"Why do you wear that stupid bunny suit?" ... "Why are you wearing that stupid man suit?"

3. Blonďavý chlad a ryšavá múdrosť

3. srpna 2014 v 16:11 | FirLy |  Fan Fiction - Keď osud rozhodne...
Rok. Toľko času ubehlo od vojny čarodejníckeho sveta proti Voldemortovi. Rok hojenia rán, naprávania škôd, uverenia nádejam na lepší život. Rok, keď sa veci vracali do starých koľají, alebo naopak, hľadali nové, lepšie. Toľko sa toho za ten čas zmenilo. V krajine, v domovoch, v ľuďoch.
Toľko... len sídlo rodu Malfoyov bolo stále rovnako chladné.

Draco ležal na posteli a s neprítomným výrazom hypnotizoval strop. Jeho štíhle telo bolo v takejto polohe už niekoľko hodín a ruky, ktoré mal za hlavou, mu už nejaký čas brneli, no on si to nevšímal.
V jeho mysli vládol utlmený chaos. Možno by premýšľal, no po toľkom čase zízania do stropu sa mu myšlienky v hlave lenivo prelínali jedna cez druhú, všetky v neurčitej podobe a znení, čím vytvárali klamlivý dojem, že sa v jeho hlave vlastne nič neodohráva. A práve to bol dôvod, prečo tu Draco tak dlho ležal. Aby sa dostal do stavu nečinnosti a apatie.

Nechcelo sa mu premýšľať.
Nechcel vidieť zmierený výraz na otcovej tvári, keď ho odsúdili. Napriek jeho strhanému a zúboženému výzoru, ktorý bol dôsledkom Voldemortovej prítomnosti, v jeho poslednom pohľade, venovanému Dracovi, sa zračila všetka nezlomená pýcha Malfoya, ktorú v sebe jeho otec dokázal nájsť. Jeho posledným pohľadom dal svojmu synovi jasný odkaz, že teraz je on nositeľom zničenej hrdosti ich rodu. Zrejme očakával, že Draco napraví chyby svojho otca, zatiaľ čo on sám za ne bude hniť vo väzení.
Nechcel vidieť ani zaťatý výraz svojej matky, s ktorým usilovne behala po dome a okolo Draca, snažiac sa udržať v poriadku jediné dve veci, ktoré jej zostali. Jej oči boli príliš pohltené ukrývaním žiaľu za svojím manželom, než aby si všimli, že ich domov je rovnako chladný a nehybný ako jej syn.
Nechcel vidieť odsudzovačné pohľady spoločnosti, pretože vedel, že ich mienka o ňom a ich rodine sa už nezmení. A on ju už nenapraví.
Najviac zo všetkého nechcel vidieť ľútostivé pohľady Pottera, Grangerovej a Weasleyho, ktorí ho celý život nenávideli rovnako, ako on ich. Pretože nie je nič horšie pre Malfoya, ako keď sa naňho jeho nepriatelia - či už bývalí alebo nie - pozerajú s ľútosťou.
A tiež nechcel premýšľať o budúcnosti, pretože tú mu pochovali. Na malú chvíľu, po páde Temného Pána ho pochytila tá krehká nádej človeka, že veci sa môžu zlepšiť. Že človek predsa môže začať odznova.

Avšak zabudol, že bojoval na nesprávnej strane.

Neodsúdili len jeho otca, odsúdili ich všetkých. Zatiaľ čo starší Malfoy prežíval svoje odsúdenie za dverami cely, jeho manželka a syn ho prežívali za dverami svojho domu.
A pretože aj Draco bol nakoniec len človek, rovnako, ako ho predtým pochytila nádej, ho teraz pochytila ľútosť za starým životom. Za životom, ku ktorému bol odmalička vychovávaný a nútený, v ktorom mal určený cieľ, priateľov aj nepriateľov.

Teraz, ležiac vo svojej posteli vedel, že zatiaľ čo jeho rovesníci oslobodení spod temnoty, si plánujú budúcnosť... on si žiadnu plánovať nedokázal. Pretože jeho budúcnosť bola práve v tej temnote.
A odrazu mu jeho takmer nútený život, plný strachu a klaňania sa, pripadal ľahší ako tento, keď mu na pleciach spočíval osud jeho samého, jeho rodiny aj jeho rodu.
Pretože odrazu byť Malfoyom nestačilo.

Dracovo telo sa po dlhej nečinnosti konečne pohlo, keď začul zdola hlasy. V šedých očiach sa mihlo zamračenie, prezrádzajúce, že návštevy sú tu nezvyčajné. Pomaly, takmer akoby si mohol ublížiť, sa posadil a prehodil nohy cez posteľ.
Reakcia bola okamžitá. Jeho utíšená myseľ nasledovala príklad tela a rozbehla sa na plné obrátky. Otrávene potriasol hlavou, zaháňajúc teraz už plne prebudený chaos ťaživých myšlienok a potichu podišiel ku dverám svojej izby. Na moment zaváhal, no nakoniec ich nečujne pootvoril.

"...to skús. Vieš, že tu pre teba ani tvojho syna nie je miesto, Narcisa. A nie ste jediní. Musíme držať spolu, inak nás spoločnosť po jednom upáli svojimi znechutenými pohľadmi."

Draco ženský hlas nespoznával, čo o to viac prehĺbilo zamračenú vrásku na jeho čele.

"Ja neviem, Ester. Myslela som, že už to je za nami, že môžme začať znovu... že..." Narcisa zmĺkla, vedela, že jej veta vyznie ako chabá nádej zlomenej ženy, pretože obe poznali situáciu, v akej sa ich rodiny nachádzali. Nemohli začať znovu. Ľudia im to nedovolia.

"Narcisa, drahá, sama vieš, čo hovoríš. A sama vieš, či tomu ešte veríš."

Melodický hlas neznámej ženy pôsobil na mladého Malfoya znepokojujúco. Bol príliš opojný, príliš dôverný. Hlas, ktorému človek dokáže veriť a počúvať ho už len kvôli nežnej istote, ktorá z neho vychádza.

"Prídi, Cissy. Je to o dva týždne. Možno vaša rodina konečne nájde nejaký smer, nejaký cieľ. A samozrejme, na stretnutí sa nezabudne ani na Luciusa a ostatných, ktorých nám povytŕhali z domovov. Všetci ich chceme späť. A späť ich aj dostaneme."

Draco takmer cítil, ako jeho matka stuhla. Zrejme preto, že on sám skamenel a zadržal dych. Mal pocit, že kolieska v hlave mu šrotujú o to viac, že boli taký čas v nečinnosti.

Držať spolu. Stretnutie. Cieľ. Lucius a ostatní. Dostaneme ich späť.

Mladíkova postava sa odrazu narovnala ešte viac ako obvykle.

A je to tu.

Až do tejto chvíle takmer nevedel, že na niečo podobné čakal. Všetky rodiny smrťožrútov na tom boli podobne ako Malfoyovci. Bola len otázka času, kedy sa začnú znovu spájať. On sám videl, že odrazu jeho život nemá cieľ, nech sa mu to páčilo alebo nie. Nedalo sa od bývalých smrťožrútskych rodín očakávať, že si ten cieľ znovu nevytvoria.

"Rozmýšľaj o tom, Narcisa. Aj keď obe vieme, že vnútri už dávno rozhodnutá si."

Nepočul, že by jeho matka niečo povedala. Ozvali sa kroky a o chvíľu si dve ženy ticho vraveli slová rozlúčky niekde v hale.

Draco pomaly dvere znovu zavrel. Otupene na ne upieral zrak a zhlboka dýchal. Po roku mu prvý krát naskočili zimomriavky. Takmer neveriacky si premeriaval vlastnú ruku so zježenými chĺpkami. Jeho oči farby búrkových mrakov sa konečne prebudili z apatie. Bol čulý, ako už dlho nie. Každý jeho sval bol napnutý ako struna.

Do riti... do riti, do riti.

Ako je možné, že tieto veci nikdy neskončia. Ešte pred chvíľou takmer smútil za svojím životom, keď sa v ňom niečo dialo, keď mal cieľ a keď niečo znamenal. No nie preto, že by ho úprimne chcel. Jednoducho preto, že to bolo všetko, čo poznal, a to všetko mu bolo odobraté. No teraz...
Odrazu, pod hrozbou možnosti obnovujúceho sa smrťožrútskeho rádu mu pretiekol pohár sebaovládania. Mal toho dosť.

Rok nečinnosti si vybral svoju daň, keď mu telo zaplavila energia pocitov, takmer bolestivo pulzujúcich v jeho utlmenom vnútri.

Celé detstvo vychovávaný k ľadovej hrdosti Malfoya.
Dospievanie strávené prípravou na smrťožrúta.
Testy, ktoré mu Temný pán dával len preto, aby potrestal jeho otca.
Uznávanie v očiach svojich slizolinských spolužiakov, opovrhnutie v očiach všetkých ostatných.
Tlak, ktorý nezvládal a pri ktorom si prial, aby dostal iný život, iných rodičov a iný údel.
Nádej, ktorú priniesol pád Voldemorta. Nádej, ktorú mu roztrhali odsudzovačné a znechutené pohľady verejnosti.
Ľútosť v očiach nepriateľov.
Uväznený otec, zničená matka.
Život bez budúcnosti, utápanie sa v nečinnosti.

A teraz si to mal prežiť všetko znovu. Niekde vo svojom vnútri si to prial. Vedel, že meno ich rodu neočistí, jediná možnosť je mu aspoň prinavrátiť bývalú slávu a rešpekt. No vedel, že po tom všetkom už nedokáže vstúpiť medzi tých ľudí a zdielať ich cieľ s presvedčením.

Ťažká váza preletela cez izbu a roztrieštila sa na malé kúsočky zaplavujúc miestnosť zvukom rozbíjajúceho sa života. Draco si takmer neuvedomil, že to boli jeho bledé prsty, ktoré ju hodili.
S prudkým nasatím vzduchu sa ukľudnil a zovrel ruku do päste. Cítil sa rozpadnutý. Takmer sa nad sebou musel zasmiať, keď si uvedomil, že následky jeho života, vojny aj povojnového obdobia ho naplno začínajú zasahovať až teraz. Po roku odvtedy, čo zasiahli každého iného normálneho človeka. Konečne si uvedomil v akej silnej apatii bol. A tiež si konečne uvedomil, čo až sa muselo stať, aby sa prebudil.
Jeho oči farby búrkových mračien tentokrát neúspešne ukrývali búrku samotnú, ktorá sa odohrávala za nimi. Unavene si prešiel po tvári. Ešte si to všetko vyberie svoju daň. No nie dnes. Teraz sa musí zachovať ako Malfoy. Chladne. Pretože keď ho nebude chrániť aura nečinnosti a nestarania sa, chlad je jeho jediné ďalšie brnenie, ktoré ovláda.
O chvíľu príde matka a on sa dovtedy dá dokopy.

"Reparo," vyslovil takmer nečujne, no pevne, keď prútikom namieril na drahú vázu, ktorej kúsky sa znovu pozliepali.

Presne ako tá váza. Pomyslel si, snažiac sa potlačiť rozporuplné a nerozhodné pocity vo svojom vnútri.

"Mal by si si vybrať stranu, ty idiot. Presne preto, že si nevedel pri kom stojíš, si teraz v takýchto sračkách," zavrčal otrávene sám na seba a nasadil nezaujatú masku presne vo chvíli, keď na dvere jeho izby zaklopala matka.

*****

Slnko sa pomaly chystalo zapadnúť a večerný vánok už dostával nádych chladného vzduchu, keď Hermiona kráčala po ceste k svojmu dubu. Bola to len chvíľa potom, ako sa prebudila zo spánku po údere dorážačky. Tabletky na bolesť hlavy vyprchali a ona cítila ako jej slabo pulzujú spánky.
V rukách zvierala čiernu mikinu, ktorá bola príliš veľká a široká na to, aby patrila jej.
Jej prsty sa okolo hrubého kusu látky zovreli pevnejšie, keď si znovu premietla, prečo vlastne sa vydala von.
Dôvodom bol Fred. Vtipný, trochu škodoradostný a občas zlomyseľný Fred.

Aspoň tak to platilo predtým a pravdepodobne to stále platilo aj teraz, napriek tomu bola dnes nechcenou obeťou jeho drobnej zmeny. Po vojne, po smrti Lupina a Tonksovej, no hlavne po smrti Percyho, ktorého zavalila stena hradu chvíľu potom, ako sa znova stali neodcudzenými bratmi, sa Fred zmenil. Tak ako všetci. Svoju zmenu úspešne ukrýval pod všetkým tým vtipom a úškľabkami, čo z neho sršali na všetky svetové strany. Niekde za tým však bol smútiaci brat a kamarát, ktorému v srdci zakorenil hnev a výbušnosť, predierajúce sa na povrch v nečakaných momentoch.
A odrazu nebola každá jeho zlomyseľná poznámka myslená s humorom.

Keď sa dnes Hermiona prebudila zo svojho spánku po údere, čo obdržala, väčšina osadenstva, ktorá s ňou predtým hrala metlobal, stála okolo jej postele. Prebrala sa neskôr ako očakávali, preto si robili starosti. Zachytila ich uprostred hovoru, keď sa Fred hádal s Ronom, že by ju mali nechať vyšetriť, nestarajúc sa o to, či ich mamka spraví scénu.
Pôsobil rozrušenejšie ako ostatní a Hermione na chvíľu zovrelo srdce, pretože vedela, že rovnako ako všetci, aj Fred si nesie svoj následok vojny. Potom, ako držal v rukách mŕtveho brata, pochytil ho takmer chorobný strach prísť o niekoho ďalšieho.

Zatiaľ, čo ostatní sa prestali znepokojovať hneď, ako sa uistili, že je Hermiona v poriadku, a poodchádzali z izby, aby nevzbudili podozrenie, Fred chvíľu zostal spolu so svojim dvojčaťom stojacim medzi dverami.
Nepokojne sedel na stoličke, na ktorej mal prehodenú svoju čiernu mikinu, prezrádzajúcu, že tam nejaký čas bol už predtým. Prehodili niekoľko viet, keď si z neho Hermiona začali robiť žarty s jeho starosťami o ňu, ktoré začula v čase, keď ju ostatní videli ešte stále so zavretými viečkami.

Tentokrát mu to vtipné neprišlo, namiesto toho sa mu z nejakého dôvodu nebezpečne roztiahli nozdry, keď zistil, že to počula. George vycítil náladu svojho dvojčaťa a pomaly vycúval z izby.
Hermionu to popudilo a vyhodila mu na oči, že niekto ako on nemá právo rozhorčovať sa kvôli tomu, že nechala oči zavreté dlhšie ako bolo treba, aby počula, o čo sa jedná. Niekde pri tom, ako sa hádali, čo je neslušné, mu odsekla, že on v sebe žiadnu slušnosť nemá, takže ani právo posudzovať to.

Avšak jej rozhorčenie vyprchalo rovnako rýchlo, ako prišlo, keď si uvedomila úprimný hnev vo Fredových očiach. Odrazu jej ich hádka pripadala detinská a chcela sa ospravedlniť, keď vtom z nahnevaného ryšavca vyšla odpoveď na jej otázku, týkajúcu sa starosti o ňu, položenú ešte niekde na začiatku rozhovoru.

"Proste som sa bál, že sa z teba po smrti stane ďalšia umrnčaná Myrtla s okuliarmi na nose a hlavou večne zabodnutou v nejakej idiotskej knihe, ktorú po mne hodí vždy, keď prejdem okolo. Ale ono by to predsa ani nebolo až tak odlišné od skutočnosti, no nie?" Jeho horúci dych ju šteklil na nose, zatiaľ čo jej prudko vdychoval slová do tváre.

Nestihla ani žmurknúť a Fred bol preč, zabuchujúc za sebou dvere.

Nevedela si vysvetliť, prečo ho vyprovokovali práve jej slová až do takej miery, a prečo jej samej práve jeho slová ublížili.

Nakoniec mala chuť vyhnúť sa všetkej spoločnosti, pretože na jeden deň jej mala akurát dosť. Predtým, ako vyšla z izby, všimla si Fredovu mikinu. Z jej prítomnosti sa jej slabo zovrel žalúdok. Nakoniec neodolala nutkaniu a zobrala ju, nevediac, či mu ju niekde odloží alebo ho nájde.
Ani jedno z toho nespravila. Podvedome si ju zobrala von so sebou, udržujúc pri sebe kúsok jeho prítomnosti.

Dorazila k dubu a mierne sa pri spomienke zachmúrila. Vánok postupne zosilňoval na vietor a priháňal zo severu ťažké mračná. Tie však ešte stále nestihli zakryť zapadajúce slnko, zalievajúce krajinu svojou oranžovou žiarou. Usadila sa a predtým, ako sa oprela o kmeň stromu, z neurčitého popudu na seba natiahla Fredovu mikinu. Ešte stále v sebe držala zvyšky jeho tepla a vône. S pôžitkom ju nasala a po dlhom čase sa takmer úplne uvoľnila. Tep sa jej spomalil, dych prehĺbil a myšlienky sa pokojne vznášali v mysli.

Za ten krátky čas prestala vnímať slnko klesajúce stále nižšie, no skôr, ako mohla upadnúť do driemot, prerušili ju blížiace sa kroky.

Prekvapene zdvihla hlavu a pri pohľade na ohnivú farbu vlasov, tak veľmi zvýraznenú oranžovou žiarou slnka, vdýchla vzduch o niečo prudšie, ako by sa patrilo. Rovnako prudko vydýchla, tentokrát však kvôli nejasnej úľave, keď si uvedomila, že to je George, nesúci dva poháre zmrzliny.

Keď v celej svojej výške zastal pred ňou, zdvihla hlavu a pozrela naňho s otázkou v očiach.

"To je za tú moju dorážačku," vysvetlil a na perách mu zaihral jemný úsmev, ktorý však nemohol zakryť náznak jeho zvyčajnej nezbednosti. "Vlastne... za obe moje dorážačky."

Usadil sa na zem vedľa nej a podal jej jeden z pohárov. Hermiona naň s automatickou opatrnosťou pozrela a neisto si ho vzala.

"Nič v ňom nie je. Vážne...ospravedlnenie s príchuťou naskakujúcich vredov, vypadávaním vlasov alebo niečím podobným by asi nemalo veľký účinok."

Usmiala sa a pozornejšie si pohár zmrzliny prezrela. Bol spravený vážne pekne, takmer ju pochytili pochybnosti, že to spravil sám.

"Ďakujem," ozvala sa napokon úprimne, načo len mávol rukou, akože to nestojí za reč.

"Videl som ťa odchádzať z domu. Ale neboj, nikto iný si ťa nevšimol."

Tvárou mu preletel potmehúdsky úsmev a zrakom sa pristavil na Fredovej mikine. Hermiona sa zrazu cítila nesvoja, tak sa radšej pustila do zmrzliny.

"Vieš..." začal George váhavo a na tvári cítila jeho pohľad. "...nesmieš to brať príliš vážne. Jeho to prejde. Fred má v sebe určitú výbušnosť a po tom všetkom, čo sa stalo a stále sa deje, sa to akosi viac prejavuje."

Naďalej sa piplala vo svojej zmrzline, no po chvíli naňho neisto pozrela.

"Vždy som si myslela, že ste rovnakí. Ale u teba som si žiadnu zvýšenú výbušnosť nevšimla."

Rozosmial sa a pozrel kamsi pred seba, no postupne zvážnel.

"Čím viac rokov prejde, tým viac toho ľudia zažijú. Čím viac toho zažijú, tým viac sa menia. A čím viac sa menia, tým sú rozdielnejší," prehovoril potichu a venoval jej ďalší pohľad, plný pokojne hrajúcich iskričiek.

"Teda. Takúto múdrosť by som od teba nečakala," prikývla uznanlivo a pustila sa do zostávajúcej zmrzliny. George sa opäť zasmial, no jeho smiech bol skôr automatický, akoby časť jeho mysle bola naladená na vážnejšiu tému.

"Háčik je samozrejme v tom, že sme s Fredom zažili takmer všetko spolu. Narodili sme sa spolu, žijeme aj myslíme spolu a rád by som dúfal, že aj zomrieme spolu. Nechcel by som bez neho žiť. Nevedel by som to a asi by som to ani nedokázal," priznal narovinu, čím spôsobil, že Hermione sa zmrzlina odrazu ťažko prehĺtala, kvôli narastajúcej hrče v hrdle.

Čo je to s tými dvojičkami? Človek by si myslel, že ho rozosmejú, nie rozplačú.

"Ale je pravda, že rovnako, ako nenájdeš dva rovnaké listy, nenájdeš ani dvoch rovnakých ľudí. Každý, kto nás pozná, sa naučí nejako nás rozoznávať. Rovnako ako máme drobné výchylky vo výzore, máme ich aj v povahe. Sme takmer rovnakí, ibaže ja som ten kľudnejší a on ten divokejší. A tak to má byť. Ja ho brzdím, keď je treba, a on ma poháňa, keď to potrebujem. Keď sme sami, sme dve samostatné bytosti, no akonáhle sme spolu, dopĺňame sa a tvoríme jednu."

Po jeho slovách zavládlo ticho. Hermiona naňho prekvapene pozerala, neuvedomujúc si, že jej pery sú pootvorené a obočie vyššie, ako zvyčajne.

"Nepozeraj tak na mňa. Proste som na teba vybalil naraz všetku múdrosť, ktorá sa vo mne skrýva. Dokonca som si to aj nacvičil pred zrkadlom," šibalsky žmurkol a postavil sa. "Chceš tu ešte rozjímať, alebo ideš dnu vykričať Fredovi, aké má úžasné a poetické dvojča? Potrebujem nahromadiť dôkazy, aby mi konečne uznal, že ja som ten krajší a lepší."

Tentokrát to bola Hermiona, kto sa rozosmial.

"Myslím, že tu ešte chvíľu zostanem. Ale keď už si taký úžasný, mohol by si to ešte znásobiť a odniesť tento pohár späť dovnútra?" Natiahla ruku s už prázdnym zmrzlinovým pohárom a venovala Georgeovi široký úsmev.

"Keďže rád prekonávam svoju vlastnú úžasnosť, asi nemám na výber."

Zobral jej pohár z ruky, naposledy na ňu žmurkol a vybral sa po chodníčku späť k Brlohu.

Sledovala ho pohľadom ako kráča, ryšavé vlasy mu už na hlave nehoreli tak jasne, pretože slnko zapadlo. Nemohla sa ubrániť zvláštnemu pocitu, že každý, koho poznala, už nie je rovnaký. Akoby vojna a jej udalosti ostrejšie vyrysovali dovtedy len naznačené stránky a povahy ľudí.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Anketa

Zaujal vás viac Draco alebo Hermiona?

Draco
Hermiona
Zaujali ma obaja

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama