"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

7. Masky, masky, masky... I.

20. října 2014 v 19:24 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
12 dní do stretnutia

Vánok jej strapatil jemné pramene vlasov, keď sa obzerala okolo seba, hľadajúc záchranu v niekom známom. Nikto tam však nebol.
Všetka spoločnosť bola sústredená ďalej, vo väčších stanoch. Odrazu ľutovala, že s Desiré zašli až na okraj večierku.

Z jednej strany mala temné lesy, z druhej malý stan, v ktorom hrala pomalá hudba. A pred sebou nepokojnú postavu Freda Weasleyho, ktorá v nej v poslednom čase vzbudzovala príliš veľa emócií.

"Vyzeráš nejako vystrašene, Grangerová," bez ľútosti poukázal na jej neistotu.

Viac jej nebolo treba. Odhrnula si neposlušné vlasy z tváre a zabodla doňho pohľad. "Mám na to svoje dôvody. V posledných dňoch sa mi v tvojej prítomnosti nič dobré nestalo."

Jeho výraz sa nezmenil, len nozdry sa mu trochu rozšírili. Položil pohár svojho brata spolu s fľašou na zem, a potom mierne sklonil hlavu v posmešnom úklone.

"V tom prípade nebudeme pokúšať šťastie," vyhlásil nepríjemne zdvorilo a vykročil smerom k lesu.

Tak to bolo rýchle.

Premohla nehybnosť z prekvapenia a automaticky vykročila za ním.

"Fred, počkaj!" zvolala za jeho vzďaľujúcim sa chrbtom.

Chcela ho dobehnúť skôr, ako naozaj odíde. Jeho krok však bol príliš rýchly, a keď sa snažila dohnať ho, šampanské z pohárov v ruke jej špliechalo na kožu. Pripadala si neohrabane a smiešne.

Na jej prekvapenie sa však otočil, premeriavajúc si ju pohľadom. Videla na ňom príliš veľa emócií, čo sa často nestávalo, preto ju to znovu zneistilo. Bol nepokojný, rozrušený a zároveň ľahostajný, akoby mu jednoducho nezáležalo na tom, čo si o ňom ona alebo niekto iný pomyslí.

Odrazu jej to bolo ľúto. Nevedela, prečo vtedy obaja zobrali tú výmenu názorov tak vážne, ani prečo je medzi nimi odrazu toľko napätia.

"Správame sa ako deti," vyhŕkla skôr, ako by si to mohla rozmyslieť, keď zastala pred jeho vysokou postavou.

Chystal sa niečo odseknúť, no odpustil si to. Vystihla to presne. Povzdychol si, z vrecka vytiahol servítok a poháre jej zobral z ruky, aby si mohla utrieť lepkavú tekutinu z kože.

"Po dlhom čase s tebou musím súhlasiť," vyhlásil nakoniec nespokojne. Nie však nespokojne preto, že by jej musel dať za pravdu, ale preto, že to pravda bola.

"Potom by sme s tým mali prestať," zamrmlala potichu. Niekde v jej hlase, dobre sa skrývajúc, zaznieval prosebný tón. Ich hašterenie bola len ďalšia z vecí, ktorá ju unavovala.

"Také niečo sa ľahšie povie, ako spraví," útrpne sa uškrnul a podal jej jeden z pohárov. Druhý si nechal - nevedel, ktorej z nich patrí, no nedalo sa povedať, že by ho to zaujímalo. Potom si bez rozmýšľania sadol na zem, tvárou k lesu a chrbtom k hluku zo stanov - a tiež k nej.

Neisto za ním postávala. Jeho spontánne správanie ju vyviedlo z miery - nestíhala s ním držať krok. Nevedela, či si k nemu má prisadnúť, alebo jej dáva najavo, že chce byť sám.

Pozrela za seba a napoly sa otočila. Premýšľala, že si uľahčí situáciu a nechá ho tu. Pôjde za Ginny a ostatnými, alebo do stanu počkať na Desiré. Uvedomila si však, že tam v skutočnosti nechce ísť. Chcela zostať - a práve preto chcela tiež odísť.

Keď však pozrela na tichého Freda, zvierajúceho pohár šampanského v ruke, ako osamelo hľadí do tmavého lesa... nedokázala ho tam nechať.

Jej tichý povzdych zanikol v pofukovaní vánku, keď sa opatrne posadila vedľa neho. Čierne šaty sa jej nebezpečne vyhrnuli, ale mladík jej nevenoval pozornosť. Nenápadne si ich sťahovala dole, zamestnávajúc ruky, aby odviedla svoju pozornosť od ťaživého ticha.

"Niekedy ma to mätie," prehovoril odrazu do noci, no nemala pocit, že by hovoril s ňou. "Počas vojny... mal som pocit, že ak skončí našim víťazstvom, život potom nebude môcť byť iný ako šťastný. Keď človek vidí všetky tie hrozné veci, myslí si, že bez nich bude svet krajší, lepší. Aké maličkosti by mu mohli kaziť život, keď prežil niečo takéto? Neuvedomil som si, že aj keď vojna skončí, skončí len vo svete, nie vo mne. Že rovnako, ako ma ničila vtedy, bude ma ničiť aj potom - dokonca ešte viac.
Vtedy človek bojoval otvorene, niekoho stratil a nemohol na to myslieť, musel bojovať ďalej. Po boji ale odrazu zostane ticho. A tvoja pozornosť sa môže plne sústrediť na rany a straty. Odrazu nebojuješ s ničím vonku... bojuješ so sebou vo vnútri. Až vtedy začína skutočný boj. Ten ťažší."

Počúvala ho bez pohybu, len naňho upierala pohľad. Bála sa, že ak otvorí ústa, tak bytosť pred ňou, tá otvorená a zranená bytosť, uletí preč. Bála sa, že ju opäť nahradí Fred, navonok obrnený svojimi vtipnými poznámkami. Bála sa, že si uvedomí, čo hovorí, komu to hovorí a uzavrie sa pred ňou.

Uvedomila si, že práve tak, ako teraz hľadí ona naňho, hľadel doteraz každý na ňu. Tak, ako sa bojí pohnúť alebo vydať nepatrný zvuk len aby ho nechtiac neprinútila spamätať sa z toho chvíľkového zdôverovania sa, tak sa ešte nedávno správali k nej.

A pochopila, že je na tom rovnako ako ona. Ukrýva svoje pocity a problémy za masku, ktorú každý pozná, ktorú nikto nespochybňuje. Bol v tom však lepší, uveriteľnejší. U nej si všetci všimli, že nie je v poriadku, napriek tomu, ako sa snažila zakryť to. Upustila od Hermiony, ktorú každý poznal, preto si to každý všimol. Fred však zostal Fredom, nikto preto pod jeho masku nenazeral.

"Život po vojne nikdy nebude šťastnejší. Vráti sa do normálu, a znovu máš problémy ako každý človek. Problémy, ktoré ťa trápia a robia ťa nešťastným. A ako bonus niekde v sebe nosíš utrpenie a bolesť z vojny. Najhorší moment je možno ten, keď si uvedomíš, aká skutočná tá nádej bola a na akú falošnú sa premenila. Moment, keď si uvedomíš, že tvoj život bol lepší nielen pred vojnou, ale možno aj počas nej."

Otvárala ústa, chcela mu niečo povedať. Vyvrátiť to, utešiť ho, opakovať, že to nie je pravda, že je to možno len príliš čerstvé. Že to prejde.
Nepovedala však nič. Neutešovala by len jeho, ale aj seba. Vychádzali z neho slová, ktoré v sebe ona sama nosila. Ako by mu mohla vyvrátiť svoje vlastné pocity.

"Možno zniem nevďačne, mohli sme vyviaznuť s väčšími škodami. Oveľa väčšími. Ide však o pocit... zvláštny, prázdny pocit. Počas vojny človek nevie, či prežije, nevie, kedy sa to skončí. Sústredí sa na ňu celou bytosťou, a potom, keď je po nej... odrazu nevie čo so sebou. Nevie, čo robiť so životom, s ktorým vyviazol. Nevie, čo má od budúcnosti čakať, lebo sa jej počas vojny vzdal."

Bolelo ju to. Bolelo ju počúvať vlastné myšlienky.

Privrel viečka a zhlboka sa nadýchol. Potom na ňu pozrel.

Stŕpla, bála sa, že si uvedomil, čo jej rozpráva a bude to ľutovať.

Fredov výraz sa však nezmenil. Hľadel na ňu pokojne, dôverne a ľútostivo.

"Držal som sa od teba ďalej, Hermiona. Videl som, ako sa meníš, ako sa uzatváraš. Vedel som, čo cítiš, vedel som, čo si myslíš. Vedel som, že si na tom rovnako. A preto som sa od teba držal ďalej - videl som v tebe seba. Ako by som ti mohol pomôcť, keď som nevedel pomôcť sebe samému?"

Prekvapilo ju to. S Fredom si nikdy neboli natoľko blízki, aby si mohla s určitosťou všimnúť, že sa jej vyhýbal. Niekedy mala pocit, že sa jej stráni, význam tomu ale neprikladala. Najskôr mali všetci vlastné problémy, a potom sa ona ponorila do svojich natoľko, že svoje okolie prestala sledovať.

"Všimol som si to u teba však neskoro - už si mala postavené svoje múry. Obviňoval som tých, ktorí tomu mohli predísť. Pravdou však bolo, že som vedel, že som to ja, kto má najväčšiu šancu sa cez ne dostať - práve preto, že som sa cítil rovnako. Možno by som ti nepomohol, ale mohol som ťa pochopiť. A možno by ti pomohlo práve to pochopenie," rozprával pomaly, bez zaváhania. Niekde medzi tými slovami bolo roztrúsené ospravedlnenie. "Nič som však nespravil, o nič sa nesnažil. Ty si sa len hlbšie ponárala do seba a ja tiež. Ja som však mal Georgea, ktorý mi zabránil sa v sebe utopiť. Je mojou súčasťou, ťahal som ho preto so sebou. A to on nedovolil. Lenže ty si nemala nikoho, kto by sa nedal odradiť."

Jeho pohľad ju začal páliť. Bola pridlho ticho a on pridlho rozprával. Každé jeho slovo znelo dôvernejšie a vrývalo sa do nej stále hlbšie. A ona nevedela, čo na to povedať. Pripadala si, akoby takýchto rozhovorov za posledné dni zažila príliš veľa.

"Alebo aspoň nikoho, o kom by si vedela," dodal a odvrátil pohľad späť na tiché stromy.

"Prosím?" bolo prvé, čo na jeho doznanie povedala.

"Dnes som počul rozprávať Charlieho," stále hľadel pred seba. "Preto ti to práve dnes hovorím. Nejako ma to prefackalo a ja som mal pocit, že ti to dlžím - po tom, ako som svoju vinu preniesol na neho s tým, že mohol zabrániť tomu, aby si sa uzavrela. Reagoval som impulzívne. Ja som ti nepomohol, preto ma nelogicky naštvalo, že ani on. Keby to spravil, nemusel som sa cítiť previnilo ja. Ako vravím, prenášanie viny," pohŕdavo si odfrkol nad vlastným chovaním. "Počul som ten príbeh - o tvojej nočnej more, pri ktorej bol."

Ach.

Na viac sa jej myseľ nezmohla. Vlastne mohla byť rada aj za to, že to vtedy Charlie nikomu nepovedal. Necítila sa však príjemne, keď vedela, že to počul práve Fred.

"Odvtedy na teba dával pozor - potichu a z diaľky," hnedé oči obrátil na tekutinu v úzkom pohári a prstami ním začal pomaly krúžiť, čím rozvíril hladinu. "Nebol by rád, že som ti to povedal. Všetci sú však presvedčení, že najhoršie máš za sebou, tak už zrejme nepotrebuje byť nenápadný. A okrem toho, myslím, že si zaslúži, aby si to vedela. A ty si tiež zaslúžiš vedieť, že si mala počas ťažkých chvíľ svojho Georgea, ktorý sledoval každú tvoju zmenu, a ak by to hrozilo - tiež by nedovolil, aby si sa v sebe utopila. Tvoj George bol len nenápadnejší a tichší ako ten môj."

Hľadela naňho a vedela, že ak by na ňu pozrel, videl by prekvapenie v jej očiach. Mala pocit, že vedľa nej nesedí Fred, a zároveň, že je to po dlhom čase práve on. Bola rada, že jej poodhalil aj túto svoju stránku. Tú, ktorá sa netvárila, že je všetko v poriadku, že sa cez to preniesla. Vedela, že sa cez to dostáva aj svojimi vtípkami, nemohli byť len maskou, na to ich mal prihlboko votkané do povahy. Vtipné vety však nemohli zahnať ťažkú váhu mŕtveho Percyho na jeho rukách, ktorú musel ešte stále cítiť.

Nevedela, čo má povedať. Pripadalo jej, že hocaké slovo, hocaká veta, ktorá by z nej vyšla, by nebola dostatočná. Fred však nevyzeral, že by potreboval niečo počuť. Teraz už pohár držal bez pohybu a zamyslene hľadel na pokojný povrch hladiny.

Vlasy na krku mu odstávali a ona pocítila automatickú potrebu upraviť ich. Nespravila to, napriek tomu ruku k nemu natiahla a jemne ju položila na jeho plece.

Zhlboka sa nadýchol a pozrel na ňu.

Potom sa usmial. Nie zlomyseľne, škodoradostne, ani samoľúbo, ako to robieval pri svojich vtípkoch a poznámkach. Usmial sa takmer milo.

A možno trochu smutne.

Pokúsila sa vložiť do toho gesta všetko, čo nedokázala povedať. Že ho chápe a je mu vďačná za to, že sa jej zdôveril. A on to v tom jednom dotyku cítil.

Jeho plece sa pohlo, keď sa načiahol a vzal jej ruku do svojej. Napriek tomu, aká bola tá jeho bledá a ako studeno vyzerala, jej zovretie bolo hrejivé. Položil ich prepletené prsty medzi nich a ticho na ne hľadel.

Viac ani jeden z nich nepotreboval spraviť či povedať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama