslednou možnosťou - poprel existenciu vlastnej osoby. Keď neexistovala ona, nemohla existovať ani jej bolesť.

Lekári nad jej prípadom vyniesli jasný rozsudok. Deirdre mala zostať navždy pomätená, a už nikdy sa k sebe nemala vrátiť. Všetko sa podľa tohto predpokladu aj napĺňalo.

Až pokým neskončila vojna.

Vtedy za ňou prišiel na návštevu jej údajne blízky priateľ Roger Spavin, ministerský pracovník. Priniesol so sebou zvláštny prsteň, ktorý pôsobil priveľmi desivo na to, aby mohol patriť na prst tejto ženy. Tvorila ho lebka vtáčej hlavy s prázdnymi dierami namiesto očí, ktorú z každej strany držal jeden strieborný pazúr. Bol to jeden z tých rodových prsteňov, aké sa dajú zahliadnuť na rukách dôležitých rodín. Liečiteľka ho videla veľakrát pri kontrole pacientky a nikdy sa nemohla ubrániť pocitu, že si pomýlil majiteľku.

Spavin však trval na tom, že ten prsteň pre ňu veľa znamená. Odporovať mu nemohla, pretože či už to bolo prsteňom - ktorý odvtedy z ruky nedala dole - alebo nie, Deirdre sa po čase začala zázračne zotavovať.

Najskôr sa u nej objavili nepatrné náznaky. Viac si uvedomovala svoje okolie aj seba. Začínala veci lepšie chápať. Mesiac po mesiaci sa jej stav zlepšoval, až bola nakoniec rovnako samostatná ako hocaký iný človek.

Jej stav mal však vážnu komplikáciu. Pamätala si všetko, dokonca aj svoju prácu. Len nie to najdôležitejšie. Ľudí. Rodina a blízki pre ňu boli úplne cudzie osoby a za ten rok zotavovania sa si k nim nedokázala nájsť cestu. Časom to dokonca spôsobilo, že oni tú svoju k nej akosi tiež začali strácať.

Pozerali na ňu a videli dcéru, sestru a priateľku, ktorú milovali. Po prvom pohľade sa však začínali vynárať rozdiely. Zmenila sa. Bola chladná, odťažitá a neprístupná. Bola cudzia.
Jej najbližší si dokonca postupne začali všímať rozdiely aj v tom jedinom známom - v jej výzore.
Chodila vyrovnanejšie, hlavu držala vyššie a viečka akoby neotvárala úplne.
Boli radi, že ju majú späť - alebo by aspoň mali byť radi - no čím viac sa navracala k sebe, tým viac sa vzďaľovala im. Jej matku niekedy pochytil strach, ktorý ju hlodal zvnútra, že sa jej dcéra nenavracia k sebe, ale k niekomu inému.

Liečitelia ich obavy chápali, no ich vysvetlenie bolo jednoduché. Po takomto zážitku a po stave, v akom sa nachádzala, sa jej osoba nemohla nezmeniť. Strata pamäti - aj trvalá - na jej najbližšie osoby sa v tomto prípade nemohla považovať za nič zvláštne.

Deirdre sa po prepustení z nemocnice má po čase opäť vrátiť k svojej práci aurora - po tom, ako si ju preskúšajú a opäť prejde skúškami. V tomto zostala jej pamäť nepoškvrnená. Až na nejaké drobnosti, ktoré však neboli pre jej práceschopnosť podstatné. Svojich kolegov si tiež nepamätala, vyzeralo to však, že po zotavení bude rovnako dobrá aurorka ako predtým. Žiť bude sama vo svojom londýnskom byte. Nezostali jej žiadne psychické následky, preto nemali dôvod zveriť ju pod nejaký dozor.

Jej rodina však mala zlé tušenie, že vo chvíli, keď Deirdre opustí nemocnicu, začne žiť svoj život a na nich si už viac nespomenie. Nemá predsa dôvod zaujímať sa o ľudí, ktorí pre ňu nič neznamenajú, a ku ktorým nič necíti. Trápilo ich to a zožieralo. Vo chvíli, keď ju získali späť, ju aj stratili.

Liečiteľka zamyslene vystúpila z výťahu a prešla k izbe s číslom sedemnásť. Na okamih zaváhala, potom potichu otvorila dvere.

Pacientka ticho sedela na posteli a hľadela pred seba. Dlhé havranie vlasy mala voľne rozpustené a strapaté. Bola to ďalšia zmena oproti jej kedysi uhladenému účesu.
Zaregistrovala prítomnosť svojej liečiteľky, ale nevenovala jej pozornosť. Až keď vošla do miestnosti a zavrela za sebou dvere, odtrhla Deirdre zrak od protiľahlej steny a obrátila bledomodré oči jej smerom.

Liečiteľka otvorila ústa, chystajúc sa ju pozdraviť, keď však žena uprela svoje oči schované pod ťažkými viečkami na ňu, slová sa jej zasekli v hrdle.

*****

Pri jednom zo stolíkov medzi stanmi na večierku zastavili dvaja muži. Ich široké postavy a ohnivé vlasy by mohli zavádzať ľudí v domnienke, že sú rodina. Obaja sa takmer automaticky porozhliadli po svojom okolí, uisťujúc sa, že nebudú rušení ani vypočutí.

"Nepáči sa mi to, Charlie," prehovoril potichu mohutný muž s hustou ryšavou bradou a tvrdým pohľadom. "Niečo sa u nás deje, niečo sa hýbe, ale nevidím to. Len to cítim."

"Ak to cítiš ty, Darragh, tak to zrejme nebude len pocit," ozval sa Charlie tlmene a stočil na muža svoj ostražitý pohľad. "Nikdy som si nemyslel, že zostanú ticho. Rok však ticho boli a mňa to nahlodáva, pretože mám pocit, že práve to nie je v poriadku. Nemám rád prílišné ticho od nepriateľov. Vždy to znamená, že sa niečo chystá. Že oni niečo chystajú."

"To je ale ten problém, Charlie. Obaja máme pocit. Ako ale zistíme, že je oprávnený? Budeme čakať, kým sa niečo stane?"

"Neviem, či nám zostáva niečo iné. Nemáme záchytný bod ani žiaden dôkaz, ktorého by sme sa mohli chytiť a zistiť to skôr."

Darragh mlčal a zahľadel sa niekam do diaľky. Jeho pohľad sa vzdialil tiež a na tvári sa mu objavila zachmúrená vráska.

"Možno..." začínajúca veta odznela do prázdna, keď znovu stíchol.

"Možno čo?" spýtal sa Charlie tvrdšie, než zamýšľal.

Darragh naňho pozrel a pohľad sa mu konečne vrátil do prítomnosti. "Možno moja sestra... neviem, niečo s ňou je."

"Darragh... tvoja sestra už nikdy nemala byť tvojou sestrou. Už nikdy nemala byť znovu sebou. Nepamätám si nikoho, kto by sa z takých následkov Cruciatu dostal - a ešte k tomu v relatívne rýchlom čase. Ak s ňou niečo je, tak myslím, že to je v poriadku."

"Nie je to v poriadku, Charlie. Rovnaké slová počúvam dookola od doktorov, tlačia mi ich do hlavy, ale ja ich tam nechcem. Hovoria pravdu, neznamená to ale, že to pravda je. Cítim, že to pravda nie je. Že s ňou nie je niečo v poriadku, nie však kvôli následkom svojho stavu. Dokonca ani neviem, či môžem povedať, že je niečo s ňou. Mám pocit, že to ani nie je ona."

"Ale to je-"

"Nie, nie je to normálne. Samozrejme, že človek bude mať následky, že sa zmení. Že sa dokonca možno úplne zmení. Lenže v nej nie je nič, Charlie. Nie je v nej nič z toho, čím bývala. Akoby sa stala presným opakom. Akoby sa stala niekým úplne iným. Deirdre je moja sestra, poznám ju. Ak by v nej niečo z mojej sestry bolo, cítil by som to. Jediné čo je jej, je telo."

"Nevlastná sestra. Možno-"

"Na tom nezáleží, je to moja sestra," odsekol muž prudko a ústa pod záplavou ryšavých fúzov sa mu zovreli do prísnej linky.

"Tak som to nemyslel."

"Myslel si to presne tak."

Charlie zdvihol ruky v obrannom geste. "Prepáč. Ja len... neviem, Darragh, neviem to posúdiť. Len nechcem, aby sme sa mýlili. Nakoniec, ako vravíš, je to tvoja sestra. Čo ak sa jej otočíš chrbtom kvôli falošnému pocitu."

"Pocity nie sú falošné. Mylné, nie však falošné. Sú jedna z mála vecí, ktorej môžeš veriť, ak im to dovolíš a nerobíš ich falošnými sám. Ja tým svojim verím. Nikdy by som sa jej neotočil chrbtom, len kvôli nejakým následkom. Len kvôli nejakej zmene. Hovorím ti však, Charlie.... to nie je moja sestra, je to len jej telo."

Znovu zavládlo ticho. Modré oči oboch ryšavých mužov na seba hľadeli v tichom porozumení. Jediné, čo mali ako dôkaz, boli ich pocity. A ich pocitom mohli veriť len oni sami.

"Takže si myslíš... že tvoja sestra je niekto iný?" položil otázku Charlie a zrakom opäť prebehol ich okolie.

Muž prikývol. "Myslím si, že niekto iný sa stal mojou sestrou. Neviem prečo, neviem ako. Pripadám si ako blázon už len kvôli tej myšlienke. Iné vysvetlenie však nevidím. A tie od doktorov sú len prázdne frázy. Pre nich je pacientka, nepoznajú ju. Ja áno. Viem to posúdiť a som si istý, že sa nemýlim."

"Tak potom... jediný spôsob, ako zistiť niečo bližšie, je dostať sa bližšie k nej. Posúdiť to ešte lepšie. Niečo sa dozvedieť."

"Neviem ako, Charlie. Nie je len cudzia. Je chladná a tvrdá. Niekedy z nej ide strach, a pritom nič nerobí. Ale ten pocit z nej... nepáči sa mi. Je mi zle len keď to hovorím, ale nič k nej necítim. Vôbec nič." V Darraghových očiach sa mihla bolesť, ktorá však rýchlo zmizla preč. Na bolesť nebol čas. Bolesťou svoju sestru späť nedostane.

"Možno to je dobre..." Charlie si premeriaval priateľa pred sebou a dobre skrýval ľútosť, ktorú k nemu cítil. "Ak to nie je tvoja sestra, tak sa k nej ako jej brat nedostaneš."

Znovu ticho.

Tvrdo pôsobiaci muž pred ním zaryto hľadel do stola, pomaly v sebe pochovávajúc bolesť zo straty sestry presne tak, ako sa to naučil. Vo chvíli, ako svoje obavy a pocity vyslovil nahlas, stali sa skutočnými. Charlie mal pravdu. Ak to nebola jeho sestra, on nebol jej brat. Bola niečo neznáme, niekto neznámy, a on musí zistiť kto. Tak, ako to robil celý život. Nezáleží na tom, že tentoraz sa to týka jeho rodiny. Nie je jeho rodina, nie je jeho sestra. Už nie. Na bolesť bude čas potom, vždy je čas potom. A ak nie je, o to lepšie.

Zhlboka sa nadýchol a odhodlane pozrel na Charlieho. "Máš pravdu. Zistím, kto to je."

Charlie pomaly prikývol. "Ak by sa niečo dialo... ak by si sa potreboval porozprávať, budem tu, Darragh."

Muž sa neusmial, napriek tomu jeho vážne slová pôsobili o to úprimnejšie. "Ja viem. Vždy si bol, Charlie."

Charlie natiahol ruku a položil ju na mužovo rameno. Znovu prikývol, potvrdzujúc všetko, čo v ich rozhovore zaznelo. Boli na to sami dvaja. Zatiaľ. Nevedeli ani, na čo sú sami - alebo na koho. Verili však svojim pocitom a verili sebe navzájom. To stačilo. Zatiaľ.

"A čo to dianie u vás v Škótsku?" zmenil Charlie tému, keď mal obe ruky opäť na stole.

"O tom sa porozprávame inokedy," Darragh kývol hlavou bokom od nich.

Smerom k mužom kráčala žena. Zvláštna žena. Jej vlasy boli biele, rovnako tak jej pleť. Ľahké sivé šaty za ňou povievali ako závoj. Oči mala smutné, plné bolesti a strát. Plné smrti. Smrti iných ľudí.

Charlie sa neubránil nepríjemným zimomriavkam pri pohľade na Darraghovu spoločníčku. Nikdy sa im neubránil. Nikdy si na ňu nezvykol a vedel, že si na ňu nikdy nezvykne. Vždy, keď ju videl, jej oči boli o niečo viac smutné, o niečo viac bolestné. Niesli zase o niekoľko smrtí viac. Nerád sa do tých očí pozeral.

"Zdravím ťa, Agrona," mierne sklonil hlavu smerom k príchodiacej. Keď stála bez pohybu, vyzerala taká jemná a bledá, že takmer veril tomu, že sa rozplynie, ak by sa jej dotkol. Niekedy mal problém veriť tomu, že je človek a nie duch.

Keď však vložila svoju tenkú ruku do Darraghovej a nerozplynula sa, opäť sa usvedčil v tom, že je skutočná.

"Charlie," pozdravila ho tichým oslovením, a on pocítil neznámy strach z toho, že táto žena vyslovila jeho meno.

"Ak ma ospravedlníte... hneď sa vrátim," Darraghov pohľad sa upieral k čiernovlasému mužovi obďaleč. Ospravedlňujúco sa usmial na svoju spoločníčku, pustil jej ruku a rýchlym krokom zamieril k mužovi, s ktorým zrejme potreboval niečo vyriešiť.

Ruka ženy pomaly dopadla späť k jej boku. Pozrela na Charlieho a on by v tej chvíli najradšej odvrátil pohľad. Oči mala čierne, jej zreničky zanikali, akoby tam ani neboli. Mal Agronu rád. Svojím spôsobom. Napriek tomu sa nerád ocital v jej spoločnosti. A zo všetkého najviac sa s ňou nerád ocital sám. Mál pocit, akoby oproti nemu stála sama smrť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Zaujala vás dejová linka s Deirdre a Darraghom?

áno
nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama