"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

5. Prichádzajúca hrozba a obnovené vzťahy

27. srpna 2014 v 13:34 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
13 dní do stretnutia

Cez oblok v izbe pofukoval večerný vánok, rozháňajúc dusno v miestnosti. Hermiona ležala natiahnutá na svojej posteli, hľadiac do stropu. Kučeravé vlasy pokojne ležali rozprestreté okolo jej hlavy. Cítila sa unavená - za posledný rok sa málokedy cítila inak - no stretnutie s novou tvárou do nej vlialo energiu. Prebudilo ju. Odrazu cítila naliehavejšiu potrebu rozhýbať svoj život. Po vojne mal každý veľa práce, nikto ju nevinil za to, že si svoju budúcnosť nezariaďuje. Teraz sa však veci vrátili ako-tak do normálu, a ona už na svoju nečinnosť nemala ospravedlnenie.

Bolo po vojne a ju čakala budúcnosť. Nemôže sa jej vyhýbať.

Otočila hlavu a zahľadela sa na Ginny.

Tá sedela na posteli s bielymi šatami v lone. Ešte stále si ich s radosťou obzerala. Nemohla sa nasýtiť pocitu, že si kúpila na seba niečo pekné a nové. Nič vynosené, vypraté alebo vyťahané.

Hermionu pichlo pri srdci. Uvedomila si, že všetkých zanedbávala.

"Ako sa to vyvíja s Harrym?" spýtala sa potichu. Cítila sa zvláštne, zaujímať sa o život druhých po takom čase.

Ginny sa musela cítiť rovnako, pretože predtým, ako odpovedala, na ňu dlho ticho hľadela. "Pekné, že sa pýtaš," pousmiala sa nakoniec trochu ironicky. "Vyvíja sa to dobre. Konečne sa pustil do prerábania domu na Grimmauldovom námestí. K svojej tete sa nevráti, do Rokfortu už nechodí, a nechce navždy bývať u nás - aj keď mamka by si ho rada nechala. Nemal to tam rád, ale vyzerá to o niečo útulnejšie po tom, ako ste tam nejaký čas bývali. A okrem toho... je to jediné miesto, kde cíti prítomnosť Siriusa."

Ako rozprávala, pomaly skladala šaty, nepozerajúc na ňu. Nebola si istá, čo Hermionu prinútilo sa o nich odrazu zaujímať. Od vojny bola stále ponorená niekde vo svojom vnútri. Vedela, že s niečím bojuje a že nie je v poriadku. Často v noci otvorila oči a posteľ jej kamarátky bola prázdna. Inokedy ju zobudil jej krik.
Zo začiatku dúfala, že sa im raz vráti tá stará Hermiona, ktorá bude mať svoj život opäť do detailov naplánovaný a všetkých ich bude poháňať svojimi múdrymi rečami. Po niekoľkých mesiacoch sa tejto nádeje vzdala. Rovnako ako všetci, zmenila sa aj jej priateľka. Len o niečo viac.
Cítila z nej neistotu, akoby nevedela, čo robiť s budúcnosťou, ktorá jej odrazu bola daná. Občas sa ju snažila povzbudiť alebo sa s ňou porozprávať, ale nemalo to žiadnu odozvu. Nakoniec vzdala aj to.
Ak sa k nim Hermiona mala opäť vrátiť, musela tak spraviť sama. Bojovala so svojimi démonmi niekde vo vnútri, a keďže ich okrem nej nikto nevidel, tak jej nikto nedokázal pomôcť.

Teraz to však vyzeralo, že sa konečne snaží opäť naplno zaradiť a Ginny za to bola rada. Nemala potrebu jej vyhadzovať na oči to, že ich zanedbávala. Každý sa s vojnou vyrovnával po svojom, ak bol toto jej spôsob, a ak sa cez to tak dokáže preniesť, tak jej nemala čo vyčítať.

"Chce, aby som sa tam neskôr nasťahovala," pokračovala, keď odložila šaty na bok a uprela hnedé oči na priateľku. Mala potrebu zveriť sa jej, keď už sa zaujímala.

Hermiona sa prekvapene posadila na posteli, dlhé vlasy jej odstávali na všetky strany. "A čo tvoja mamka? Vie o tom?"

"Nie," priznala Ginny. "Ale tuší to. Nemám odvahu jej to teraz povedať. Bill o pár dní odchádza do Francúzska za Fleur. Charlie zostane, no keď bude mať pocit, že sa tu jeho práca skončila, vráti sa do Rumunska. Fred a George trávia väčšinu času v obchode, dokonca tam bývajú. Percy je..."

Zmĺkla a ospravedlňujúco hľadela na Hermionu. Nemohla to povedať. Ešte stále nie. Napriek tomu, akí si boli posledné roky cudzí, bol to jej brat a ona ho ľúbila.

"A Ron stále niekde behá," pokračovala rýchlo, zaháňajúc nával pocitov. "Naša rodina je veľká, a keď sme spolu, je nás plný dom. A potom odrazu všetci odídu a zostanem tu len ja s mamkou, pretože otec je stále v práci. Všetci majú plno roboty a ona tu behá po dome, snažiac sa udržať ho naším domovom. Občas mám pocit, že si nechce pripustiť, že jej deti už majú domovy inde.
Bola som jej malé dievčatko. To najmladšie dieťa, ktoré tu malo zostať najdlhšie. To, pri ktorom sa ešte dlho nemusela trápiť s jeho odchodom. Nedokážem teraz prísť za ňou a povedať jej, že aj mne sa už domov utvára inde. A beztak... ešte to je ďaleko."

Hermiona ticho sedela na posteli. Nahlodával ju pocit výčitiek. Ginny bola jej najbližšia priateľka, a predsa o jej pocitoch a plánovanej budúcnosti nič nevedela. Nezaujímala sa.

Čas to napraviť.

Postavila sa a bosá prešla k jej posteli. Usadila sa vedľa nej, jednu nohu zložila pod seba, druhú nechala na dlážke, podvedome sa pripravujúc na útek. Chystala sa odhaliť svoje city a to nespravila už nejaký čas. Natiahla sa a chytila ryšavé dievča za bledú ruku.

"Ginny..." vyslovila váhavo, nevedela, čo presne chce povedať. "Je mi to ľúto. Je mi ľúto, že som bola celý čas tak ponorená do seba. Že zatiaľ čo som chcela vyriešiť vlastné problémy, odvracala som sa od tých tvojich. Ty si sa snažila mi pomôcť a ja som sa pred tebou uzatvárala. Nikdy sa ťa ani nespýtala, ako sa máš. Je mi ľúto Percyho aj toho, čo si kvôli tomu spolu so svojou rodinou prežívala. Je mi ľúto, že som tu pre teba nebola.
Sľubujem ale, že to napravím. Že to doženiem. Už sa pred vami nebudem uzatvárať, ani sa od vás odvracať. Keď budeš mať problém, povedz mi ho. Budem ťa počúvať a budem ti pomáhať. Myslela som, že svoje problémy vyriešim tým, ak od nich ostatných udržím ďalej. Neuvedomila som si, ako som sa spolu s nimi vzdialila aj ja. Možno mi to pomôže. Ak budem riešiť problémy iných alebo ich aspoň počúvať, prestanem byť taká sústredená na tie svoje. A potom sa možno konečne dokážem sústrediť aj na niekoho iného."

Prekvapene zistila, že má mokrú tvár. Potláčané emócie sa z nej konečne dostávali von v podobe teplých sĺz, tečúcich po jej tvári.

Ginny na ňu pozerala rovnako uslzená. Zaplavil ju pocit radosti, že má svoju priateľku späť. Neuvedomila si, ako jej chýbala, až pokým sa jej nevrátila. Objala ju a obe sa rozosmiali. Pripadali si hlúpo, ale boli šťastné. Po dlhom čase nemysleli na nič iné, iba na seba a nič ich netrápilo. Celý rok povrchných rozhovorov bol zabudnutý a pred nimi sa rozprestierala budúcnosť, keď sa opäť mohli niekomu zveriť a spoľahnúť sa jedna na druhú.

"Vieš... len tak niečo ma nerozplače," obhajovala sa Ginny, zatiaľ čo si utierala s úsmevom slzy z tváre.

"Poznačím si, že sa mi to podarilo," smiala sa Hermiona, dlaňou zotierajúc pocity zahalené v kvapkách slanej vody.

Potom zvážnela.

"Myslím, že mám čo doháňať... budeš mi musieť všetko porozprávať," stisla jemne kamarátkinu ruku. "Čo škola? Už si si to premyslela?"

Ginny dochodila posledný ročník Rokfortu hneď, ako sa v ňom dalo učiť. Hermiona sa spolu s ostatnými bývalými siedmakmi venovala ich obnove a neskôr určitý čas tiež dobiehaniu učiva, aby im ministerstvo mohlo uznať konečný ročník. Obávali sa, že výučba počas Voldemortovho režimu mohla žiakov negatívne poznačiť, ale všetko prebehlo hladko.
Spôsobilo to však, že Hermiona a Ginny sa teraz nachádzali na rovnakej ročníkovej úrovni.

"Rozprávala som sa o tom s Harrym a myslím, že najlepšie bude, ak pôjdem spolu s ním na výučbu za aurora. Neviem si predstaviť nič iné, čo by som chcela robiť. A tiež nič, v čom by som mohla byť rovnako dobrá," na tvári sa jej zjavil samoľúbi úškrn, čím opäť raz utvrdila svoju podobnosť s dvojičkami. "A čo ty? Premýšľala si nad niečím?"

Jej otázka znela opatrne. Vedela, ako málo teraz Hermiona svoju budúcnosť plánuje.

"Pár krát. Hlavne v tie povojnové dni, keď bolo všade plno zranených, o ktorých sa bolo treba postarať. Bavilo ma to. Nemyslela som pri tom na seba, ale na iných. Vždy, keď sa niekomu prilepšilo, hrialo ma to pri srdci. Chcela som to robiť. Odvtedy som na svoje budúce zamestnanie myslela iba raz, no nič iné ako liečiteľ ma nenapadlo," priznala a zrazu sa jej uľavilo.

Naozaj hovorím o svojej budúcnosti...

"Bola by z teba výborná liečiteľka, Hermiona," tentoraz to bola Ginny, kto jej povzbudivo stisol ruku.
"S tou svojou vzdelanou hlavou by si zvládla kričať na celé oddelenie, ako majú veci robiť poriadne. Možno by vďaka tebe stúpol počet zdravých čarodejníkov v krajine."

Pri tomto podpichnutí plesla Ginny po ruke. Musela však priznať, že tá predstava bola priveľmi reálna. Videla sa a dokázala si to živo predstaviť.

Čo si dokážem predstaviť, to dokážem aj uskutočniť.

Pery sa jej vytvarovali do širokého úsmevu, pretože cítila, ako nachádza stratenú istotu. Nedúfala, ani si nepredstavovala, že jej tak veľmi pomôže, keď k sebe niekoho pustí.

Ginny jej úsmev opätovala, vytušila jej pocity. Otvárala ústa, chystajúc sa niečo povedať, ale prerušili ju hlasy z dola.

"Harry a Charlie sa vrátili," skonštatovala a Hermiona videla, ako sa jej rozjasnili oči. Pustila jej ruku, pretože mala pocit, že ju väzní. Cítila, aké nepokojné zostalo jej telo a vedela, že sa chce rozbehnúť za nimi.

"Tak bež," kývla hlavou k dverám. "Idem hneď za tebou."

Viac červenovláske nebolo treba. Naposledy sa na priateľku usmiala a rýchlym krokom vyšla z dverí.

Hermiona chvíľu zo slušnosti počkala. Ani Ginny, ani Harry nemali radi, keď na nich ľudia počas ich chvíľok zízali. Chcela im dožičiť čas zvítať sa. Ak to správne pochopila, spolu s Charliem zveľaďovali Harryho dom na Grimmauldovom námestí.

Prstami prechádzala po prikrývke. V hlave toho mala plno, ale čas na premýšľanie bude neskôr.

Keď usúdila, že im nechala dosť času, zdvihla sa a vybrala sa za nimi.

Zo schodov videla, ako tmavovlasý mladík rukou objíma pás mladej ženy s ohnivými vlasmi. Usmiala sa. Ich láska bola prirodzená, nenútená, dávno vybudovaná spoločnými rokmi, počas ktorých hrali úlohu v živote toho druhého. Nepotrebovali sa ukazovať, ani to o sebe rozkrikovať. Jednoducho k sebe patrili a každý to videl.

Z Charlieho si stihla všimnúť už len jeho chrbát, keď znovu niekam odišiel.

"Ahoj, Harry," pozdravila svojho priateľa. Kedysi najlepšieho, teraz si tým už však nebola istá.

Viac ako rok som sa oňho nezaujímala. Pri takej priateľke každý časom nálepku "najlepšia" odstráni.

"Hermiona," srdečne sa na ňu usmial, akoby jej myšlienky nezdieľal.

Zahryzla si do pery, pretože pri pohľade naňho sa jej do očí opäť tlačili slzy. Dnes bola precitlivená.

"Nechám vás chvíľu o samote," oznámila Ginny a pohľadom zastavila Hermionine prípadné protesty. "Potrebujete to. Obaja."

Harrymu venovala ľahký bozk do kútika úst a vykrútila sa z jeho objatia. Cestou prešla okolo priateľky, ktorej jemne pohladila plece. S povzbudivým žmurknutím vyšla späť do svojej izby, nechávajúc bývalú nerozlučnú dvojicu napospas osudu.

"Ginny mi stihla oznámiť, že sa opäť naplno zaujímaš o svet okolo seba. A ľudí v ňom," prehovoril opatrne. Uvedomila si, že s ňou zaobchádzajú v rukavičkách. Ako s motýľom, pri ktorom nechcú spraviť prudký pohyb, aby im neuletel.

To som bola mimo až tak očividne?

S každým sa zhovárala normálne. Ani spoločnosti sa nevyhýbala priveľmi. Nikomu ale zrejme neušlo, že sa o nič a nikoho nezaujímala hlbšie, a že niekde po ceste stratila samú seba.

"Asi je na to už pravý čas," pousmiala sa neisto.

Podišiel k nej a ona si uvedomila, aký je vysoký. Ako dospel. A ako veľa vo vojne stratil.

"Harry-" chcela sa znovu začať ospravedlňovať, ale prerušil ju objatím. Bolo nemotorné ako obvykle, ale tiež rovnako hrejivé.

Stíchla, pokúšajúc sa dostať svoje pocity pod kontrolu.

"Neospravedlňuj sa, Hermiona," zahuhlal jej do vlasov a potom sa odtiahol. "Prvé týždne po vojne, hneď ako to na mňa doľahlo, som nedokázal fungovať. Možno by som sa ešte teraz utápal, ale mal som pri sebe Ginny. Pred jej ohnivou povahou som sa nemal kam ukryť a nakoniec sa jej podarilo udržať slabý plamienok aj vo mne. Postupne rástol a ja som si uvedomil, že mojim mŕtvym priateľom a rodine nepomôže, ak sa stanem fungujúcim telom bez života. Zomierali, aby sme my mohli žiť. A to robím. Žijem. Na smrť bude dosť času, keď príde."

Uprel na ňu svoje krásne zelené oči. Spomenula si na Desiré, ktorá by tie jeho svojimi sýtymi zatienila. Teraz tu však nebola a oči mladého muža boli rovnako jasné ako v deň, keď sa zoznámili. Dokonca jasnejšie, akoby v nich horel ten plameň, ktorý spomínal.

"Nie všetci sa z toho však dokážu dostať. Ak ti to zabralo rok, tak ti to nikto nebude vyčítať. Zostane to v nás do konca života, preto to nepotláčaj a nebojuj s tým. Prijmi to a nauč sa s tým žiť. Potom ťa to bude strašiť menej," pohladil ju po líci, potom ustúpil.

A ako zmúdrel.

Ruky si musela skrížiť na hrudi, aby zabránila nutkaniu udusiť ho objatím. Boli si blízki. Vždy boli a vždy budú. Ak sa jeden z nich hádal s Ronom, ten druhý tam bol vždy preňho. Za ten čas, keď hľadali horcruxy a Ron ich opustil, ich priateľstvo sa prehĺbilo. Občas si sama nebola istá, čo v tých chvíľach znamenal ich vzťah. Boli ako brat a sestra? Najlepší priatelia? Niečo viac?
Teraz, hľadiac na známu tvár strapatého mladíka pred sebou, vedela isto len jednu vec. Nikdy sa nenájde muž, ktorý by pre ňu bol lepší priateľ ako Harry Potter.

"Ďakujem," zašepkala. Viac nebolo treba, chápal ju.

Pery mu zvlnil úsmev. "Ty vieš, že nemáš zač."

Prikývla.

"Povedz mi ale úprimne, ako sa máš?" spýtal sa so starosťou v hlase.

Neodpovedala hneď. Chcela byť úprimná. "Lepšie. Cítim sa istejšie, všetko sa mi začína ustaľovať, naberať jasnejší tvar. Už dokážem premýšľať o budúcnosti, dokážem pripustiť, že ma nejaká čaká. Že nezmizne hneď, ako ju začnem plánovať."

Úsmev sa mu rozšíril. Pozeral na ňu s radosťou, šťastný, že sa opäť našla. "A čo rodičia? Ako to zvládajú?"

"Dobre. Občas mi vyčítajú, že som ich z toho tak odstránila. Ich rodičovský cit ich núti myslieť si, že som ich jediné malé dievčatko a oni mi mohli nejak pomôcť. Ale obaja boli vždy veľmi racionálne založení, takže to od začiatku chápali. Vedeli, že nemohli nič spraviť a že toto bola najbezpečnejšia cesta. A tiež chápu, ako veľmi som sa vtedy musela obetovať."

Cítila sa zvláštne. Všetko sa to odohralo tak dávno a oni to preberajú až teraz. Mohla si za to však sama.

"Ginny mi vravela, že dávaš dokopy dom na Grimmauldovom námestí," otočila tému radšej späť naňho. "Myslela som, že sa tam cítiš zle..."

"Cítim. Cítil som sa," zaváhal, akoby si sám nebol istý. "Ten dom je nepríjemný a nemá v sebe zrovna priateľskú atmosféru. Ten kúsok prítomnosti čo v ňom po Siriusovi zostal je skľučujúci. A zároveň ma tam práve to drží. Chcem dať tomu domu šancu. Ak tam budú bývať iní ľudia ako zatrpknutí Blackovci s láskou k čistej krvi, možno časom nasaje pozitívnejšiu atmosféru. Dovtedy ho stačí trochu prerobiť a spraviť útulnejším."

"Budeš mi to tam musieť ukázať. Budúce rodinné sídlo Harryho Pottera," šťuchla ho pod rebrá a so smiechom uskočila, keď sa natiahol, aby jej to oplatil.

"Môžem sa ťa spýtať ešte na niečo?" začal váhavo, keď mu odtancovala z dosahu.

Zastala niekoľko metrov od neho a zvedavo naklonila hlavu na bok. "Áno?"

"Čo sa stalo medzi tebou a Ronom? Vieš aký je... moc mi toho nevysvetlil - aj keď sa snažil."

Zaváhala. Sama si tým nebola istá, nevedela, ako to vysvetliť niekomu inému. "Jednoducho... to odišlo. Toľké roky sme boli priatelia, postupne si na seba zvykali a obom nám to prišlo prirodzené, že sme skončili spolu. Avšak po čase to začalo naberať spätný ráz. Z lásky sa stávalo priateľstvo. Nedokázali sme spolu byť ako pár, začalo to byť neprirodzené, akoby nás do toho nútili okolnosti. Neviem Harry... postupne sa to vytratilo. U oboch. Napriek tomu mám pocit, že Ron si občas nahovára, že to mohlo fungovať. Vieš aký je. Ľahko zabudol na vlastné pocity."

"Viem," prisvedčil vážne, ale potom sa zoširoka usmial.

"Škoda, mohli sme sa obaja votrieť do rodiny. Ani Ginny, a ani Ron nemuseli vedieť, že je to v skutočnosti len kvôli koláčom pani Weasleyovej," zažartoval a pohľad mu zabehol ku schodom. Videla, že už znovu myslí na Ginny. "Ale ešte to nie je stratené. Ron má stále dosť bratov," podpichol ju tentokrát on, na čo sa - ani sama nevedela prečo - začervenala.

"Hovoril niekto o úžasných bratoch nášho neúžasného Rona?" zjavil sa za ňou vo dverách George, ryšavé vlasy mal rovnako strapaté ako Harry. "Rád vyrušujem - zohnali sme ti ten nábytok. Fred už je v dome a z toho, čo som počul, mal zaujímavý rozhovor s Kreacherom o zradcovskej krvi, takže by sme tam mali ísť skôr, ako sa rozhodne na ňom vyskúšať jeden z našich vtipov. V poslednom čase mali dosť zlomyseľný ráz."

Neodpustil si žmurknutie Hermioniným smerom, keďže zachytil poslednú časť rozhovoru. "O tom vtieraní do rodiny sa môžme dohodnúť, keď sa vrátim."

"Tak to sa ponáhľaj," oplatila mu to, načo sa rozosmial a zmizol zase vonku.

"Som rád, že sme sa konečne porozprávali," usmial sa na ňu Harry a vybral sa za zrzkom k východu. "Ospravedlň sa Ginny za mňa. V dome bude teraz veľa roboty. Aj s dvojičkami a Charliem prídeme asi až zajtra na ten večierok. Naozaj ma to mrzí, ale nepočká to."

Zastal tesne pred ňou, v očiach mu hrali iskričky. "A ak si vezmeš k srdcu radu od priateľa.... Fred je ten krajší."

Oplatil jej šťuchnutie pod rebrá a skôr, ako stihla zareagovať, obišiel ju a zmizol za dverami.

Stála na mieste, zatiaľ čo jej mozog spracovával všetky emócie. Dnes toho na ňu bolo akosi priveľa. Pripadala si, akoby Desiré nebola jediný nový človek, ktorého stretla. Všetci okolo nej, aj ona sama, boli noví. Zmenení. Ak by sa rok venovala svojmu okoliu, videla by zmeny na ľuďoch postupne. Teraz ich musela spracovať všetky naraz.
Bola však šťastná. Už sa necítila tak veľmi oddelená zábranou od druhých alebo jej vlastného ja. Dnes svoje múry začala búrať a opäť sa našla. A našla aj svojich priateľov, ktorí na ňu tak trpezlivo čakali.

Fred je ten krajší, zašepkal jej v hlave Harryho hlas.

Zmĺkni, odsekla a vybrala sa späť do svojej izby.

*****

Na Londýn sa vzniesol večer a priniesol so sebou šedé mraky. Ulice boli napriek tomu rušnejšie ako počas dňa. Vyzeralo to, že obyvateľov mesta výnimočne slnečný deň nepotešil, ale unavil. S prichádzajúcim dažďom nabral vzduch sviežosť a do večernej atmosféry mesta vstúpili už aj tí, ktorí sa dovtedy skrývali v domoch so zapnutou klimatizáciou.

O niečo ďalej, v uličkách, kde hustota ľudí postupne klesala, sa nachádzal ošarpaný podnik. Napriek nepríťažlivému dojmu bol zvnútra útulný, nemal však to šťastie, aby sa mohol nachádzať v bohatšej štvrti. Zavítali sem preto len chudobnejší zákazníci, občas sa tu dokonca objavili indivídua, ktorým by sa človek rád vyhol. V dnešný večer miestnosť šumela početnými rozhovormi.

Len jeden stôl bol tichý.

V odľahlej časti sedela osamotená žena. Tvár jej zakrývala zelená kapucňa z kvalitnej látky. Bola strnulá a bez pohybu, avšak pôsobila elegantne. Na prvý pohľad vyzerala, že patrí do vyššej triedy.
Niekoľko zákazníkov na ňu nenápadne pokukovalo. Nikto z nich sa však neodvážil podísť bližšie. Telo držala napnuté ako luk a žiadny z nich nechcel byť ten, na koho vystrelí.

Zavŕzgali dvere a do miestnosti vošla ďalšia zahalená postava. Muklovskí zákazníci sa začali nepokojne ošívať. Postavy, ktoré majú tváre ukryté pod kapucňou nevzbudzujú pocit bezpečia nikde, ani v zapadnutejších miestach. A už vôbec nie počas teplého júlového večera.

Odrazu z ich očí vymizla nedôvera, zmätene pokrútili hlavou a odvrátili zrak od zahalenej ženy. Tá si z tváre sňala kapucňu, takže sa jej husté čierne vlasy rozostreli po chrbte a vykročila k žene v rohu miestnosti, akoby tam okrem nich nikto iný nebol.
Pomaly sa usadila na skromnú drevenú stoličku, ktorá dotyk šiat z tak drahej látky za svoj život ešte nepocítila.

"Vidím, že si nedôverčivá už aj voči mágii," prehovorila tmavovlasá žena pokojným tónom, oprašujúc si z rukávov smietky, čo sa jej tam stihli prichytiť.

"Kúzlo na odvrátenie pozornosti ju často privolá," prehovorila Narcissa potom, ako si tiež odkryla tvár.

Chudou rukou si uhladila svoje blonďavé vlasy.

"Podozrievaš ministerstvo, že ťa sleduje?"

"Viem, že ma sleduje. Nosím priezvisko Blacková-Malfoyová. Potrebujú iné dva zvučné dôvody na to, aby na mňa dohliadali?"

Žena oproti nej prikývla. "Mohol by to však byť problém pri stretnutiach. Nemôžeme si dovoliť mať ministerstvo za zadkom."

"Každý z nás je bývalý smrťožrút. Nie som jediná sledovaná. Alebo hľadaná," uprela pohľad na svoju spoločníčku.

"Väčšina z nás je hľadaná. To znamená, že nevedia, kde sme. Problémom sú tí, ktorí sú sledovaní," opätovala Narcissin pohľad.

"Viem, čo tým chceš povedať, Ester. Dohoda znela, že sa to všetko vyrieši na prvom stretnutí."

"A ja nechcem, aby to stretnutie bolo aj naše posledné. Musíme byť opatrní," v hlase jej zaznel chlácholivý tón.

Narcissu to však podráždilo. "Hľadaní sú rovnaký problém ako sledovaní. Toľko smrťožrútov, po ktorých sa usilovne pátra, na jednom mieste..." nechala hrozbu zaznieť do prázdna.

Ester to odmávla elegantným pohybom ruky.

"Celé stretnutie je obrovské riziko. Robíme, čo sa dá, aby sme predišli odhaleniu. Preto chcem, aby si bola opatrná," kútiky úst sa jej takmer zdvihli do upokojujúceho úsmevu.

Rýchlo sa však vrátili na pôvodné miesto, keď sa žena lepšie usadila na stoličke.

"Som tu však pre niečo iné," tón jej hlasu bol vážny. "Od zajtra do stretnutia som mala prebývať u vás. Spolu s jednou osobou. Myslím, že je najvhodnejšia chvíľa na to, aby si vedela, aký hosť bude pod tvojou strechou."

Narcissa pod stolom nepokojne spojila ruky. Pobyt Ester Dolohovovej v ich sídle by bol sám osebe nebezpečný. Nepotrebovali prítomnosť ďalšej osoby na zväčšovanie rizika. Sľúbila však, že prijme dve osoby, preto by protesty už boli nevhodné. Teraz ju ale pochytil strach z toho, koho jej spoločníčka so sebou privedie.

Pozerala na tmavovlasú ženu pred sebou a čakala na slová, ktoré sa chystali vyjsť z jej úst, ako na rozsudok. Veľa krát spochybňovala svoje rozhodnutie znovu sa pridať k smrťožrútom. Vždy sa znovu uistila v tom, že je to pre ňu a jej rodinu správne. Od malička inam nepatrila a nikdy patriť nebude. S blížiacim sa stretnutím však jej napätie rástlo a každé nové riziko jej len pridávalo na starostiach.

"Privediem so sebou Freyu," vyslovila žena pomaly, akoby presne vedela, na čo Narcissa myslí a nechcela ju vystrašiť.

Nie. Nie ona.

Hľadela na Ester so zhrozeným výrazom.

Nie Freya.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Ste zvedaví kto je Freya?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama