"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

Hrejivý chlad (Hermiona / Lucius)

9. října 2014 v 20:43 | FirLy |  FF HP - Neočakávané jednorázové (vý)plody
Kričala.

Kričala, zatiaľ čo jej žena mrazivá nie svojím chladom, ale svojím krutým potešením, ryla do kože znamenie. Znamenie toho, čím bola, čím pre nich je a čím vždy bude, vďaka písmenám nenávratne vrytých do jej bledej pokožky. Jej krv, krv muklov, kvôli ktorej sa v bolestiach zvíjala na podlahe malfoyovskeho sídla, svojimi temnými kvapkami podčiarkovala zvrátený význam toho slova.

Humusáčka.

Práve tak jej kedysi dávno povedal Draco. Dávno vtedy, keď ich nepriateľstvo v časoch mieru bolo väčšie, než je teraz, keď obaja stoja na inej strane vojny. Teraz, keď ten istý Draco stojí za zúboženou, ale stále hrdo vzpriamenou postavou svojho otca, a snaží sa nevidieť to, pred čím jeho oči nechcú uhnúť kvôli rovnakej zúboženej hrdosti, akú v sebe uchováva Lucius. Keď nechce vidieť, ako jej Bellatrix ryje do kože slovo, ktoré kedysi on vryl do jej duše.

Nevnímala, pretože cítila. Cítila priveľmi a priveľa. Priveľa bolesti. Chcela pomoc, to jediné v nej v tej chvíli kričalo rovnako intenzívne, ako žeravé muky spaľujúce jej telo. Bellatrix svoje dielo dokončila, a teraz na ňu so šialenou spokojnosťou mierila prútikom a trestala ju za to, že nemala odpoveď na jej otázky. Akoby snáď mohla odpovedať, akoby vládala otvoriť ústa po tom, ako jej bolesť ochromila myseľ.

Pomoc, chcela pomoc. Potrebovala pomoc.

Obrátila svoje oči naňho, na jediného muža v miestnosti. Na jediného skutočného muža. Zúboženého a stále viac hrdého než ktokoľvek z nich. Jeho oceľovosivé oči sa do nej zabodávali s ľadovým chladom. Chladom, ktorý jediný mohol uhasiť žeravý oheň v jej tele. Nezaujímalo ju, kto je. V tej chvíli to ani nevedela. Nevedela ani, kto je ona sama, ale na tom nezáležalo. Na ničom nezáležalo, len nech to skončí.

A práve vtedy do svojho pohľadu dokázala vložiť to, čo by inak nikdy nedokázala. Pozrela naňho ako na muža, ktorého by inokedy nevidela.

Potrebovala, aby ju ochránil, a bolesť v jej očiach prepálila ľadovce v tých jeho.

Lucius Malfoy sa pohol a potichu kráčal k Bellatrix. Nie príliš rýchlo, ani príliš pomaly, ale kráčal a pozeral pri tom na Hermionu. Nevedel, prečo to robí, a neskôr si to určite odôvodní, ale teraz nie. Teraz ho príliš pálili oči mladej ženy krčiacej sa v bolestiach na zemi. Tak mladá, tak krehká... Premohla ho podstata silnejšia, než bol smrťožrútsky rád alebo malfoyovský rod. Bol mužom a ona ženou. V čase, keď naňho každý pozeral ako na niečo slabé, naňho ona uprela tie hrejivé hnedé oči s nekonečnou dôverou v jeho silu. A on to volanie, tú prosbu, nemohol ignorovať. Pretože vedel, že ešte len potom by bol slabý aj sám pred sebou. Až vtedy, keby ako silnejší muž neochránil nežnú ženu.

"To stačí, Bellatrix," prehovoril pevným hlasom a položil jej ruku na plece.

A ona prestala.

A bolesť ustala.

Nepočula, čo hovoria ďalej. Nebolo to podstatné. Bolesť prešla, muky skončili, oheň dohorel. Len na tom záležalo. A na mužovi, ktorý to zastavil.

Naposledy v ten večer si dovolila pozrieť do šedých oči Luciusa Malfoya. A odrazu jej ten chlad nepripadal taký ľadový.

Pocítila vďačnosť. A vtedy vedela, že mu už nikdy vďačná byť neprestane.

*****

Kráčala.

Kráčala bezútešnou chodbou a šťastie z nej mizlo každým krokom. Nasledovala tmavý chrbát strážnika, ktorý ju viedol k cele, jednej z mnohých.

Prechádzala okolo viacerých a slabosť v žalúdku silnela každou ďalšou sekundou. Už do nich nenazerala. Nemohla. Jední už ani neboli ľudskými bytosťami, druhí na ňu hľadeli s neľudskosť nenávisťou.
Koľkých z nich sem pomohla zavrieť, na koľkých pozerala, keď ich odsúdili. Videla to v ich očiach, v ich tvárach, že vedia, že ju poznajú a nenávidia. Horšie boli už len tie pohľady bez života, bez emócií. Bez duše.

Kráčala a premýšľala, ktorý z tých pohľadov na ňu uprie on.

Kráčala a nevedela, prečo kráča. Prečo tu je, prečo ide za ním.

Minister to vedel, Kingsleymu uviedla dôvod, prečo, pre Merlina, chce ísť do Azkabanu za Luciusom Malfoyom.

Ale nepamätala si ho. Načo. Určite to nebol ten skutočný.

Ale aký bol ten skutočný, to nevedela. Načo. Skutočný dôvod nepotrebuje odôvodňovanie.

Kráčala a premýšľala. Tri roky. Prešli tri roky a ona ani jednu noc nezaspávala bez spomienky na jeho búrkové oči za viečkami. Tri roky a Ron to s ňou vzdal. A mal vlastne čo vzdávať? Nevzdala to už predtým ona?

Oči, iba tie oči. Môžu oči, môže pohľad priviesť človeka k šialenstvu? Môže a privedie, ak ich znovu neuvidí. Boli to nakoniec práve tie oči, ktoré ju z jedného šialenstva zachránili. Nezaslúžia si to? Nezaslúžia si, aby namiesto toho bola šialená z nich?

Kráčala a odrazu nemala kam. Strážnik zastal, zahrkotali kľúče, zámok cvakol.

Ustúpil, aby mohla prejsť.

A ona odrazu nevedela, ako má kráčať.

Sedel tam, hlava sklonená. Nevidela jeho oči a odrazu sa bála. Bála sa, že v nich neuvidí nič, ani ten chlad. Pretože aj chlad bol stále niečo. Bála sa, že jeho pohľad bude rovnako mŕtvolný ako tie, ktoré videla cestou. Bála sa, že potom bude zaspávať s obrazom očí bez duše a bála sa, že potom už nikdy nezaspí.

Zošalie, ak tie oči neuvidí a možno zošalie, aj keď ich uvidí. Už na tom nezáležalo, pretože vedela, ktorú možnosť si radšej vyberie.

Vstúpila do cely. Sedel opretý o vlhkú stenu, vlasy pretkané šedinami z utrpenia mu zakrývali tvár. Aj v tom porazenecky zohýňajúcom sa chrbte, ktorý sa snažil udržať vystretý, sa zračil ten najposlednejší kúsok hrdosti, ktorý ho nemohol opustiť, pretože bol jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Pocítila nádej práve vo chvíli, keď sa za ňou dvere cely zavreli s prízvukom definitívnosti. Ak v ňom bolo niečo z Luciusa, musí tam byť aj Lucius samotný.

Keď utíchla ozvena zatvárajúcich sa dverí, zdvihol hlavu. A zdvihol aj oči, zabodnuté do zeme.

Až vtedy skutočne zošalela. Zošalela, pretože to nečakala. Nedúfala. Neverila, že by ten pohľad mohol byť rovnaký. Ale bol. Menej živý, menej chladný. Ale stále to bol on. Rovnako šedý, rovnako mužný a pevný ako v tej chvíli.

Zlomený, porazený, ponížený... a pritom stále rovnaký. Niekde hlboko, a ona práve do tej hĺbky pozerala, videla ho.

Teraz to bol on, kto ju žiadal o pomoc. Nie dobrovoľne, možno to ani nevedel. Jeho oči to však robili zaňho, tak, ako vtedy tie jej. A tak ako vtedy tie jej hľadeli na ňu inak, ako mohli kedykoľvek predtým.

On bol vtedy jedným z jej mučiteľov, čistokrvným čarodejníkom, ktorý ňou opovrhoval, nezáležalo jej však na tom. Teraz bola ona jednou z jeho väzniteľov, humusáčka, ktorou opovrhoval, jemu však na tom tiež nezáležalo.

V tých chvíľach neboli nič z toho. Boli len oni. Muž a žena. Obaja potrebujúci pomoc, a vždy im mohol pomôcť len jeden z nich.

Hľadel na ňu a nedokázal sa jej nasýtiť. Na tomto mieste zabudol, že existuje krása. A ona tam stála, tak jemná a nádherná, a ani si nebola plne vedomá toho, ako sem nepatrí. Jej čokoládové oči sa mu prepaľovali niekam hlboko dovnútra, a svojím teplom zohrievali mŕtvolný chlad, ktorý ho požieral zaživa.

Pozeral na ňu ako na ženu, ktorú predtým nikdy nemohol vidieť. Zahliadol ju len raz, na malú chvíľu, schúlenú na podlahe, ale hneď to rozumnými dôvodmi zahnal. Teraz mu nepridali rozumné ani dôležité. Pozeral na ňu pohľadom, akým na ňu nikdy nepozeral.

A ona mu ten pohľad opätovala. Bol to muž, ktorý ju ochránil, keď potrebovala jeho pomoc. A teraz potreboval on jej pomoc.

Pocítila potrebu sa oňho postarať. A vtedy vedela, že potrebu postarať sa oňho už nikdy cítiť neprestane.

*****

Stála.

Stála uprostred haly neprívetivej svojou honosnosťou. Pokúšala sa stáť pevne a nebojácne, neoklamala však svoju ruku, ktorá sa chvela spolu s prútikom.

Boli to ďalšie štyri roky. Štyri roky sa pokúšala dostať Luciusa z Azkabanu. Venovala sa všetkým jeho spisom, pátrala po všetkých jeho činoch, len aby sa utvrdila v tom, že si zaslúži tam byť. Len aby pred sebou zakryla to, že nechce aby tam bol.

Ponorila sa do toho tak hlboko, až prestala žiť. Prestala žiť, aby to dovolila jemu. Jej priatelia s ňou už dávno nehovorili. Ako by mohli, keď svoj život obetovala snahe oslobodiť Malfoya. Nezáležalo na tom, nič od vojny nebolo podstatné. Príde ďalšia a ona v nej umrie, alebo umrie predtým, ako príde ďalšia. Nebolo to jedno? Záležalo len na jej pocitoch, pretože na konci zostane sama. Len ona a jej pocity. A ona chcela, aby ich pred tým koncom naplnila. Možno bola šialená, určite bola šialená, už dávno sa tak cítila. Ani na tom nezáležalo, na ničom z toho. Len na tom, že sa jej to podarilo. Že ho odtiaľ dostala.

Svedomie jej utišoval fakt, že na slobode je aj Severus, ktorý prežil. Poznala tie dva spisy naspamäť. Jeho a Luciusov. Prekvapilo ju, aké podobné boli. Necítila spravodlivosť, keď ho videla na slobode, a potom si spomenula na Malfoyove oči obklopené zomierajúcimi dušami vo väzení. Snape sa k nim pridal kvôli svojej láske k Lily a ochraňoval jej syna. Lucius tam zostal kvôli svojej žene, svojej rodine, aby ochránil svojho syna. Ak mohol Severus oľutovať svoje chyby pod dohľadom Dumbledora, prečo by Lucius nemohol spraviť to isté za sedem rokov pod dohľadom dementorov?

Teraz tu stála v jeho sídle a nohy ju držali len neisto. Toľko rokov obetovala tomu, aby ho dostala na slobodu, a teraz ho na nej prvýkrát uvidí. Ale bola to vôbec sloboda? Bol uväznený v tomto dome, pretože ďalej ho pohľady spoločnosti nepustili. Nemohol sa tešiť ani z rodiny. Narcissa zomrela tesne predtým, ako sa vrátil. A Draco so ženou boli v zahraničí. Vrátia sa, raz. Ale nie teraz, nie teraz, keď tu bol jeho otec sám. A ona si odrazu nebola istá tým, či tu necíti rovnakú beznádej, ako cítil v Azkabane.

Stála a opäť premýšľala, čo povedala Kingsleymu, aby na prehliadku domu pustil práve ju. Nevedela, nepamätala si. A znovu to nebolo podstatné.

Podstatný bol muž, ktorý vyšiel z bočných dverí. Muž, ktorý ju vtedy dávno priviedol do šialenstva jedným pohľadom.

Stála a pozerala naňho. A on stál a pozeral na ňu.

Vlasy mal biele kvôli šedinám, vyzerali však takmer rovnako ako kedysi. V ich rovných prameňoch bola votkaná iná forma majestátnosti. Tá, ktorú môže mať len muž, ktorý prišiel o všetko, a napriek tomu je jeho chrbát vystretý. Znovu nadobudol svoju hrdosť, nie však hrdosť čistokrvného čarodejníka. Tá ho dávno prešla a jej zvyšky z neho vysali ústa dementorov. Svoju hrdosť, hrdosť Malfoya, ktorý svoj život dožije so vztýčenou hlavou a pohŕdavým pohľadom venovaným všetkým nepriateľom a všetkým, pre ktorých je nepriateľom on. Na ňu tak však nepozeral. Nemohol. Už nikdy ju neuvidí inak, ako ju videl v tú chvíľu, keď bola krehkou ženou, ktorá ho potrebovala. A v tú chvíľu, keď svojou krásou osvietila temné cely.

Hľadeli na seba a vedeli, že sa už inak neuvidia, už sa na nič nebudú hrať. Už nič nebudú skrývať. Pozeral na ženu pred sebou, na jej neposlušné vlasy, pramienky ktorých jej hladili líca, hnedé oči volajúce svojím hrejivým teplom, a nevedel sa ubrániť tomu, čo cítil.

Pozerala naňho a pocítila to isté.

Pocítila túžbu. A vtedy vedela, že už po ňom nikdy túžiť neprestane.

*****

Ležala.

Ležala v náručí muža, ktorého osudový pohľad ju k sebe nadobro pripútal.

Ležala tam už po toľký raz a stále cítila, akoby to bolo prvý.

Nevnímala nič, len jeho. Nikdy sa necítila viac mimo seba a zároveň tak veľmi sama sebou. Už nepohŕdali, neodsudzovali, nepredstierali, len milovali. Milovali seba a milovali sa.

Zľahka prechádzala po jeho hrudi. Brušká jej prstov tú cestu poznali naspamäť. Neviedla ich, oni viedli ju. Nepremýšľala, len vstrebávala teplo jeho tela. Bol krásny. Nebol mladý, zostarol a Azkaban ho strhal. Ale jeho vzdorne zovreté pery, šedý pohľad rozpaľujúci svojím chladom a každý postoj, každý pohyb vyjadrujúci jeho hrdosť, to všetko bolo príťažlivé. Jeho duša bola poškvrnená, natrhnutá, poškodená... čierna a temná, a predsa tam bola ľudskosť a s ňou cit. Ten posledný kúsok niečoho dobrého, čo venoval jej.

Pozrela do oceľových očí Luciusa Malfoya a bola si istá tým, čo cíti, pretože to pocítila silnejšie, než by považovala za možné.

Pocítila lásku. A vedela, že ho už nikdy milovať neprestane.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama