"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

4. Nočné mory, neznáma tvár a neporušiteľná prísaha

8. srpna 2014 v 23:45 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
13. dní do stretnutia

Osudy všetkých záviseli od nej. Na jednom jej pohybe, ktorý zastaví padajúce steny Rokfortu, vráti život mŕtvym telám a umlčí zaklínadlá smrťožrútov.
No ona sa nedokázala pohnúť. Celou svojou bytosťou tlačila proti neviditeľnej zábrane, ktorá ju držala na mieste. Vôľa spraviť jednoduchý pohyb prútikom ju zvnútra trhala, pretože sa jej nedarilo dostať von a telo sa nepohlo ani o milimeter.
Videla každý kút hradu, každú padajúcu stenu či letiace zaklínadlo. Každý pár očí, hľadiaci na ňu zúfalo s prosbou o pomoc, či vyčítavo, pretože jej nehybnosť ich všetkých zabíjala.
Nikdy v živote sa necítila taká bezmocná.
Greyback jej pred očami trhal nehybné telo Lavender, sklenný pohľad dievčaťa sa do nej vyčítavo zarezával. Mŕtve telá Lupina a Tonksovej ukazovali studenými prstami na ňu. Fred držal Percyho telo tak tuho, akoby z neho chcel vytlačiť smrť.
Cítila bolesť každého preživšieho aj ničotu každého mŕtveho. Vo vnútri plakala, kričala a kopala, zúfalo sa snažiac pohnúť sa a všetkých ich zachrániť.
V skutočnosti sa ani nepohla. Vyzerala ako vytesaná socha, bez pohybu a bez emócie.
Fred zdvihol hlavu a obrátil pohľad zničených očí na ňu.

"To ty si nás zabila, Hermiona," zasyčal, dopĺňajúc Nagini, ktorá sa zjavila za jeho chrbtom a pomaly svoje hladké telo obmotávala okolo neho. "Všetkých si nás zabila."

Konečne sa jej podarilo pretrhnúť svoju nehybnosť a s prudkým trhnutím sa posadila na posteli. Po lícach jej stekali zmätené slzy, zatiaľ čo oči sa prispôsobovali temnote naokolo.
Triasla sa a paplónom si musela zapchať ústa, aby udusila pretrvávajúce vzlyky a nevzbudila Ginny.

Nočná mora.
Nespavosť, neistota a nočné mory. Moje tri N.

Dýchanie sa jej darilo dostať pod kontrolu len ťažko a rýchlo bijúce srdce ju vôbec nepočúvalo. Kam sa pozrela, tam videla výjavy zo svojho sna a bezmocnosť v nej opäť začala rásť.
Pomaly sa vyhrabala spod prikrývky, položila nohy na studenú dlážku a vykročila k stolíku pri okne. Drevo pod jej nohami bolo jemné a pevné, no s každým krokom sa viac kĺzalo, až mala odrazu pocit, že spadne. Zachytila sa o operadlo stoličky a prekvapene rukou ucukla, keď sa dotkla hrubej látky.
Cez operadlo bola prehodená Fredova čierna mikina, ktorú tam včera nechala potom, ako opustila svoj dub. Zvyšok večera strávila v izbe, hypnotizujúc ju a snažiac sa pochopiť vlastné pocity. Nakoniec od únavy zaspala.
Teraz cítila, ako sa jej pri pohľade na ňu v očiach opäť zbierajú slzy a v temnote za ňou sa zhmotňovala jej nočná mora. Odrazu mala chuť utiecť čo najďalej od svojej postele.

"Hermiona?" ozval sa zachrípnutý hlas Ginny. "Deje sa niečo? Si v poriadku?"

Videla, ako sa dvíha na posteli a pretiera si oči.

"Len zlý sen," uistila ju rýchlo, snažiac sa tým upokojiť aj seba.

Chvíľu bolo ticho. Potom červenovláska odhrnula svoju prikrývku a rozospato sa na ňu zahľadela.

"Mňa neoklameš, Mia. Vrátili sa ti nočné mory, že áno?"

Neodpovedala, no ticho bolo rovnako usvedčujúce ako priznanie. Ľudia nestávajú uprostred noci pri okne vystrašený a rozospatý bez dôvodu.

"Tak poď sem," potľapkala Ginny na miesto pred sebou a posunula sa na svojej posteli ďalej k stene.

Hermiona pozrela na kúsok postele, o ktorý sa s ňou plánovala kamarátka podeliť. Odrazu sa cítila ako to malé dievčatko, akým kedysi bola, a ktoré liezlo pod paplón svojej mami vždy, keď malo zlé sny. Zatúžila ním znovu byť. Túžila sa vrátiť v čase a vidieť strašidlá, ktoré náruč jej matky dokázala spoľahlivo zahnať.
Bolo to ľahšie ako musieť sa zmieriť s prítomnosťou. Musela čeliť svojim pocitom z vojny, naháňať spánok, ktorý jej už dlhý čas usilovne unikal, hľadať samú seba a zabudnúť na Fredov obviňujúci pohľad a mŕtve telá priateľov, ktoré ju v noci strašili. Na to nestačila náruč ani jej matky, a ani tá, ktorá patrila Ginny.
Napriek tomu vedela, že sama už znovu nezaspí. S povzdychom sa naposledy zahľadela do noci a potom vliezla do postele za červenovláskou.

"Oni znovu odídu," zamrmlala Ginny na adresu jej zlých snov a o chvíľu na to sa jej dych opäť prehĺbil.

To si nemyslím. Smutne si povzdychla Hermiona a zavrela oči, snažiac sa zahnať výjavy z nočnej mory. Napriek tomu, že v to nedúfala, o niekoľko minút sa jej predsa len podarilo dolapiť spánok a zaspať v jeho nepokojnom náručí.

***

Prebudila sa so zvláštnym pocitom, že niečo nie je v poriadku. Opatrne otvorila viečka a uvedomila si, že vidí izbu zo zlej strany. Pozerala na svoju postel, ktorá z neznámeho dôvodu nebola pod ňou, ale oproti nej.
Potom zbadala Ginny, sediacu na dlážke a mozog jej konečne ukázal spomienku na nepokojnú noc. Skôr ako ju stihla spracovať, zamestnal jej myseľ výjav pred očami.
Všade po izbe boli povyhadzované veci zo starej skrine, čo slúžila ako šatník. Spod kopy farebného šatstva na ňu pozerali len hnedé oči ryšavého dievčaťa.

"Takže... zajtra ideme na večierok k Donnelovým - samozrejme, ideš aj ty - a ja si nemám čo obliecť," predvídala otázku Ginny. "To znamená, že keď sa naješ, tak ideme na nákupy."

Bledou rukou ukázala na stolík, kde sa k stropu vábivo vlnila para z teplej praženice. "A tebe tiež prospeje kúpiť si niečo pekné na seba. Aspoň prídeš na iné myšlienky."

Hermiona pochopila narážku na svoj nočný stav. Pri predstave celodenného chodenia pri nákupoch zo seba však dostala iba útrpný ston. Včera sa jej po rozhovore s Georgeom podarilo vyhnúť všetkej spoločnosti a dnešný deň plánovala stráviť podobne nespoločensky.
Dávajúc najavo svoje myšlienky, prevrátila sa na druhý bok, chrbtom k Ginny.

"To teda nie, Mia. Sľúbila si mi, že pôjdeme na nákupy a dnes svoj sľub splníš," zarazila jej červenovláska plány na ďalšie vylihovanie a stiahla ju z postele aj s prikrývkou.

***

Po obchodoch blúdili už viac ako tri hodiny, čo Hermionu začalo v tom teple unavovať. Svoje večerné šaty mala kúpené už v prvom obchode. Keď jej niečo padlo do oka, nepotrebovala nad tým dlho premýšľať.
Ginny bola iný prípad. Chcela svoju príležitosť využiť, ale hlavne sa chcela páčiť Harrymu. Pri každých vhodných šatách skončila pri obsiahlom rozbore toho, čo by sa mu na nich páčilo a čo nie, až sa nakoniec rozhodla, že nie sú dosť dobré. Potom sa vybrala zase ďalej, ťahajúc Hermionu, ako verného psíka za sebou. Chýbal jej už len stiahnutý chvost.

"Tomu sa aj tak bude páčiť hocičo, čo si na seba dáš," ubezpečovala ju, no slová sa míňali účinku.

Zatiaľ čo Ginny pitvala svoju ďalšiu obeť - biele priliehavé šaty - Hermiona blúdila medzi vecami. Bolo to dávno, čo bola v nejakom muklovskom obchode na nákupoch. Medzi nečarodejníkov od vojny takmer vôbec nechodila. Zvláštne ju deprimovalo sledovať ich, ako si neprerušene žijú svoj život. Práve muklovia boli časté obete Voldemorta a jeho režimu, no v skutočnosti nevedeli, čo sa deje. Ich svet neutrpel tak, ako ten čarodejnícky. Ani vo vnútri im nezostala taká stopa. Po vojne sa cítila od muklovského sveta oddelená neviditeľnou zábranou tak, ako nikdy predtým.

Nevšimla si, kedy sa zamotala medzi stojany so šperkami. Poobzerala sa okolo seba a usúdila, že na Ginny bude ešte nejaký čas čakať. Napadlo jej, že by mohla svoje čierne šaty na večer oživiť niečím strieborným.
Prstami zľahka prechádzala postupne po niekoľkých náramkoch. Napokon ju jeden s trblietavými kamienkami zaujal. Opatrne ho vybrala a položila na zápästie, snažiac sa dešifrovať spôsob zapínania. Príliš sa jej to nedarilo a náramok sa kĺzal, až sa jej zošuchol späť do dlane. Vyšlo z nej frustrované, ale tiché vydýchnutie.

"Ukáž, pomôžem ti," ozval sa jej pri uchu príjemný hlas.

Otočila sa za ním a zbadala pred sebou stáť plavovlasé dievča.

Hermiona nedokázala zamaskovať svoju prekvapenú reakciu, ktorú vyvolal jej výzor. Dievča, alebo skôr mladá žena, na ňu pozerala tými najsýtejšími zelenými očami, aké kedy videla. Avšak neprekvapili ju ani tak jednotlivé časti jej tváre, skôr to, ako pôsobila celkovým dojmom.
Ak by si niekedy mala predstaviť mačku, ktorá sa zmení na človeka, vyzerala by presne takto.
Nie len zelená farba očí, ale tiež ich mačací tvar pôsobili takmer nereálne. Nos mala menší, pekne tvarovaný, pripomínal mačkin ňufák. Pery plné a jemné, na ľavej strane však mala kútik úst trochu zdvihnutý dohora, kvôli tenkej bledej jazvičke, ktorá sa tam nachádzala.
Práve tento nechcený poloúsmev pôsobil rovnako znepokojivo ako jej oči.
Bola natoľko zaujatá jej tvárou, že až nakoniec si všimla päť dlhých pásov jaziev, ťahajúcich sa od ľavého ucha, cez kľúčnu kosť, až po rameno. Vyzeralo to ako drápy nejakého zvieraťa. Vlasy mala prehodené na druhom pleci, čo vyvolávalo dojem, že svoje jazvy vystavuje na obdiv.

Možno nad nimi jednoducho už tak veľmi nepremýšľa.

Hermiona musela potlačiť potrebu zízať a namiesto toho sa na dievča usmiala.

"To by bolo milé, ďakujem."

Neznáma len nadvihla kútik úst o niečo vyššie a dlhými prstami uložila náramok na hnedovláskino zápästie. Keď vykrútila pravú ruku tak, aby ho mohla zapnúť, niečo cinklo.
Vtedy si všimla náramok na ruke mladej ženy. Bol čierny a kožený, len v strede bol neznámy strieborný znak - práve ten spôsobil cinknutie. Spoznať ho nestihla, pretože plavovláska ruku stiahla späť. Všimla si však Hermionin skúmavý pohľad.

"Runa futharku," vysvetlila a prešla po nej palcom, takže ju stále nedalo dobre vidieť.

"Vikingského?" odhadla Hermiona z toho skromného pohľadu, ktorý sa jej naskytol predtým, ako dievča spustilo ruku pozdĺž tela. Sledujúc jej ruku, všimla si tiež prútik, ktorý mala neznáma zastrčený v prednom vačku. Neprekvapilo ju to.

Pousmiala sa, čo prehĺbilo jej jazvu a vytvorilo z kútika úst jamku. "Áno. Málo ľudí by to rozoznalo - a aj tí by potrebovali bližší pohľad."

Hnedovláska cítila, ako sa v jej vnútri zdvíha zabudnutá pýcha usilovnej študentky. "V škole som chodila na hodiny rún. Vždy ma zaujímalo, či je pravda, že v sebe uschovávajú vlastnú mágiu."

Mladá žena chvíľu ticho premýšľala. Nevyzerala, že by ju prekvapil smer, akým sa ubral rozhovor, ani to, že sa odrazu hovorí o mágii. Skôr to pre ňu bola dôležitá otázka.

"Pravdou je, že na severe prikladáme našim runám veľký význam. Mágiu do nich ale vkladáme vlastnú," prstom opäť blúdila po svojom náramku, tentoraz to však vyzeralo nevedome. "No počula som príbehy o prípadoch, keď runy pulzovali vlastnou, starodávnou mágiou, ktorú do nich vložila Ódinova obeť."

V Hermione sa šíril radostný pocit jej starého ja, ktoré o sebe dalo vedieť po veľmi dlhom čase. Pocit, aký mávala zahrabaná v kresle s hrubou knihou, vábiacou ju neznámymi vedomosťami. Tentokrát to ale nebola kniha, čo v nej ten pocit vyvolala. Bolo to dievča stojace pred ňou. Pocítila zvláštnu potrebu spoznať ju bližšie. Rovnakú, akú človek cíti, keď vidí niečo zaujímavé a chce sa o tom dozvedieť viac.

"A ty tým príbehom veríš?" neubránila sa otázke.

Neznáma naklonila hlavu na bok a uprela zelené oči na Hermionu. "Samozrejme."

Tá sa usmiala, no pred jasným pohľadom dievčaťa musela uhnúť.

Namiesto toho sa radšej zahľadela na svoj náramok, trblietajúci sa na jej zápästí, zabudnutý počas celého rozhovoru.

"Je pekný. Myslím, že si ho zoberiem," skonštatovala a zakrútila zápästím, obzerajúc si ho.

"Na mňa je príliš lesklý a nóbl, ale tebe pristane," hladko sa prispôsobila zmene témy plavovláska.

Hermiona mala z neznámej šteklivý pocit v žalúdku, ktorý spôsoboval jej pokľudný mačací výzor, narušený jazvami na tele a zvedavými, až príliš inteligentne pôsobiacimi zelenými očami. Napriek tomu sa pri nej cítila príjemne, pretože sa po dlhom čase podarilo niekomu vzbudiť v nej jej starú, priveľmi zvedavú stránku. Mala pocit, že ju nechce nechať len tak odkráčať preč, ako náhodného človeka, čo jej vošiel do cesty. Chcela zostať v prítomnosti mladej ženy dlhšie.

"Som Hermiona," predstavila sa, naťahujúc ruku s náramkom.

"Desiré," mladá žena stisla podávanú ruku prekvapivo pevne a v zovretí ju nechávala, hľadiac na dievča pred sebou.

"Hermiona Grangerová?" neznelo to ako otázka. Len dávala zdvorilo najavo, že vie, kto je. Ruku jej pustila.

Takže ma pozná. Preto nebola prekvapená.

Ľudia ju často spoznávali, ale u niekoho zo vzdialených krajín to bolo vzácne.

"Áno, Grangerová. Tá Grangerová, ktorá mi má pomáhať vyberať šaty, nie si tu robiť zoznamku," ohlásila svoju prítomnosť Ginny. "Hľadala som ťa po celom obchode."

Oslovená pri poznámkach svojej kamarátky len prevrátila očami smerom k Desiré. Tá však už svoj zelený pohľad upierala so záujmom na Ginny.
Hermionu striaslo. Nedokázala sa tomu ubrániť, no ani ona sama nedokázala pohľad Desiré dlho vydržať. Pôsobila príjemne, napriek tomu sa na človeka dívala príliš silno. Takmer ho tým zeleným jasom prepálila. V jej očiach bol drzý záujem, ktorý vnútro človeka ošklbe až na kosť. Ako dravec, ktorý študuje svoju korisť do najmenších detailov. Jej pohľad nepôsobil nepríjemne, ale bol znepokojivý. Na Ginny ho upierala so zvlášť veľkou intenzitou.

Tá to musela cítiť, pretože sa ošila.

"Zachytila som tvoje meno - Desiré. Ja som Ginny. Nikdy som ťa tu nevidela, si nová?" spýtala sa, akoby do týchto končín snáď chodila často a každého poznala.

"Som. Pred pár dňami sme sa vrátili zo Švédska - tam mám korene a prežila som tam väčšinu života. V Anglicku som bola len ako dieťa," odpovedala pokojným hlasom. "Veľa ľudí tu nepoznám, ale mená a tváre niektorých sú v čarodejníckom svete pridobre známe."

Pohľadom veľavravne prešla obe tváre pred sebou, dodávajúc význam svojim slovám.

"Na to, že si zo Švédska, hovoríš pridobre anglicky," podotkla Ginny, ale Hermione to prišlo ako zarýpnutie. Ona jej prízvuk rozhodne počula. Bol jemný - aspoň tak jemný, ako ten švédsky môže byť - ale bol tam.

"Vravíš, že tu nepoznáš veľa ľudí," začala rýchlo, no Desiré nevyzerala, že by sa na poznámku od ryšavky chystala reagovať. "Zajtra večer ideme na menší večierok, môžme si priviesť zopár známych. Čo keby si išla s nami?"

Ginny bola z príčiny známej len jej samej z tohto návrhu podráždená.

"Veľmi rada," plavovláska sa prvý krát usmiala skutočným úsmevom, vložiac do toho oba kútiky svojich úst. "Ak by-"

"Desiré, kde si, prosím ťa. Musíme sa ponáhľať, inak prídeme neskoro."

Spoza rohu sa vynorila žena, oblečená do čierneho. Na prvý pohľad bolo jasné, že to je jej matka.
Mala takmer rovnako jasné zelené oči a mačaciu tvár, len ostrejšie rezanú a jej vlasy boli čierne. Pôsobila majestátne, ako nejaká bohyňa. Nijak sa do všedného muklovského obchodu nehodila. Jej čierne šaty vysávali farbu zo všetkých vecí naokolo.
Kývnutím hlavy pozdravila spoločníčky svojej dcéry, no nevenovala im prílišný záujem.

"Počkám ťa vonku. Ponáhľaj sa."

Jej hlas bol rovnako príjemný ako dcérin, ale vyžaroval autoritu. Rukou jej prešla po ramene, zdôrazňujúc svoje slová a rovnako rýchlo, ako prišla, sa aj obrátila na odchod.
Po ceste k východu prešla okolo staršej ženy, ktorej hlboké vrásky vyžarovali auru utrpenia. Vo chvíli, keď ju matka Desiré obchádzala, sa žena vystrašene strhla. Očami prekvapene žmúrila za jej čiernou postavou, akoby si nebola istá, či ju správne spoznala.
Tento výjav neušiel ani Ginny, ktorá sa zamračila ešte viac.

"Moja matka," predstavila ju Desiré, ukazujúc na už prázdny priestor za sebou. "Predtým, ako nás prerušila, som sa chcela spýtať, kedy je ten večierok."

"Zajtra o šiestej. Ak som to pochopila, bývaš v Londýne - alebo okolí. Mohli by sme sa stretnúť v Brlohu-" Ginny pri tomto návrhu zvlášť nápadne trhlo a Hermiona si tiež takmer zahrýzla do jazyka. "-a odtiaľ ísť. Ak netrafíš-"

"Trafím," prerušila ju s ubezpečujúcim úsmevom Desiré. "Teraz už ale musím ísť. Ďakujem za pozvanie, zajtra sa uvidíme. Rada som vás spoznala."

Mávla im na pozdrav a bez ďalších rečí sa vydala za svojou matkou.

"Počkaj!" skríkla po nej Ginny. "Ešte priezvisko. Musíme ťa pridať na zoznam."

Hermiona sa zamračila. Žiadny zoznam nebol.
Desiré sa otočila, na tvári nemala žiaden výraz, len kútik jej úst nedobrovoľne nadvihnutý jazvou, vyzeral pobavene. Z vrecka vytiahla papierik a prútikom naň narýchlo niečo napísala. Potom ho nechala priletieť k Ginny.
Hermiona sa rýchlo obzrela okolo seba, nikto tam však nebol. Len obďaleč sa niekoľko starších žien hrabalo vo výpredaji. Pozrela späť na dievča s mačacou tvárou.
Tá ešte stále ticho hľadela na červenovlásku, akoby niečo odhadovala. Naklonila hlavu na jednu stranu, potom na druhú, nakoniec sa znovu len usmiala a odišla.
Až pri tomto poslednom pohľade na ňu, Hermionu skutočne zamrazilo. Mala výzor a eleganciu mačky, ale dravosť a pohyby vlka. Pohybovala sa ako on s príliš veľkou presnosťou. Na človeku by niečo také malo vyzerať cudzo, no u nej to pôsobilo ako jej súčasť. To odrazu bolo viac znepokojivé ako jej zelené oči a krivo zdvihnutý kútik úst.

"To bolo o čom?" obrátila sa na Ginny, hneď ako Desiré zašla.

"Prepáč, ale neverím jej ani slovo. Niečo sa mi na nej nepáči."

Pri týchto slovách Hermiona len pokrútila hlavou. Neznáme dievča pôsobilo znepokojivo a trochu zvláštne, ale jej sa páčila. Možno až priveľmi. Rozhodla sa, že úsudok si spraví, až keď ju spozná lepšie.

Pravdou ale je, že sa pri nej chovám iracionálne, priznala si pri spomienke na pozvanie rovno k Brlohu. Nepoznala mladú ženu ani pol hodinu, a aj tak sa jej podarilo vyvolať v nej akosi priveľa pocitov.

"No dobre. Možno aspoň o tom švédskom pôvode hovorila pravdu," ozvala sa ryšavka, hľadiac na papierik od Desiré.

Keď na ňu Hermiona spýtavo pozrela, strčila jej ho do ruky.

"Mimochodom, šaty už mám kúpené, môžeme ísť. Doma ti ich ukážem," prehodila Ginny po ceste a vybrala sa preč z obchodu.

Nasledovala ju, študujúc papierik. Boli tam dve slová, napísané pekným, ťahavým písmom.

Desiré Grårygg

Strčila si ho do vrecka.

*****

Draco blúdil po dome, ako telo bez duše. Z ležania bol už unavený - toľká irónia - a od včerajška nemyslel na nič iné iba na veci, ktoré sa opäť dali do pohybu. Matka mu po rozhovore s neznámou ženou bola oznámiť to, čo si už vypočul. Nemusel sa tváriť, že to je preňho novinka, pretože od neho nikto žiadny výraz už nejaký čas neočakával. Správu prijal rovnako ľahostajne, ako všetko ostatné.

No v skutočnosti mu to nedalo pokoj. Nechcel sa znovu zapliesť do toho istého, ale nevidel žiadny iný smer, akým by sa jeho budúcnosť mala uberať. Minulosť bola u smrťožrútov a vyzeralo to tak, že budúcnosť tam nájde tiež.

Ak je toto nejaká irónia osudu, môže sa dať vypchať. Sám by som vymyslel niečo lepšie.

"Draco!" zavolala ho z kuchyne matka.

Neodpovedal, len sa pomaly vliekol za hlasom. Otrávene kládol nohu pred nohu, akoby ten pohyb jeho elegantné telo obťažoval.

"Áno?" ohlásil sa vo dverách, v hlase ani kúsok záujmu.

Narcissa sedela za stolom, ktorý bol zaprataný novinami. Vyzeralo to, že niečo usilovne hľadá. Vo chvíli, keď vošiel jej syn, sa postavila a obišla stôl.

Ak to zase bude niečo o tých prekliatych smrťožrútoch...

"Zajtra v noci k nám príde návšteva a nejaký čas u nás pobudne. Ich ďalší pobyt sa vyrieši na stretnutí," uhádla matka jeho myšlienky. "Chcem len, aby si bol pripravený."

"Samozrejme. Kto budú tí vzácni hostia?"

Pri slove "vzácni" sa jeho tvár uráčila zvraštiť do posmešného výrazu. Šedé oči zabodol do matky, ktorá sa zastavila pred jeho vysokou postavou.

"To sa dozvieš," odsunula bokom jeho otázku a natiahla ruku smerom k synovej tvári. Ten vynaložil potrebnú námahu na to, aby neucukol a matke tak zase raz neublížil.

"Draco..." zašepkala potichu a on sa vnútorne obrnil pred ďalším jej citovým výlevom.

"Neviem čo prežívaš a neviem čo cítiš. Nepustíš ma k sebe a ja som už unavená z toho, pokúšať sa preliezť múry, ktoré si si okolo seba vytvoril a z ktorých ma vždy aj tak zhodíš," prehlásila prekvapivo pevne a dlaňou zatlačila k jeho lícu. Vyzeralo to, že tentokrát sa žiadneho výlevu nedočká. Jej oči boli odhodlané a on cítil, že teraz ho len tak nepustí.

"Neviem ani, aký máš názor na veci, ktoré sa teraz dejú. Ja som ale svoje rozhodnutie už učinila. V tomto svete pre nás nie je miesto. Nebolo pre nás miesto ani vo svete, ktorý vytvoril Temný pán. Naša rodina trpela vtedy a trpí aj teraz. Napriek tomu, smrťožrúti boli naša jediná rodina a priatelia. Temný pán je mŕtvy, už nás nebude trápiť. Musíme znovu získať svoju dôležitosť a smrťožrútsky rád nás prijme medzi seba ako jednu z vodcovských rodín. Už nikdy nebudeme mať takú príležitosť znovu sa pozdvihnúť a vrátiť vážnosť nášmu menu. Chcem späť svojho manžela a späť ho s ich pomocou dostanem. A chcem pre teba lepšiu budúcnosť, ako to, že budeš celé dni blúdiť bez cieľa," každým slovom zosilňovala tlak svojej dlane na jeho líce a jeho srdce na odozvu začínalo biť s každým úderom rýchlejšie. Po tak dlhej letargii udieralo so zvlášť veľkým úsilím a mladého muža, ktorému patrilo, z toho bolel hrudník. Ten pocit nezažil tak dlho, až ho to takmer vydesilo.

"Ale rozhodla som sa, že už ťa znovu nezatiahnem do ničoho podobného bez toho, aby si to sám chcel. Preto sa ťa teraz pýtam, Draco, chceš sa opäť vrátiť medzi smrťožrútov, alebo odtiaľto pôjdeš čo najďalej, tak, aby ťa nikdy nenašli a začneš nový život? Povedz mi aspoň raz úprimne, čo chceš, syn môj."

Po jej slovách nastalo v dome ohlušujúce ticho.

Mladík na ňu uprene hľadel sivými očami, ktoré sa už toľký raz zmietali vo vnútornom boji. Nečakal, že svoje rozhodnutie bude musieť spraviť tak skoro. Nečakal, že ho bude musieť povedať do odhodlaných očí svojej matky, ktorá v sebe pochovala tú zlomenú ženu a našla znovu svoj cieľ. Ktorá chcela, aby ho našiel aj on.
Chcel odísť. Ďaleko, veľmi ďaleko, na všetko zabudnúť a už nikdy sa nevrátiť. Takmer to povedal.
No niečo ho zadržalo. Niečo, ukryté hlboko a ťažko pomenovateľné.
Pocit. Pocit, že sem nepatrí, ale zároveň je jeho miesto presne tu. Pocit, že keď odíde, jeho dni budú vyzerať rovnako. Možno nebude blúdiť po dome, ale bude blúdiť po cestách. Nevidel žiadny cieľ niekde ďaleko a v diaľke. Len príliš dlhú cestu, po ktorej jeho nohy nechceli kráčať.
Vedel, že jeho ústami môže vyjsť len jedna odpoveď. A mal pocit, že oči jeho matky ju z neho neúprosne ťahajú von.

Ujsť sa dá predsa vždy. Aj neskôr.

Ubezpečil sám seba, aj keď si tým istý nebol. Jazyk sa mu takmer nechcel hýbať, keď sa chystal vysloviť svoju odpoveď.

"Zostanem. Zostanem a znovu sa pripojím k smrťožrútskemu rádu," zašepkal.

Matka ho pohladila po tvári a potom ho zovrela v nežnom objatí.

Draco mal odrazu pocit, že sa tým prehlásením uviazal neporušiteľnou prísahou vlastnému osudu.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Anketa

Zaujala vás Desiré?

Áno
Nie

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama