"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

6. Bratské nezhody a prázdny pohár šampanského I.

18. září 2014 v 17:17 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
12 dní do stretnutia

Strapatému mladému mužovi slnko zosvetľovalo čierne vlasy, keď stál a zrakom blúdil po okolí. Po jeho dome. Jeho domove.
Opotrebovaný nábytok sa postupne vymieňal za nový, krajší a menej pochmúrny. Zatuchlina, ktorá v dome prebývala už taký dlhý čas, nedobrovoľne ustupovala vôni natretého dreva a stien.
Starý dom zmobilizoval všetky svoje neobývané priestory, a tie sa spoločne snažili udržať nepriateľskú atmosféru rodiny Blackovcov. Mladí muži pobehujúci po miestnostiach so štetkami špinavými od farby a občas nejakým kusom nábytku však postupne lámali ich odpor a vnášali do domu smiech a radosť. Dom pochopil, že sa na ich úsilie môže len pasívne prizerať, a po čase svoju nepriateľskosť začínal opäť sťahovať hlboko do svojich stien. Nebol pripravený sa jej vzdať, ale zatiaľ musel ustúpiť.

"Musím uznať, že muklov obdivujem. Robiť tieto práce bez čarov..." mrmlal George, ktorý práve vošiel do dverí po tom, ako s Fredom preniesli von niekoľko ťažkých prašivých kobercov.

"Aký je vlastne zmysel tohto nečarovania?" zaujímal sa Fred, vyzliekajúc si spotené tričko. "Už by si to mal dávno hotové."

Harry pozrel s povzdychom na dvojičky. George sa opieral o rám dverí, po tvári mu tiekli kvapky potu, zatiaľ čo Fred si šúchal zlepené vlasy mokrou látkou.

"Už som vám to hovoril... jednoducho to chcem spraviť takto. Neuľahčovať si to. Chcem mať pocit, že som sa na tvorení svojho domova narobil tak, ako bolo treba."

"Chcel si dúfam povedať - vy ste sa narobili tak, ako bolo treba," rýpol si George.

"Vy ste sa narobili tak, ako bolo treba, zatiaľ čo som pozeral doblba a mal filozofické myšlienky o vlastnej budúcnosti," rozvinul to Fred. "Tie sú samozrejme náročnejšie ako prenášanie nábytku. My to chápeme, Harry, žiadne obavy."

"Sami ste chceli pomôcť, tak sa teraz nesťažujte," vstúpil do rozhovoru Charlie. "Trochu tvrdej práce vašim lenivým čarodejníckym rukám vôbec neuškodí," uzemnil ich tónom staršieho brata, ktorý sa od dvojičiek len neškodne odrazil.

"Nie všetci máme to šťastie, že sa nám svaly pokúšajú roztrhnúť rukáv trička," ohradil sa Fred. "Ak sa Harry chce stať robotným muklom, nikto mu nebráni. V jeho zmýšľaní je však lákavá medzera - hovorí o sebe, nie o nás. Tak ešte raz - prečo si nemôžeme pomôcť čarami?"

"Pretože sa prestaň vo všetkom rýpať," odsekol Charlie a vlepil ukecanejšej dvojičke hravé zaucho, keď sa prepchával okolo.

"Áno, mami," neodpustil si Fred.

Na rozlúčku hodil do tváre ich staršiemu bratovi svoje spotené tričko a spolu s Georgem sa opäť vyparili, aby pokračovali v práci.

"Hlavne kvôli nim nemaj výčitky. Robota im prospeje," ozval sa Charlie trochu tlmene, sťahujúc si bratove tričko z tváre. Znechutene sa naň zahľadel, potom pokrčil plecami a utrel sa doň aj on. "Keď už mi ho tak veľkodušne podal..."

Harry sa rozosmial. Doťahovanie Weasleyovcov bola jedna z vecí, bez ktorých by sa mu žilo len veľmi ťažko.

Dvojičky však mali pravdu. Na prerábaní svojho domu sa aktívne podieľal, dokonca v práci väčšinou pokračoval aj sám. No spomienkam sa ubrániť nemohol a často sa mu pri upratovaní stávalo, že mu nejaká vec pripomenula Siriusa alebo časy, keď tu spolu s Ronom a Hermionou prebývali. Vtedy práca nebola všetko, čo ho zaujímalo. Veľakrát zostal stáť a premýšľal.

Siriusova prítomnosť postupne vyprchala, no stále tu boli jej zvyšky, uchytené na tých najmenej očakávaných miestach. Niekedy ho videl ísť hore po schodoch, pískajúc si, alebo horlivo argumentujúceho za kuchynským stolom.

Chýbal mu. Stratil otca, ale našiel jeho priateľov. A potom stratil aj ich.

Maličká časť z neho tu chcela bývať aj preto, aby Siriusovi ukázal, že sa to dá. Že sa z tohto pochmúrneho domu dá spraviť šťastný domov. Aby tak spríjemnil zostávajúci čas jeho miznúcej prítomnosti, kým sa úplne vyparí.

Inokedy myslel na svojich dvoch najlepších priateľov, s ktorými sa tu pokúšali zachrániť čarodejnícky svet. Aj oni mu chýbali. S Ronom bol málo, stále niekde behal, pomáhal členom rodiny s čím sa len dalo. Po vojne zostal horlivejší, dodala mu sebavedomie.
S Hermionou to bolo presne naopak. To jej sa niekam vytratilo. Stále sa usmievala rovnako, so všetkými sa rozprávala a vyzerala, že je v poriadku. Chýbala jej však iskra. Žiadna v nej nehorela.

Už sa v nej ale nejaká objavila.

To mu pripomenulo...

"Hermiona sa včera rozprávala s Ginny. Aj so mnou. Ospravedlňovala sa, že sa o nikoho nezaujímala a sľúbila, že to napraví. Oboch nás hneď poctivo vyspovedala," oznámil Charliemu.

Nevedel, či o tom vie niekto iný okrem neho, ale ešte v prvých dňoch po vojne ho Charlie poprosil, aby mu o jej stave hovoril každú zmenu. Bol pri jej prvej nočnej more a Hermionu to zahanbilo. Odvtedy sa mu vyhýbala a pred ostatnými sa uzavrela. Vtedy zrejme začali jej problémy a ona si stihla vybudovať ochranný múr predtým, ako niekto stihol zistiť, čo sa s ňou deje.
Harry si tiež všimol, že to zrejme spustilo Charlieho ochranársky inštinkt voči nej. Nenápadne na ňu dával pozor.
Hermiona si však dávala pozor zase na to, aby na nej nikto nič vážne nevidel, čo mu prácu sťažilo.

Charlie sa zastavil uprostred pohybu a zvedavo sa zahľadel na mladého muža pred sebou. "Tak predsa?"

"Neviem, čo ju prebudilo. Vyzerala však trochu prekvapene, že sme si jej zmenu všetci všimli," zatiaľ čo rozprával, prešiel k jednej zo stoličiek, cez ktorú bola prehodená biela košeľa.

Čas chystať sa na večierok.

"Samozrejme. Hermiona sa prestala hlbšie zaujímať o svoje okolie aj priateľov. Nemohla upustiť od vlastnosti, ktorej strata by z nej kričala viac," zamyslene si prstami prehrabával ryšavé vlasy a sledoval Harryho. "Asi by som sa tiež mal ísť umyť a nachystať. Idem pre dvojičky."

Tričko si prehodil cez plece a otočil sa na odchod.

"Charlie..." zastavil ho opäť uprostred pohybu Harry.

So zdvihnutým obočím sa otočil. "Áno?"

"Odkedy ti na nej tak záleží?" Nemusel hovoriť na koho sa pýta. Obaja to vedeli.

V miestnosti zavládlo ticho.

"Od... tej nočnej mory," priznal nakoniec. "Spala vtedy v Rokforte, starala sa o ranených, ktorých nestihli previezť do nemocnice k Mungovi. Zostal som tam aj ja s Billom a niekoľkými chlapmi - obnova ešte len začala, všetko bolo zrútené, všade plno práce, nemalo zmysel chodiť stále domov a späť. Bolo tam však málo miest, kde sa dalo prespať, všetko to bolo len pár spacákov v učebniach, ktoré sa nezrútili. Spávala bokom od ostatných - Billovi to povedal niekto z jeho známych. Vraj máva v noci nepokojný spánok a nechce ich rušiť. Medzi rečou ma požiadal, aby som na ňu dal pozor, či je v poriadku. Predsa len... práve skončila vojna, reakcie niektorých ľudí sa nedajú predpovedať. Tú noc som spal v učebni s liečiteľmi, nikto ma nevyhodil, mali starosti s inými vecami. Nikde ani nebolo uvedené, že nemôžeme spať kde chceme, ľudia sa len prirodzene sami roztriedili. Nevedela, že som tam - keď som prišiel, už spala. A ja som nečakal, že by sa niečo stalo. Uprostred noci ma ale prebudil krik. Všetci vyskočili, báli sa, že sa opäť niečo deje. No kričala Hermiona, dlho, a stále sa neprebúdzala. Bol som pri nej prvý. Najskôr som jej musel chytiť ruky a priklincovať ju k zemi. Stále sa metala. Potom som sa ju snažil prebudiť, spolu s nejakou ďalšou liečiteľkou. Úprimne Harry... nikdy som nevidel niekoho prebúdzať sa zo sna tak dlho. Akoby bola celou bytosťou tam a nedokázala sa vrátiť späť. Vydesilo ma to. Keď sa prebudila, stále kričala a vzlykala, musel som ju upokojiť. Trvalo to dlho. Ostatným som mrmlal niečo o tom, že som jej príbuzný a zvládnem to. Niektorí začali vravieť mená liekov na upokojenie, ale opakoval som, že majú odísť. Prišlo mi to správne. A oni počúvli."

Neprítomne stál uprostred kuchyne a Harry videl, že tentoraz je to Charlie, kto je celou bytosťou inde. Niekde v zničenom Rokforte s kričiacou Hermionou v náručí.

"Bola vystrašená, celá sa triasla," pokračoval zamračene pri tej spomienke. "Ani ma nevnímala. Držal som ju tak pevne, až som sa bál, že jej ublížim. Vyzerala priveľmi krehko, no ja som ju chcel udržať v realite. Na druhý deň som si našiel škrabance z toho, ako silno mi vtedy zatínala nechty do rúk."

Vo dverách sa zjavil Fred. Z výrazu jeho tváre bolo jasné, že z rozhovoru zachytil podstatnú časť. Čeľuste mal zaťaté, ale nedalo sa povedať z akého dôvodu. Harry nič nepovedal. Už bolo aj tak neskoro, aby na neho upozornil.

"Neviem, ako dlho som tam sedel a držal ju v náručí. Bola to ale veľká časť noci. Nedokázala sa poriadne upokojiť. Vyľakala ju nočná mora, a potom ju vyľakalo to, čo s ňou spravila. Keď sa dala dohromady, bola zahanbená, že som ju tak videl. Odvtedy som bol už len svedkom toho, ako sa postupne začala uzatvárať."

Hlas staršieho Weasleyho sa ticho rozliehal miestnosťou, vnikajúc do uší jeho dvom pozorným poslucháčom. Jeho modré oči sa postupne vracali do prítomnosti, až ich nakoniec vážne uprel na Harryho.

"Ak držíš ženu v náručí vo chvíli, keď je taká vystrašená, taká krehká a bezbranná... nemôžeš na to len tak zabudnúť. Niečo to v tebe zanechá a niečo prebudí. Samozrejme, že mi odvtedy na nej veľmi záleží," uzavrel tak ticho, až jeho posledná veta takmer zanikla.

Nikto neprehovoril.

Harry vedel len základ, celý príbeh počul až teraz. Hermiona bola jeho najlepšia priateľka, sám cítil veľkú potrebu ju chrániť. Dokázal pochopiť, čo mu tým chcel Charlie povedať.

S Fredom - stále ticho stojacim vo dverách, čo bolo samo osebe nezvyčajné - to však nebolo také jednoznačné. Prepaľoval bratov chrbát a nedalo sa odhadnúť, čo si myslí.

"Ak by si to povedal hneď, vedeli by sme, čo sa s ňou deje. Možno sme jej mohli pomôcť hneď na začiatku," ozval sa nakoniec, v hlase mu zaznievala výčitka.

Charlie sa otočil. Netváril sa prekvapene, že mal nezvaného poslucháča. Bol pokojný ako obvykle.

"Nevedeli by sme nič," odporoval. "Nočné mory po vojne? Vzácnejší sú tí, ktorí ich nemajú, než tí, ktorých trápia."

"Povedal si, že sa odvtedy začala uzatvárať. Nikto to nezastavil, pretože nikto nebol svedkom toho, že niečo nie je v poriadku. Len ty," inokedy veselý Fredov hlas naberal nebezpečný podtón.

"Tak ste si to mali viac všímať," prižmúril oči Charlie. "Robil som to, čo mi v tej chvíli prišlo správne. Bolo po vojne, mala právo na následky. Ak by sa v tom niekto začal vŕtať, len by sa usilovnejšie snažila zakryť, že niečo nie je v poriadku. Je to Hermiona. Cítila by sa zle, ak by sme sa v takých časoch starali o ňu a nie o tých, ktorí to potrebovali."

"Ona to potrebovala," zdôraznil Fred. Teraz už naozaj nepôsobil ani trochu prívetivo. "Keď sme si začali všímať, že nie je v poriadku, už bolo neskoro. Stihla sa uzavrieť, zatiaľ čo ty si jej pomáhal svojím mlčaním."

"A odkedy na nej tak veľmi záleží tebe?" vystrelil otázku Charlie, teraz už plne sústredený na svojho brata.

Fred mlčal a Harry sa odrazu cítil nepríjemne. Nebol zvyknutý na vážne konflikty medzi Weasleyovic bratmi. Tie čo zažil, väčšinou spôsobili dvojičky, žartujúce na Ronov účet. Nebolo to nič vážne.
Teraz však oproti sebe stáli dvaja bratia, u ktorých by výmenu názorov nepredpokladal. Vidieť napätého Charlieho s jeho vypracovaným telom, ktoré čelilo toľkým drakom, ako sa vpíja modrými očami do Freda, ktorého inokedy nezbedná tvár mala odrazu odstrašujúci výraz, nebolo niečo, na čo by bol Harry pripravený.

"Myslím, že je najvyšší čas ísť na večierok," prerušil neisto dusnú atmosféru.

"Máš pravdu," prisvedčil Charlie jeho slovám a podišiel k svojmu mladšiemu bratovi. Mali podobné postavy, dokonca aj tváre. Len farba ich očí sa líšila, a práve tie teraz zabodávali jeden do druhého. "Ak ťa to upokojí, tvoje rýpanie ju vždy vedelo rýchlo rozhorčiť. Možno si sa mal viac snažiť a časom by si "starú Hermionu" priviedol späť - keď už vieš, ako sa jej dalo pomôcť lepšie než ja. Škoda len, že si sa od nej po celý čas držal ďalej." Tričko mu hodil k nohám a odišiel.

Fred sa nepohol, ale zrak z brata nespúšťal. Hodnú chvíľu hľadel za ním, aj keď tam Charlie už určite nebol.

"Idem po Georgea. Vidíme sa na večierku," zabrblal nakoniec niekam do chodby, na Harryho ani nepozrel. Vytratil sa na schodisku a tričko nechal bez povšimnutia ležať na dlážke.

Harry k nemu podišiel, opatrne ho zdvihol a prevesil cez stoličku.

Tak, to by sme mali. Pomyslel si, zatiaľ čo si zapínal gombíky na bielej košeli.

*****

V bočnej uličke Londýna sa zjavila postava zahalená tenkým plášťom. Veľká kapucňa prehodená cez jej tvár prezrádzala, že nechce byť spoznaná. Poobzerala sa okolo seba a aby sa uistila, že ju spoza rohu žiadny zblúdilec neprekvapí, spravila niekoľko krokov navyše. Prázdnym miestom sa žiadny z nich neozval, našľapovala ticho ako mačka.

Vyhrnula si rukáv na pravej strane a chvíľu hľadela na svoje zápästie.

Nakoniec sa zhlboka nadýchla a plášť zo seba v rýchlosti zhodila. Prsty ľavej ruky obkrútila okolo zápästia pravej a s tichým premiestnením opustila svoje miesto.
Na chladnom betóne po nej zostal len plášť, stále teplý od jej tela, a na jeho kapucni jeden dlhý plavý vlas.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama